Komu napadlo, že z Piatej lode by mal byť film?
Monika Kompaníková: Vzniklo to počas nakrúcania dokumentu Denník plavby Moniky Kompaníkovej, ktorý nakrúcala Iveta pre Větrné mlýny. Toto vydavateľstvo vydalo český preklad Piatej lode. Dokument sa točil počas medzinárodného literárneho festivalu Mesiac autorského čítania, keď autori cestujú medzi Ostravou, Vroclavom a Košicami. Dokument sme nakrúcali počas nekonečných ciest vlakom.
Vtedy ste sa zoznámili?
Monika: Áno a počas celej cesty sme sa bavili o knihe a jej téme. Iveta mala vtedy dokončený svoj film Až do mesta Aš…
Iveta Grófová: Asi vtedy nastal ten správny moment pre nový veľký filmový projekt. Kniha Piata loď ma očarila a začala som uvažovať nad jej filmovým spracovaním. Mala som chuť nakrútiť niečo výtvarné a kniha Moniky Kompaníkovej o svete detí túto možnosť ponúka.
Mali ste Moniku na dokument „pridelenú“ alebo ste si ju vybrali sama?
Iveta: Áno, „pridelil“ mi ju vydavateľ Petr Minařík, ktorý inicioval vznik spomínaného dokumentu. Tušil, že si budeme rozumieť. Piatu loď som si prečítala hneď, ako som dostala ponuku na spoluprácu.
Koľkokrát ste Monikinu knihu čítali? Ako postupuje režisér, keď ide sfilmovať literárne dielo? Nakoľko si ho osvojí a ako sa literárnej podoby „zbavuje“?
Iveta: Knihu som si prečítala dvakrát – prvýkrát ako čitateľka a druhý ako scenáristka a režisérka. Pre filmové adaptácie kníh je niekedy lepšie sa k literárnej predlohe neupínať. Film je predsa len samostatné nezávislé dielo. Zámerne som knihu už viac celú neprečítala. Sústredila som sa na to podstatné, čo kniha vo mne zanechala – ako keď človek spomína na niečo, čo už bolo dávno. Vynárajú sa spomienky, ktoré sú dôležité a silné.
Monika, keď ste sa dozvedeli, že z Piatej lode má byť film, cítili ste sa poctená alebo ste mali obavy, ako to vypáli?
Monika: Aj-aj, to sú základné emócie, ktoré autor má. Nápad sfilmovať príbeh ma až tak neprekvapil. Keď som knihu písala, mala som v hlave filmové obrazy… Vedela som si preto ľahko tento príbeh predstaviť ako film.
Nemali ste ani žiadne spory?
Monika: Spormi by som to nenazvala, bola som veľmi rada, že Iveta mi posielala verzie scenárov a mala som možnosť ich okomentovať. Iveta počúvala, čo na to hovorím.
To je zaujímavé, napríklad Pavel Vilikovský, ktorého knihu Letmý sneh nedávno inscenovali v divadle Astorka, sa na dramatizácii vôbec nechcel podieľať. Vy ste, naopak, nad filmom chceli mať kontrolu?
Iveta: Skôr ja som chcela Moniku zahrnúť do prípravy scenára. Mala som skúsenosť, že sa oplatí viesť s ňou dialóg a môže to filmu pomôcť.
Foto: Denisa Buranová
Ale film je váš, Ivetin?
Monika: Ja som to tak brala, že je Ivetin. Piatu loď som napísala dávno, odvtedy som napísala iné dve knihy a myslím, že mám od Piatej lode dosť veľký odstup. Takže kniha si žije vlastným aktívnym životom, ja som už len pozorovateľ, aj teraz, keď si ju prečítam, je mi to trošku cudzie. Myslím, že sa na ten text dokážem pozrieť už z odstupu. Ani film neberiem príliš osobne, za knihu som zodpovedná ja, za film filmári.
Aj sa kniha prekladá?
