Ján Koleník: Rožky vystrkujem, až keď treba

Jána Koleníka uvidíme v novom seriáli 1890 v úlohe detektíva Jánoša Martona. Okrem napätia bude aj čo pozerať – príbeh sa odohráva v Betliari a centrum zločinu je priamo v kaštieli.

, , 05.03.2017 16:00
Ján Koleník Foto:
Ján Koleník v seriáli 1890 stvárňuje hlavnú postavu, detektíva Jánosa Martona.
debata (3)

Ožije dávna doba, magické miestne legendy, chýbať nebude ani humor. Kriminalista z Budapešti v podaní Jána Koleníka má podmanivé fúzy a zmysel pre technické novinky. Suverénne rieši zločin, ale aj vzťahy v Betliari.

Hrali ste v dobovom seriáli Prvá republika, teraz idete do historickej detektívky z obdobia, keď bolo Slovensko v monarchii. Je pri takýchto úlohách dôležité poznať danú historickú éru hlbšie? Dostávajú herci pred nakrúcaním odborné školenie?

Pri nakrúcaní seriálu 1890 sme neustále boli v kontakte s kurátormi z Múzea Andrássyovcov v Betliari, urobili nám súkromnú nočnú prehliadku kaštieľa. Bol to zážitok. Štúdium roly v divadle sa začína vždy tak, že dramaturg nás na prvej čítačke oboznámi s dobou a pohnútkami, prečo to bolo napísané. Seriál nakrúca komerčná televízia, nie je to dokument. Tým nechcem uberať seriálu na význame, len má iné poslanie. Zhodou okolností aj Prvá republika, aj náš seriál z Betliara sú scenáristicky zasadené do obdobia, keď sa rysovali zásadnejšie zmeny v spoločnosti a v politike. Mňa osobne to veľmi zaujíma.

Hoci sa tie historické udalosti konkrétne v deji nevyskytujú, na vás musí byť vidno, že ich poznáte. Nakoľko?

V seriáli ukazujeme technický pokrok. Nie je pre nás podstatné, v ktorom roku prišlo do Betliara prvé auto, ale že vôbec prišlo. Históriu používame ako kulisu, inak je to moderný seriál. Aj kostýmy sú štylizované, kreatívne. Takže – nechceme ísť do boja s odborníkmi, ktorí by nás mohli chytať za slovo: „Ale počkajte, daktyloskopia sa v tom roku ešte nedostala na Slovensko!“ Podstatné je, že to bolo technologická novinka. Nevzdelaní ľudia verili na mágiu, duchov a démonov. Aj smrť sa brala inak ako dnes. To je východisko pre seriál.

Ján Koleník v seriáli 1890 stvárňuje hlavnú... Foto: Marián Datko
Koleník Ján Koleník v seriáli 1890 stvárňuje hlavnú postavu, detektíva Jánosa Martona.

Ide teda skôr o ľudské príbehy, pričom v seriáli o zločine bude aj humor?

Dedinský svet poskytuje dosť situačného humoru, takže celý seriál nepôsobí veľmi vážne. Je tam napätie, humor a je tam aj romantika, hoci menej. To je dobre.

Čo máte proti romantike? Čo vlastne považujete za romantiku? Ľúbostný motív?

Samotné prostredie kaštieľa a čistá príroda sú veľmi romantické. Romantika, to nie je len ľúbostný trojuholník či zakázaná láska. Pre mňa je romantika aj pohľad na mesiac a nemusím pri tom byť s milovanou osobou, môžem byť aj sám. Skôr by som to nazval jedinečnou atmosférou. A tej je v seriáli veľa.

Poznali ste Betliar už pred filmovaním?

Poznal som ho ako chlapec. Boli sme tam asi dva razy s rodičmi – aj na Krásnej Hôrke. Je to jedno múzeum, ku ktorému patrí ešte aj mauzóleum Františky Andrássyovej. Všetky tri miesta majú pre mňa magickú atmosféru. Teraz som mal jedinečnú príležitosť preniknúť hlbšie pod povrch.

Kde ste počas nakrúcania bývali? Ako dlho ste tam vlastne žili?

