Štepán Hulík: V mojej práci je všetko, čo som sa o živote naučil

Foto: HBO Europe

Štepán Hulík Český filmový scenárista a historik Štepán Hulík.

Čo bolo na začiatku seriálu Pustina? Čo vás ako scenáristu nakoplo – situácia, zaujímavý charakter?
Na úplnom začiatku bol nápad vykresliť príbeh dediny, kde sa stane zločin vo chvíli, keď je táto dedina na pokraji svojho zániku. Ako jednu z prvých sme mali postavu starostky Hany Sikorovej, vedeli sme, o čo jej pôjde, aký je jej charakter, čo je jej osobný boj a ďalšie linky sa začali odvíjať simultánne spolu s tým.

V treťom diele sa žáner láme, detektívna zápletka je v úzadí a priestor dostanú vzťahy. Ktorá rovina príbehu vás bavila viac?
Všeobecne mňa aj kolegov, s ktorými som scenár vymýšľal, najviac zaujíma kľúčový okamih, keď sa musí človek rozhodnúť pod tlakom. Práve takýto moment odhalí, aký človek skutočne je. Je len na ňom, ako sa zachová. Baví ma skúmať morálne dilemy, bolo to vo filme Horiaci ker, je to v Pustine a túto líniu by som chcel nepochybne sledovať naďalej, pretože je to spôsob, ako spoznávať samého seba. Ide o veľmi živý proces.

Odkiaľ sa vynárali ďalší hrdinovia?
Vypýtal si ich príbeh. Okrem starostky Hany, jej psychicky chorého manžela a ich dcéry Míši, ktorej zmiznutie malo celé rozprávanie odštartovať, sme nemali naplánované konkrétne postavy s konkrétnymi úlohami. Vyrastalo to zo samotného rozprávania v súvislosti s tým, koľko priestoru si ktorá dejová linka či motív pýtali.

Od začiatku bola ťažisková rodinná línia alebo sa ňou stala v priebehu písania? Mám totiž pocit, že je to hlavne rodinný príbeh.
Rodina Sikorovcov bola v centre nášho záujmu od samého začiatku. Keď osekáte všetky ostatné linky, zostane rodina. Je to ako v živote: väčšina úvah o tom, kde sa v nás berie zlo, prečo sa ľudia dopúšťajú násilných činov, krutosti alebo prečo k sebe navzájom nie sú slušnejší a ohľaduplnejší, nakoniec vždy skončí pri rodine. Rodina je to zásadné miesto, ktoré človeka rozhodujúcim spôsobom ovplyvňuje, buď v pozitívnom, alebo v negatívnom smere. Pri Pustine by si mal divák klásť otázku, čo sa stane s rodinou Sikorovcov, ako prekoná extrémny tlak, ako sa vzťahy ďalej vyvinú. V priebehu ôsmich dielov sa premieňajú. Na to, ako príbeh dopadne, vplývajú jednotlivé charaktery hrdinov. Ako scenáristu ma vzrušuje a baví postava otca Karla – človeka, ktorý sa v sebe nevyzná, sám nevie, čoho je schopný a desí sa toho. Postava dcéry Kláry je tiež zaujímavá. Je to mladé dievča, ktoré tak trochu nevie, čo so sebou, a extrémna skúsenosť, ktorou si prejde, jej pomôže uvedomiť si, kým vlastne je. Je to cesta k poznávaniu, všetky postavy o sebe na konci zistia niečo, čo na začiatku nevedeli, odhodia masky. Starostka je presvedčená, že je dobrá matka, ale v priebehu času zisťuje, že je to trochu inak.

Foto: HBO/Dušan Martinček, Kamil Rodinger

Horiaci ker Horiaci ker sa odvíja od skutočných udalostí po upálení pražského študenta Jana Palacha.

Tento prvok rezonuje aj u iných postáv. Zdôraznili ste ho zámerne?
Je tu otázka, do akej miery poznáte sám seba, a druhá otázka je, ako dobre poznáte svojich najbližších. Koľko toho naozaj vieme o svojich rodičoch? Väčšina z nás by nevedela odpovedať ani na otázku, kde a ako sa zoznámili, ako medzi nimi vznikla láska. Nevedeli by odpovedať, aj keď ide o ich najbližších. Mňa to vždy zaujímalo, aj keď viem, že úplne všetko sa nedozviem nikdy. Svojich rodičov sa pýtam a budem rád, ak tento seriál niekoho pohne k tomu, aby sa začal zaujímať nielen o svojich príbuzných, ale všeobecne o ľudí okolo seba. Aby sa nezúčastňoval na rodinnom a spoločenskom živote pasívne, ale aby ho trošku lepšie spoznával.