Monika: Piata loď bola preložená do šiestich jazykov, teraz sa prekladá do rumunčiny, mám agenta pre anglický preklad. Ukázalo sa, že ten príbeh je celkom univerzálny, funguje v Egypte aj Chorvátsku aj kdekoľvek, deťmi sme boli všetci.
Sú ohlasy z cudziny podobné ako doma? Alebo si iné národy v knihe nájdu čosi iné?
Monika: Prekladatelia sa pýtajú na rovnaké veci pri preklade. V texte je zopár výrazov, ktoré poznáme my, čo sme vyrastali za socializmu – lebo sme hrali určité hry a čítali určité rozprávky. Napríklad výraz Svätá nedieľka, to je z nejakej slovenskej prostonárodnej rozprávky. Použila som to ako prirovnanie a viem, že na toto sa určite spýtajú. Aj na krvavé poleno sa spýtajú a pár podobných vecí.
Vysvetlite tým, čo Piatu loď nečítali, prečo by na ňu mali ísť do kina.
Monika: Lebo to bude výborný film.
Iveta: Lebo je podľa výbornej knihy.
Monika: Ten film je urobený poctivo, bez kalkulov. Má výbornú kameru, pôsobí výtvarne. Bála som sa, aby nebol výsledok príliš drsný a dokumentaristický, ale to sa vôbec neudialo. Nie je to až taká depka, ako by ste sa mohli báť.
Iveta: Ďakujem ti za tú poslednú vetu.
Aké najsilnejšie dojmy ste z knihy mali? Ktoré motívy či obrazy vás najviac zasiahli?
Iveta: Som skôr vizuálny typ, premýšľam v obrazoch, na tie som sa na začiatku sústredila viac než napríklad na dialógy. Vždy som sa fixovala na konkrétne obrazy, ktoré som vo filme chcela mať. Bolo ich asi štyrikrát viac, ako sa zmestilo, najväčší problém bol škrtať. Na scenári so mnou pracoval aj skúsený scenárista a dramaturg Marek Leščák. Knihu som si začala predstavovať, akoby sa mi snívala. Veľmi silný bol napríklad obraz, ako hlavná detská hrdinka Jarka leží v tráve, pichajú ju steblá do lopatiek a ona napriek tomu leží bez pohnutia, až kým nepočuje prichádzajúci vlak. Takáto scéna sa veľmi ťažko filmuje, Jarka hrá akúsi svoju neviditeľnú hru. Vo filme leží a nahlas počíta. Na čele má sladkú hrušku, ktorá láka mravce, tie lezú po tvári dievčatka a je ich stále viac. Až keď vlak zatrúbi, dievča zhodí hrušku aj mravce. Čiže podstatu obrazu sme zachovali, ale niečo sme pridali, aby bol viac zrozumiteľný.
Foto: Radka Šišuláková
Nakrúcalo sa presne na tých miestach, kde sa odohráva dej knihy? Monika vraj blízko miest spomínaných v knihe bývala.
Monika: Knihu som písala, keď som bola na materskej a čakala som druhého syna. Tie dva roky som veľa času trávila vo vinohradoch, takže som opisovala prostredie, ktoré som dobre poznala. Keď sa hľadali lokácie, filmári chceli točiť pri Brne…
Iveta: Prešli sme veľa lokácií, nielen preto, aby miesta boli fotogenické. Dôležité boli aj technické a produkčné kritériá, aby tam nebol hluk z mesta, aby sme mali produkčné zázemie… ale žiadne miesto sa atmosférou nevyrovnalo pôvodným vinohradom nad Bratislavou.
Monika: Nerozumela som, načo hľadajú niečo nové, keď to správne miesto máme – a autentické. Ale nakoniec to skončilo tam, kde malo. Bola som len jediný raz na nakrúcaní a keď som tam šla, tĺklo mi srdce: filmári si vybrali presne tú záhradu so starými jabloňami, ktorú som vždy chcela, tečie cez ňu potok. Chatka, v ktorej sa príbeh odohráva, nakoniec vyzerala rovnako ako v mojich predstavách. Keď som tam prišla, všetko tam stálo a bola tam aj Jarka, bolo to pre mňa veľmi zvláštne. Akoby som sa ocitla vo vlastnej hlave.