V ubytovacích zariadeniach po dedine. Aj samotné múzeum Betliar má ubytovacie zariadenie, ale to nám vyfúkli kostymérky – tam si zriadili kostymérne a maskérne. Ľudia v Betliari boli ústretoví. Nakrúcalo sa štyri mesiace, od septembra do decembra, nevracali sme sa domov. Dokonale sme sa zžili s prostredím. Robilo sa dennodenne, ku koncu som to už pociťoval ako stereotyp. Ráno sme sa zobudili, išli sme do kaštieľa, v ktorom sa však nemôže kúriť, lebo sa musí udržiavať istá vlhkosť a teplota. Neskôr nám aj krásny Betliar zovšednel.
Už ste ho mali asi dostatočne prebádaný.

Naozaj som sa pozrel za každú skriňu, za každé dvere. Na povalu, kde žijú netopiere a ešte stále sa tam dá niečo nájsť. Počas nášho pobytu v múzeu objavili v tajnej zásuvke písacieho stola gotickú knižku hodiniek. Má hodnotu státisíce eur. Bola tam aj kúpeľňa plná starých fotografií. V Betliari zostali skutočné predmety dennej potreby Andrássyovcov, čo malo úžasné čaro. V kaštieli to vyzeralo, ako keby domáci práve odišli. Dali sme tam kvety, príbory, a zrazu to pôsobilo, ako keby domáci len včera odišli od stola.

Ale v príbehu nevystupujú skutoční Andrássyovci – nebude si to niekto mýliť?

Rod Wyszniewskych v seriáli je mystifikácia, aj keď poslední Andrássyovci Poľku v rodine skutočne mali. Pre mnohé seriálové postavy boli síce Andrássyovci vzorom, ale nie je to žiadna historická štúdia ani dokument. Naša grófska rodina predstavuje pokrokových ľudí, ktorí išli s dobou a boli obľúbení. Urobili veľa pre rozvoj regiónu, stavali školy, nemocnice a múzeá. Gemer bol v minulosti veľmi rozvinutý. O politiku sa nestaráme, skôr rodinné vzťahy. Moja postava detektíva Jánoša Martona naruší pokoj v kaštieli.

Vraj zaujímavé sú aj postavy miestnych žandárov.

Žandári boli v tej dobe vraj vážení ľudia, my ich trocha karikujeme. Môj detektív sa snaží zmeniť miestneho strážmajstra, ktorého hrá český herec Stanislav Majer. Chce ukázať, že v dedine nie je všetko v poriadku: vo vyšetrovaní sú omyly, trestajú nevinných, vládne tu korupcia, veľa vecí sa zametie pod koberec. Lenivých žandárov hrajú Milan Ondrík a Martin Nahálka, práve tí sa stanú spolupracovníkmi pokrokového detektíva z Pešti.
Ján Koleník v seriáli 1890 stvárňuje hlavnú...
Danica Matušová (vľavo) a Anikó Vargová v...
+3Ján Koleník v seriáli 1890 stvárňuje hlavnú...
Ako Maďara z Budapešti vás Slováci v príbehu uznávajú alebo nenávidia?

Neriešime neznášanlivosť. Moja postava, hoci je z Pešti, rozpráva po slovensky. Napodobovanie maďarčiny by bolo samoúčelné, patrí skôr do iného žánru. Domáci z dediny hovoria trocha ľudovejšou slovenčinou ako napríklad môj detektív.

Takže v seriáli o odborníkovi z Budapešti vôbec nezaznie maďarčina?

Ozýva sa tam maďarčina, a to veľmi milým spôsobom, pretože veľa ľudí z okolia Betliara hovoriacich po maďarsky bolo v štábe aj v komparze. Aby to bolo úplne popletené, herečky Vica Kerekes a Anikó Vargová hovoria po slovensky. Mne sa páči medzinárodné obsadenie seriálu – hrajú tam aj Poliaci, aj Česi, herci maďarskej národnosti, je to pestré, presne ako kedysi. V deji priznávame, že sa tí ľudia prisťahovali do kraja.

Boli ste niekedy v Budapešti? Potrebovali ste ju poznať v úlohe kriminalistu, ktorý je odtiaľ?

Poznám ju len ako turista a je to krásne mesto. Pešť je pre náš príbeh symbol veľkomesta a pokroku, ale aj istý sen pre ľudí z Betliara. Jánoš Marton naozaj v Budapešti žije, je to spolupracovník múzea Betliar.

Ján Koleník ako Vladimír Valenta v seriáli... Foto: Česká televize
kolenik Ján Koleník ako Vladimír Valenta v seriáli První republika.

Keď ste hrali v Prvej republike, hovorili ste po česky. Bola vaša čeština súčasná alebo trocha dobovo štylizovaná?