Pustina je skvelá žánrovka a zároveň presahuje do drsnej sociálnej drámy. Ako sa vám v tomto kontexte pracovalo s prvkami detektívneho žánru?
Skvele. Vnímam to trochu ako lákadlo. Chcete rozprávať o zaujímavých veciach, ale keby ste niekomu povedali, že to bude „taký rodinný príbeh alebo sociálna dráma“, tak sa vyľaká, povie si, že to ma teda zaujímať nebude. Ale keď poviete, že je to vlastne detektívka, príbeh rieši veľké tajomstvo a záhady, naraz je to strhujúce rozprávanie. Pustina funguje na tej najbazálnejšej úrovni – prekvapenia, zvraty, záhady, ktoré sa snažíme vyriešiť, a zároveň je pod tým mnoho ďalších vrstiev, ktoré divák vníma spolu s tým. Mojím snom je robiť veci, ktoré budú strhujúce v tom najlepšom zmysle slova a zároveň hlboké a pravdivé vo vzťahu k životu.

Na rovnakom princípe stojí prvá séria seriálu Temný prípad, ktorá je geniálna. Inšpirovala vás?
V tomto ohľade je to nedosiahnuteľný vzor. Keď si odmyslíme rituálne vraždy a pátranie po vrahovi, zostane obraz priateľstva dvoch chlapov, ktoré preveruje čas.

Pravé žánrovky majú tendenciu kĺzať po povrchu. Vy ste síce siahli po žánri, no veľmi distingvovane, v prospech diváka. Ten bude pravdepodobne ochotný okrem akcie vnímať aj presah tém.
Verím tomu, že umelecké dielo musí najskôr emocionálne zaujať a strhnúť a až vo chvíli, keď sa to stane, je čas, aby nadviazalo intelektuálny kontakt. Aby ponúklo ďalšie roviny, zaujímavé podnety na premýšľanie, otázky. To je podľa mňa ideálna cesta, ako diváka nenudiť. Pobaviť ho, rozrušiť a zároveň s ním riešiť hlboké veci, ktorými by sa inak ani nemal chuť zaoberať.

Ako to kolektívne písanie – vymýšľanie v „scenáristickej izbe“ vlastne funguje? Vyhovuje vám ako scenáristovi pracovať takto?
Je to nesmierne inšpiratívne. Náš „writers room“ sú producenti Tomáš Hrubý a Pavla Kubečková a kamarát dokumentarista Lukáš Kokeš. Sme kamaráti, rozumieme si a spoločne prichádzame na veci, ktoré by som sám nikdy nevymyslel. Aj keď v určitej časti práce nastane okamih, keď si všetky tie nápady musím vziať, sám sa zatvorím v izbe a pri počítači sa snažím vdýchnuť postavám život a presvedčivo rozpísať situácie. To je tá fáza práce, ktorú mám najradšej. Baví ma byť s postavami a skúmať ich, dávať ich do interakcií, vzťahov, odhaľovať ich hĺbky.

Príbeh teda staviate na charakteroch. Pri trileri a detektívke to býva práve naopak, postavy často podliehajú rafinovanému deju. Ako ste sa tomu vyhli?
Keď si scenárista povie – teraz sa stane toto a následne tamto a snaží sa postavy umelo postrčiť tam, kam potrebuje, ide o konštrukt. Postavy sú len figúrky na šachovnici bez jedinečného charakteru a keby sme zostali pri tom, Pustina by bola len spotrebný triler. No my sme sa snažili dodať príbehu pozadie, hĺbku.

Foto: HBO Europe

Pustina Temná detektívka Pustina patrí medzi najväčšie seriálové udalosti minulého roka.

Pustina má skvele štruktúrované rozprávanie, diváka ťahá za nos tak šikovne, že si to ani nevšimne. Bavili ste sa pri vymýšľaní zvratov?
Nemôžem povedať, že vymýšľanie zápletiek a dejových zvratov by ma nebavilo, no omnoho viac ma priťahujú postavy, ich charaktery. Odjakživa ma totiž baví pozorovať ľudí a zisťovať, čo sú zač, čo sa skutočne skrýva za tým, keď sa na mňa niekto usmeje. Baví ma odhaľovať ich, zaujíma ma psychológia. Keď si pozriem film, nezostáva vo mne príbeh, nepamätám si ho. Keby ste sa ma opýtali, o čom je napríklad seriál The Night Of, ktorý som videl naposledy, nevedel by som prerozprávať dejové zvraty, ale dokážem hodiny rozprávať o jeho hrdinoch.

Všetci hrdinovia Pustiny majú v sebe aj čosi temné. Čo robí postavu živou?
Ambivalentnosť. Mala by diváka prekvapovať, pretože tak je to aj v živote. Všetci sme schopní urobiť nádherné aj veľmi nepekné veci a kto si myslí, že nie, o to skôr sa ich dopustí.