Stretli ste sa aj s detskými hercami?
Monika: Iba s Vanesskou Szamuhelovou. Vizuálne bola iná, než som si ju predstavovala, ale keď som videla, čo zvládla zahrať, myslím, že dievčatko vybrali veľmi dobre.
Čo je ťažké pre detských hercov?
Iveta: Ťažké je motivovať ich, aby ich herectvo bavilo. Ak oni nechcú, nepohneme sa. Dieťa to zároveň musí mať v krvi. Vanesska síce celé nakrúcanie tvrdila, že nechce byť herečkou, ale bytovou dizajnérkou, no herecký talent v sebe má.
Ako vidíte, že to dieťa „v sebe má“?
Iveta: Prešla som celé Slovensko, školy aj detské tábory, sama som robila veľké kastingy bez agentúr. Do užšieho výberu sa dostalo sto dievčat, z ktorých výrazný herecký talent mali len dve. Je to súhra viacerých vecí – v prvom rade som hľadala zaujímavú osobnosť, ktorá utiahne svojou charizmou celovečerný film. Vanesska má v sebe niečo, čo zaujme, akýsi zvláštny život. Toto dievčatko dokáže ísť aj do psychologicky náročnejších polôh, čo bolo v tomto filme veľmi dôležité. Tým je výnimočná.
Foto: Hulapa film
Čo tá spomínaná scéna s mravcami? Ako to Vanesska vydržala?
Iveta: Pár mravcov jej naozaj liezlo po krku aj tvári. Ďalšie boli dorábané postprodukčne. To bola náročná scéna. Vanesska mala strach, vyžadovalo si to prípravu. Keď sme videli, ako pri nakrúcaní zbierala červíkov a ukazovala nám, že ich zje, odhadovali sme, že mravce nebudú až taký problém. Chápala, že je to pre film dôležité, a tak to nakoniec zvládla.
S detskými hercami vám pomáhal divadelný herec Milan Chalmovský…
Iveta: Milan sa okrem divadla venuje aj červeným nosom, chodí do nemocníc a rozveseľuje detských pacientov. Pomáhal nám vytvoriť pre detských hercov zázemie, bol ich kamarát a opora, vysvetľoval im, ak niečomu nerozumeli. S ním sa mohli aj vyblázniť.
Monika, a vy sa nemihnete vo filme? Nechceli ste?
Monika: Nie.
Iveta: Nad Monikou som chvíľu uvažovala. Hodila sa mi na jednu z vedľajších postáv, na prehnane starostlivú matku večne chorľavého drobného chlapčeka Kristiána. Nieže by som vedela, ako vychovávať deti, ale akosi mi k tomu Monika pasovala.
Monika: To nie je veľmi kladná postava. Možno by som to skúsila, ale neviem, či by som dokázala hrať.
Iveta: Nakoniec ju presvedčivo zahrala slovensko-maďarská herečka Ági Gubik.
A ako ste vyberali Jarkinu mamu?
Iveta: To bolo veľmi ťažké, pretože je to špecifická postava. Nechcela som, aby bola prvoplánovo zlá. Film občas musí robiť okľuky, dať divákovi priestor na vlastnú interpretáciu…
Monika: …ten dáva aj kniha, ani tam nie je mama jednoznačne negatívna postava.
Iveta: Vybrala som si do tej roly mladú speváčku Katarínu Kamencovú z Košíc, hoci nemala herecké skúsenosti, ale mala v sebe čosi krehké. Zaujala ma v nej akási zvláštna slabosť. Videla som video z televíznej speváckej súťaže a mala takú mimiku, gestá a fyziognómiu, že som si povedala: pôsobí ako žena, ktorá neunesie materstvo, ale nie preto, že by dcéru nemala rada, len sama nie je zrelá. Na tom som ten charakter postavila.
Hlavnou hviezdou filmu sú deti. Predstaviteľa Kristiána ste vraj našli kdesi na východnom Slovensku?