V scenári sa objavovala hovorová čeština, aj preto, aby seriál pôsobil moderne a zaujal aj mladých divákov.

Petra Vajdová (Hana Jarvisová) a Ján Koleník... Foto: Robert Tappert
Petra Vajdova Hana Jarvisova Jan Kolenik Vallentin Coverly 2 Petra Vajdová (Hana Jarvisová) a Ján Koleník (Vallentin Coverly).

Je ťažké naučiť sa poriadne po česky?

Nechcem byť hrdina, ale nebolo to pre mňa ťažké. Využil som svoj sluch. Herci majú vyvinutý hudobný cit, vedia imitovať, takže som to zobral cez zvukovú stránku. Zo začiatku mi však veľmi nedôverovali a čeština bola hlavná prekážka, prečo to nemôžem hrať. Rozhodla až lektorka češtiny, ktorú prizvali na kasting a mala sa zaručiť, že češtinu zvládnem.

Tvorcovia seriálu Prvá republika vás videli hrať v divadle? Na základe čoho vás vybrali?

Oslovila ma kastingová agentúra, ktorá ma videla hrať v televízii, v seriáli, ktorý bežal aj v Česku. Dokonca mi vtedy režisér povedal, že ma nechce vidieť hrať v ničom inom, aby si nepokazil predstavu o hrdinovi, ktorého v Republike hrám. S úsmevom podotýkam, že Vladimír je veľmi charakterný, mravný človek.

Sám ste povedali, že sa svojím skutočným charakterom viac blížite k Valentovi z Prvej republiky, ktorý je veľmi slušný a trochu „ťunťa“, než k nekonvenčnému detektívovi z Betliara. Je to pravda?

Myslel som tým toho rozvážneho, spravodlivého a dobrého Vladimíra? Už ani neviem, nedá sa to zovšeobecniť. Ja som typ človeka, ktorý má rožky, ale vystrkuje ich len účelovo – až keď treba. Zvonka môžem pôsobiť ako Vladimír Valenta, ale vnútri môžem byť pokojne arogantný a namyslený Jánoš Marton z Pešti. Tiež mám rôzne tváre a viem vytiahnuť rôzne karty, ako každý v bežnom živote, aby som sa raz chránil a inokedy obstál.

Detektív Marton pracuje s modernými technológiami, zaujíma sa o vynálezy, ste aj vy taký?

Dá sa povedať, že áno, držím krok s dobou. Zaujímam sa o technické novinky, ktoré nám uľahčujú život, ale možno – už mi to prebleslo hlavou, že som generácia, ktorá prestáva určitým veciam rozumieť. Mám 37 rokov a asi sa tak troška preklápam. Možno práve v používaní sociálnych sietí. Používam ich síce, ale som konzervatívny, už je to mimo mňa. Som voči tomu ľahostajný a tým sa tomu vzďaľujem.

A teraz otázka rovno na telo – tie husárske fúzy v seriáli sú pravé?

V lete som si nechal zapúšťať fúzy. Ja však prirodzene zarastám ako mušketier, takže po štyroch týždňoch som sa pozrel do zrkadla a uvedomil som si, že teraz budem musieť takto chodiť štyri mesiace, a to hrám aj v divadle! Takže som stratil trpezlivosť. Nechal som to radšej na maskéroch. Lepili mi ešte aj bokombrady. Vznikol z toho Marton, akého uvidia diváci v televízii. V dobovom seriáli maska hercovi pomôže. Fúzy mi nedovoľovali sa naplno smiať, Marton sa teda usmieva iba popod fúz.

Mali ste stále tie isté fúzy alebo ste nejaké aj zodrali?

Myslím, že som jedny zodral. Málokto vie, že také fúzy sa musia každý večer oprať. Keď som ich posledný natáčací deň strhol, priskočili ku mne kurátori betliarskeho múzea a povedali: Toto nám tu nechajte na výstavu! Naša spolupráca s múzeom neskončila nakrúcaním. Chcem sa podieľať na ďalších aktivitách, ktoré múzeu pomôžu. Chystá sa tematická výstava o seriáli a najmä o dobe okolo roku 1890. Aj ja tam prídem niečo porozprávať.

Kostýmy boli šité na mieru alebo to boli kostýmy z depozitárov?

Niektoré nám šili na mieru, väčšina však bola zo skladov na Barrandove a myslím, že aj z fundusov Viedne. To sú veci, na ktorých seriál stojí, „dobovku“ si ľudia radi pozrú aj z hľadiska výtvarného.