Prečo práve ponuré prostredie „polepšovne“?
To prostredie súvisí s metaforou, ktorú sme si zadefinovali. Pustina je o hraniciach. Odohráva sa na hranici, máme tam ťažbu uhlia spojenú s limitmi, čo je tiež hranica, ktorá by sa nemala prekračovať, a zároveň sú hranice v ľuďoch, ktoré keď prekročíte, nie je cesty späť. Celá Pustina je tak trochu štúdiou rozpadu, toho, ako sa môže komunita, ktorá do istého momentu fungovala, odrazu rozplynúť. Polepšovňa je tiež variáciou – sú tam deti z rozpadnutých rodín. Nechceli sme, aby motívy vyznievali ako náhoda, nepoužili sme ich preto, že sú zaujímavé alebo dobre vyzerajú. Chceli sme ukázať, ako sa môže chlapec do polepšovne dostať a akým spôsobom ho táto skúsenosť môže zničiť. Filip je na začiatku nášho príbehu celkom fajn postava, nie je to žiadny grázel, no my ukážeme, čo sa s ním v priebehu deja stane a kto má na tom konkrétnu vinu. Snažili sme sa nielen ukazovať, že je niečo zle, ale aj pomenovať, prečo to tak je. Samozrejme neviem, či sa nám to podarilo, ale v každom prípade je isté, že dobrý príbeh a dobrá sociálna dráma nastáva práve v momente, keď odhalíte príčiny tých nezdravých javov. Myslím, že práve v tomto smere majú naše filmy ešte rezervy.

Čím myslíte, že to je?
Tie najlepšie zahraničné sociálne drámy – a je celkom jedno, či je to Ken Loach, bratia Dardennovci alebo Leviatan od Andreja Zviaginceva – dokážu sociálnu tému rozvinúť na naozaj strhujúcom príbehu, ktorý chcete s postavou prežívať, a dotkne sa vás tak, že na ňu nezabudnete. Prejdete si s ňou určitou skúsenosťou. Tie filmy odhalia príčiny javov, prečo je niečo tak, ako je. Väčšina českých a slovenských sociálnych drám len pomenúva a ukazuje realitu, čo nie je zlé, no je to len prvý krok. Je to dokumentárne pravdivý záznam skutočnosti, čo je pozitívne, no nejde do hĺbky. Nepochybne ani Pustina nie je v tomto smere dokonalá, ale som presvedčený, že to časom príde. Už teraz vznikajú v Česku aj na Slovensku filmy, o akých by sa nám pred pár rokmi mohlo len snívať. Pred pár dňami som čítal skvelý scenár dvoch mladých slovenských autorov Teodora Kuhna a Jakuba Medveckého. Volá sa Ostrým nožom a je to veľmi presvedčivá a pôsobivá štúdia obyčajných ľudí v súkolesí skorumpovaných súdov a nefunkčnej polície. Mohol by to byť naozaj dôležitý film, nielen v kontexte slovenskej kinematografie.

To rada počujem. Vrátim sa k vášmu najväčšiemu scenáristickému úspechu – trojdielnemu pôvodnému filmu o Janovi Palachovi Horiaci ker, ktorý vás preslávil a bol tromfom českej HBO. Tiež ste ho kreovali v autorskom kolektíve?
Horiaci ker vznikal klasickým spôsobom, bol som naň sám. Trojdielny film sa tak dá napísať, no ak chcete vytvoriť komplexný osemdielny seriál so stodvadsať hovorenými postavami a mnohými dejovými linkami, tak prepracovanými ako v prípade Pustiny, jeden by na to nestačil. Všetko musí do seba matematicky zapadnúť a jeden scenárista by sa v tom stratil.

Prečo práve príbeh Jána Palacha?
Palacha som mal v sebe od detstva. Už ako chlapec som počul jeho príbeh a dotklo sa ma, čo urobil. Príbeh mladíka, ktorý príde na námestie, poleje sa benzínom a zapáli sa, to je niečo také nevysvetliteľné, že to vo mne zostalo visieť. Keď som začal študovať scenáristiku a chcel som rozprávať príbehy, automaticky som sa k Palachovi vrátil. Veľmi dlho som hľadal spôsob, akým ten príbeh vyrozprávať, zdalo sa mi, že to nepôjde štýlom klasického životopisu – od narodenia hrdinu po finálny akt. Potom som objavil príbeh súdneho procesu, a to sa mi zdalo ako dobrá cesta.

Čomu sa momentálne venujete?
Máme rozbehnuté dva projekty. Jeden je seriál a druhý celovečerný film. Uvidíme, či sa nám ich podarí dotiahnuť do konca. Zatiaľ som mal obrovské šťastie, že všetko, čo som urobil, som naozaj urobiť chcel. Nemusel som robiť žiadne kompromisy. V tej práci je všetko, čo som sa zatiaľ dozvedel o živote. Vnímam to ako veľký dar a veľké privilégium a snažím sa voči tomu zostať pokorný.