Iveta: Matúško Bačišin je z Vranova nad Topľou, našla som ho v jednom detskom tábore a hneď som sa doňho zaľúbila. Je to veľmi špecifický chlapec, zariskovala som a hoci neprešiel hereckými skúškami, verila som, že tento vtedy osemročný chlapec to zvládne. Aj tak musí čerpať z vlastnej prirodzenosti.
A tie dve deti si musia „sadnúť“ aj navzájom, nie?
Iveta: V tomto veku si práve nesedia, skôr by to bol zázrak. Dievčatko malo pri nakrúcaní desať, Matúško osem a ona sa s ním nechcela veľmi kamarátiť. To prirodzené napätie, čo medzi sebou mali, mi aj pomáhalo.
Monika: Emócie vo filme sú veľmi presvedčivé. Niektoré Matúšove gestá sú veľmi dojímavé, vidieť, že nie sú hrané, ale spontánne.
Veľa sa hovorí o rozpade rodiny, ale život nikdy nebol ideálny. Aj deti bez rodinného zázemia si nachádzali vzťahy v širšom okolí, u rodičov kamarátov. Dnes je veľa nenormálnych rodín…
Monika: Čo sú nenormálne rodiny? Je normálne, ak otec chodí na dvojtýždňové zmeny a deti ho vidia štyri hodiny v mesiaci a nemajú šancu sa k nemu priblížiť? Tradičná rodinná bunka – otec, matka, deti a starí rodičia pod jednou strechou, tak, ako to bolo bežné kedysi, sa môže zdať byť ideálna, ale to neznamená, že mali deti automaticky dobré vzory. Dnešné patchworkové rodiny, osamelé matky, rodiny s iným, ako tradičným zložením, môžu fungovať rovnako dobre alebo zle. Myslím, že rodičia sú dnes k deťom oveľa otvorenejší, priateľskejší, viac s nimi komunikujú. Je to skôr otázkou sociálneho postavenia či vzdelania, nie zloženia rodiny. Ale na druhej strane všetci sme tlačení k výkonom a zostáva nám málo času na deti. Niekto to vie vykompenzovať, niekto nie, určite sa veľa detí cíti osamelých, ale nevidela by som to tak čierne.
Nenormálna rodina je skôr taká, kde na deti nemajú čas. Dve mamy sú v poriadku, ak sa deťom venujú.
Monika: Keď si vezmem, koľko času trávim so svojimi deťmi, cez bežný deň, keď chodia do školy, sú to asi dve hodiny denne. To je strašne málo. Ale viem to vykompenzovať intenzívnymi víkendmi, sviatkami, prázdninami a kontakt je naozaj intenzívny. Ale v prepočte na hodiny je to málo.
Ide o to, ako sa tie dve hodiny strávia. Ale otázku sme mysleli skôr tak, že v minulosti deti mali viac oporných bodov – vždy sa našiel niekto, kto na deti mal čas. Toto akoby zmizlo. Spoločnosť začína byť chladná.
Monika: Áno, rodiny začínajú byť svojím spôsobom izolované. Rodina je zatvorená v byte na nových sídliskách. Dnes sa rodičia boja sedemročné deti pustiť von, že ich niekto unesie alebo ich zrazí auto.
Foto: Artforum
Čo s tým? Zmení niečo film?
Iveta: Film na tom samozrejme nič nezmení. Pre niektorých divákov sa však môže stať zážitkom, ktorý ich posunie aj v osobnom živote. Myslím si, že filmové umenie má schopnosť rozvíjať empatiu, vnímavosť.
Monika: My ako deti sme trávili veľa času s inými deťmi, ale nepamätám si, že by sa nám rodičia toľko venovali. To určite nie. Ja sama ale žijem v bubline, naši priatelia žijú podobne ako my, deti chodia do výbornej školy, kde decká majú veľa podnetov, venujú sa im starí rodičia aj naši kamaráti. Takže nevidím do toho, ako sa žije v iných bublinách.