Mária Kráľovičová s Jánom Koleníkom v... Foto: Archív SND
Mária Kráľovičová Ján Koleník Mária Kráľovičová s Jánom Koleníkom v predstavení Kto zhasol svetlo.

Vtedy boli ľudia nižší, vy meriate skoro dva metre – sedeli vám tie odevy?

No, predlžovali sme. Aj rukávy, aj nohavice. Je krásne, že si obliekate kostýmy, ktoré pred vami nosili slávne osobnosti, obliekate si odev po hercoch, ktorí ich nosili v iných úlohách. Niekedy nájdete aj visačku s menom herca. To sa mi stalo v Prahe, keď som obliekal kostýmy po známych českých hercoch. Je to zvláštny pocit. V Betliari som mal asi 80 rôznych prevlekov, lebo Marton si veľmi potrpel na oblečenie. Vtedy neboli zipsy, na všetkom bol trojnásobný počet gombičiek. Nohavice museli byť pripnuté o košeľu, vesta o nohavice, takže kým sme to ráno obliekli, bol to celý rituál.

A samotný detektívny príbeh? Nie je príliš mysteriózny, keď sú v deji aj legendy a povery?

Sledujeme príbeh hlavného zločinu, vraždy, ktorý má racionálny základ. Ale pomýlení ľudia hľadajú v zločine niečo nadprirodzené. Napríklad, že v jaskyni žije príšera a ona hrdúsi ženy. Mne sa však to mystické na seriáli páči. Ak by ho chcel niekto porovnávať so Sherlockom alebo Herculom Poirotom, je to ten istý žáner, ale reálie sú naše. Kravy doja krv, mentálne chorí ľudia sú posadnutí diablom, ženy majú čarodejnícke sklony, to všetko sú povery z nášho kraja.

Máte rád detektívky aj ako čitateľ?

Na čítanie nemám čas. Moje najobľúbenejšie predstavenie v SND bolo Desať malých černoškov od Agathy Christie. To som bol ešte študent VŠMU. Aj Arkádia, ktorú hráme vo veľkej sále činohry, je detektívka. Odhaľujeme minulosť z čriepkov informácií. Často sme úplne vedľa, ale nadchne nás, keď do seba niečo zapadne. V Betliari som s pomocou historikov a kurátorov absolútne pochopil túto Stoppardovu hru o bádateľoch, ktorí sa zaoberajú záhadami starých rodov.

Spomenuli ste Arkádiu, kde hráte matematika. Matematika vraj nie je vaša silná stránka. Neprekážalo to?

Mal som sedenie s odborníkom, kde som sa ho presne pýtal, čo s čím súvisí. Matematika nebola v škole moja doména, ale istý predpoklad logického myslenia mám. Za matematikou v Arkádii však netreba hľadať čísla, ale symboliku a metafory, že poriadok je vlastne veľký chaos. Síce všetko fyzikálne vysvetlíme, ale zistíme, že nevieme nič. Všetko okolo nás chladne, Slnko, hviezdy aj ľudia a je to jednosmerný proces.

Ktoré úlohy máte momentálne v divadle obľúbené?

Vallentina v Arkádii, Lajosa Kossutha v Štúrovcoch, mám rád Bál aj Bačovu ženu.

Na Bačovu ženu sa vraj musíte zakaždým veľmi sústreďovať.

Je to veľmi jemné predstavenie, je dôležité udržať ho v napätí. Je oslobodené od zbytočných slov a gest, je čisté a buď ho „prepískneme“, alebo poddimenzujeme – hranica medzi tým je veľmi jemná! V tomto predstavení cítiť každé zakopnutie a omyl. Je to jednoduchá situácia s fatálnymi následkami. Diváka, ktorý je v Štúdiu SND s nami, nesmie nič vyrušiť, keď sa to stane, akoby sa vyparilo, čo cítime. Vtedy na to myslím a štve ma to.

Vy myslíte aj na niečo iné než na to, čo hráte?

Pravdaže, myslíte na to, čo vás vyrušilo. V divadle sú dôležité zmysly. Nemyslím pri Bačovej žene na to, čo budem ráno jesť, na to nie je priestor v hlave, ale vnímam, čo sa deje na scéne aj v hľadisku. Niečo mi pomáha, niečo ma vyrušuje.

Aj keby sa diváci medzi sebou bavili?