Iveta: Aj kniha hovorí o deťoch, ktoré majú navzájom odlišné zázemie. Pre mňa najkrajšie na knihe i filme je, že dieťa si svoj spôsob, ako sa vyrovnať s rôznymi životnými prekážkami, nájde cez svoju predstavivosť a tvorivosť. Tým však nechcem nič zľahčovať, film rozpráva aj o rodinných traumách, ktoré sa neriešia a presúvajú sa z generácie na generáciu ako také bremeno.
Aj keď situácia v Piatej lodi je dosť extrémna – desaťročná Jarka unesie dvojičky bábätká a chce sa o ne starať.
Monika: Nemyslím si, že je extrémna. Deti utekajú z domu, šikanujú alebo, naopak, pomáhajú, starajú sa o mladších súrodencov. Psychológ Štúr k výchove detí hovoril: treba len pekne žiť a dieťa sa už pridá. Dieťa sa správa tak, ako sa správa jeho rodina.
Ale čo keď tá rodina nežije pekne?
Monika: Myslím si, že mnohé deti majú schopnosť nájsť si nejakú stratégiu, ako z toho von. Len to nie je vždy šťastný spôsob. A toto je konkrétny príbeh o deťoch, ktoré si našli cestu, ktorá je z pohľadu dospelých strašná, je to zlyhanie, nepochopiteľná katastrofa. Ale z pohľadu detí je to niečo dobré, to je podstata knihy. Iný pohľad detí a dospelých na rovnakú situáciu.
Keď ste Vanesske povedali, o čom je kniha, zdala sa jej tá situácia reálna?
Iveta: Nepamätám si, že by to komentovala ako niečo čudné. Nemala problém s príbehom, akurát sa vždy vyhraňovala, že je iná ako Jarka. A naozaj iná je. Vanesska je herecky talentovaná slečna, ktorá sa do Jarky dokázala prevteliť.
Brala to ako rolu?
Iveta: Vyslovene.
Boli na nakrúcaní prítomní aj rodičia detí?
Iveta: Ako kedy, podľa situácie, ale mali k nám dôveru.
Monika: Ešte by som sa vrátila k tomu, či je príbeh pravdepodobný alebo nie. Takmer v každej recenzii na knihu spomenuli, že takto postavený príbeh je nepravdepodobný. Inšpirovala ma skutočná udalosť a krátko na to, ako kniha vyšla, sa stalo čosi podobné. Občas mi ľudia pošlú správu o podobnej udalosti. Tiež všetci žijeme v nejakej zidealizovanej predstave detstva. Myslíme si, že deti sú neveľmi vynaliezavé, neschopné postarať sa o seba, ale potom si vezmite, koľko detí a ako žije v rómskych osadách – a prežijú to tam. My by sme to možno neprežili. Pravdepodobné je úplne všetko.
Titulnú pesničku k filmu vám naspievala speváčka Katarzia. Ako ste sa dohovárali o pesničke?
Iveta: Katka čiže Katarzia si pozrela film a napísala text, veľa úprav tam nebolo. Napísala, čo cítila. Mne sa tá pesnička veľmi páči, práve sme k nej dokončili aj hudobný klip. Katarziina pesnička Kde sa slzy berú hrá pod záverečné titulky filmu.
Vyznieva ten film smutne?
Iveta: Myslím, že nie. Netreba sa ho báť, aj keď istá melanchólia tam je, tú som silno cítila aj z knižky a chcela som to zachovať aj vo filme. A je tam aj veľa krásnych, milých okamihov. Celé vyústenie príbehu rozhodne nie je depresívne, skôr dojemné.
Monika: Keď som film videla v kine na veľkom plátne, ešte nebol celkom dokončený a hoci som vedela, ako sa príbeh skončí, cítila som vzrušenie a strach pri niektorých scénach. Niektoré momenty sú emocionálne veľmi silné.
Ako dlho vznikala Piata loď?
Monika: Knihu som písala dva roky.
Iveta: Ja som na filme začala pracovať v roku 2013, takže vznikal asi štyri roky. Je na slovenské pomery celkom rýchlo dokončený.
A ako sa vám snímku podarilo dostať na festival Berlinale?
Iveta: Piatu loď si vybrali z pomerne veľkého množstva filmov. Je to veľký úspech, pretože filmov sa každý rok točí stále viac a konkurencia z celého sveta je veľká.
Pre koho je film Piata loď vlastne určený? Pre rodiny, deti, dospelých?
Iveta: Je to film pre celú rodinu a deti od 12 rokov.
Prečo myslíte, že na slovenské filmy chodí doma tak málo divákov?
Iveta: Pretože tradícia bola prerušená, treba ju oživiť. Vzťah medzi divákom a slovenským filmom je v súčasnosti veľmi krehký. Dúfam, že na náš film diváci prídu. Dali sme do toho obrovskú energiu. Snažila som sa urobiť film tak, aby bol čo najúprimnejší a najvernejší knihe aj môjmu vlastnému videniu. Ale teraz, keď už je hotový, mi veľmi záleží na tom, aby naň divák prišiel. A kto chce, môže si v novom vydaní prečítať aj knihu. Vychádza aj s CD bonusom s hudbou k filmu Piata loď. Tento prístup je neobvyklý, urobili sme experiment, filmový soundtrack vyjde ako súčasť knihy ešte predtým, ako bude film v kinách. Hudba silno súvisí s knihou a dokonca jednotlivé časti filmovej hudby sú pomenované podľa čísel strán v knihe, lebo súvisia s atmosférou jednotlivých strán. Aj takto chceme ľudí zaujať. Súčasťou cédečka je aj skladba od Katarzie.
Mediálnym partnerom snímky Piata loď je denník Pravda.
Monika Kompaníková
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Narodila sa 1. septembra 1979 v Považskej Bystrici, vyštudovala maľbu na Vysokej škole výtvarných umení. Debutovala zbierkou poviedok s názvom Miesto pre samotu, za ktorú získala Cenu Ivana Kraska za debut. Novela Biele miesta bola nominovaná na cenu Anasoft litera 2007. V roku 2010 vyšiel román Piata loď, ktorý získal cenu Anasoft litera a bol preložený do češtiny, nemčiny, maďarčiny, arabčiny, bulharčiny a poľštiny a v Chorvátsku vyšiel ako jeden zo série 30 súčasných európskych románov. V roku 2008 získala cenu Nadácie Tatra banky pre mladých tvorcov, v súčasnosti je členkou poroty. Je aj autorkou knihy Hlbokomorské rozprávky (2013), ktorá bola zaradená medzi Najkrajšie knihy Slovenska, maďarský preklad medzi 25 najkrajších maďarských detských kníh vydaných v roku 2016. Poslednou knihou je román Na sútoku. Pracuje v kníhkupectve a vydavateľstve Artforum, má dvoch synov.
Iveta Grófová
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Narodila sa 31. októbra 1980 v Trenčíne. Na bratislavskej Vysokej škole múzických umení študovala v Ateliéri animovanej tvorby (2004), z ktorého po troch rokoch prestúpila do Ateliéru dokumentárnej tvorby (2009). Režírovala krátke dokumenty Aspoň že tak, Politika kvality, Nazdar partička, Gastarbeiteri, krátky animovaný film Bolo nás 11, časozberný tv dokument pre ČT o slobodných matkách Blues pre sólo matky, dokumentárnu roadmovie Denník plavby Moniky Kompaníkovej. Jej celovečerným hraným debutom bola snímka Až do mesta Aš (2012), ktorá sa stala národnou nomináciou na Oscara a získala viacero ocenení na domácich aj zahraničných festivaloch. Je tiež autorkou desaťminútovej poviedky Discoboj, ktorá bola jednou z 10 poviedok od desiatich rôznych tvorcov vo filme Slovensko 2.0 (2014). V marci vstúpi do kín jej hraný celovečerný film Piata loď podľa rovnomennej knihy Moniky Kompaníkovej, ktorý mal svetovú premiéru na MFF Berlinale.