To vnímam najintenzívnejšie! Najradšej mám ticho v hľadisku. Keď ani nepočujete, že sú v hľadisku diváci. Vtedy vieme, že sú s nami.

Vie vás rozčúliť politika? V akej podobe ju vnímate? Nelákali  vás do nejakej strany alebo kampane?

Nelákali, lebo verejne sa k politike nevyjadrujem, ale sledujem ju a orientujem sa v nej. Zatiaľ ma desí. Extrémizmus, problémy v školstve a zdravotníctve, všetko to vnímam a silu mi dáva kolektív SND, ktorý situáciu v krajine reflektuje. Divadlo je zmysluplná záležitosť. Ja si myslím, že nepomôže spasiť svet ani vyriešiť naše problémy, ale je to spätná väzba, ktorá núti jednotlivca inak uvažovať, a ak môžeme niečo dosiahnuť u jednotlivca, tak azda to nie je beznádejné. Divadlo je stále potrebné, ako aj iné umenie.

Mali ste v detstve zviera? Vraj ste milovník prírody.

Ako malý som mal rybičku, choval som papagája, slimáky aj pakobylky. Choval som ich vo veľkom zaváraninovom pohári. Živili sa ružovými lístkami. Znie to romanticky, ale sú to škaredé, veľké článkonožce. Chodil som s kamerou popri Hrone a točil som kačice divé za každým kríkom, ako znášajú znečistenie. V kočikárni nášho domu som zriadil múzeum, kde som zozbieral všeličo zaujímavé z okolia domu – aj tie pakobylky tam boli. Biológia ma veľmi bavila. Psa zatiaľ nemám, kvôli času, ale keď budem dôchodca, budem mať možno aj dvoch psov. Myslím, že by som bol dobrý pán.

Stravujete sa po reštauráciách? Čo vám uvarí mama, keď prídete domov?

Stravujem sa po reštauráciách, nemám k vareniu vzťah, aj keď v internáte som si vedel uvariť granadír, halušky s bryndzou, ale momentálne nemám na to čas. A u mamy mám najradšej slovenské jedlá, to, na čo som bol doma zvyknutý, keď som prišiel unavený od toho Hrona alebo z tanečnej.

Už máte k Bratislave lepší vzťah, než keď ste ako študent poznali iba Tesco a SND?

Páči sa mi ulička pri Dóme sv. Martina, Kapitulská. Obľúbil som si aj Euroveu. Susedstvo s ňou pre naše divadlo znamená veľa. Bratislava na mňa pôsobí stále chaoticky, ale chválabohu, zostáva malým hlavným mestom, ktoré sa cez víkend vyľudní. Ja som utiekol bývať von z mesta, lebo potrebujem počuť kohúty a psy, vidieť hory.

Ján Koleník

Narodil sa 11. novembra 1979 v Banskej Bystrici. Herectvo začal študovať na banskobystrickej Akadémii umení, po dvoch rokoch prestúpil na VŠMU. Hneď po skončení štúdia sa stal členom Činohry SND. V roku 2004 získal Cenu za najlepší herecký výkon na festivale Istropolitana projekt (postava Valena Connora v hre Opustený západ). Bol nominovaný na cenu Objav roka v rámci Divadelných ocenení sezóny 2003 (postava Levitu v hre Veľké šťastie). V roku 2008 získal Výročnú cenu literárneho fondu za postavu Kráľa Františka (Kráľ sa zabáva) s prihliadnutím k postave Nika Dubčiča (Dom v stráni). V roku 2014 účinkoval v medzinárodnom projekte 1914 v pražskom Národnom divadle, pod vedením režiséra Roberta Wilsona. Je trojnásobným víťazom o najobľúbenejšieho slovenského televízneho herca v ankete OTO 2010/11/12. Účinkoval v tv seriáloch Medzi nami, Panelák, Keby bolo keby, Kriminálka Staré Mesto, Zlomok sekundy, První republika, Zoo, Za sklom a najnovšie sa objaví v novom seriáli 1890. V SND ho možno vidieť v hrách Arkádia, Bačova žena, Bál, Prorok Štúr a jeho tiene alebo Zjavenie, obetovanie a nanebovstúpenie proroka Ľudovíta a jeho učeníkov, Skrotenie zlej ženy, Strach a Tak sa na mňa prilepila.

© Autorské práva vyhradené

3 debata chyba
Viac na túto tému: #seriál #Joj #Ján Koleník #detektív #1890
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy