Recenzia: Moonlight zlyháva na šlabikárovom ľúbostnom príbehu

Od debutu sa Jenkins sedem rokov udržiaval v cviku natáčaním krátkych filmov a réžiou niektorých epizód seriálu Futurestates. Pre druhý celovečerný film našiel inšpiráciu v divadelnej hre Tarella Alvina McCraneyho V mesačnom svetle sú čierni chlapci modrí, ktorá je príbehom homosexuálneho černocha Chirona z drsných sociálnych pomerov.

Moonlightom filmár vystrelil ďaleko za hranice nezávislej a cinefilskej scény. Nedávno získal Zlatý glóbus pre najlepšiu drámu a brúsi si zuby na osem Oscarov vrátane sošky pre najlepší film roka. Aj napriek tomu, že Barry Jenkins sa snaží zachovať status autora, ako intelektuál sa vyhraňuje voči mainstreamu, nejde zásadne „proti prúdu“. Moonlight je totiž konvenčným ľúbostným príbehom postaveným na štandardných scenáristických riešeniach.

Jenkins však obohatil snímku svojským rukopisom. Presadzuje sympatický civilizmus, pôsobivú, nie však barokovú vizualitu a melancholickú atmosféru a vyhýba sa doslovnosti aj zbytočným dialógom. Moonlight je teda prototypom kvalitného, no priemerného mainstreamového filmu s „autorskou značkou“.

Jenkins koncipuje príbeh ako triptych. Hlavného hrdinu Chirona, černocha žijúceho na predmestí kalifornského mesta, zachytáva ako dieťa, neskôr tínedžera a ukazuje ho v zlomových situáciách a vo vzťahoch, ktoré v záverečnej časti definujú hrdinovu dospelosť. Jeho stav vyhodnocuje s odstupom času. Chiron sa vysporadúva s tým, čo ovplyvnilo smer jeho cesty – vzťah s drogovo závislou matkou, iná sexuálna orientácia, láska a drsné, kriminálne prostredie, z ktorého pochádza.

Chiron zvádza svoj vnútorný boj v tichosti – také postavy sú zväčša zaujímavé, no jeho mlčanie nespĺňa v interakcii s okolím želaný efekt. Nedochádza k napätiu, konflikty sú štandardné a všetko je presne vypočítané. Hrdinovia sú mdlí, nezaujímaví, vedú nudné dialógy a ich činy sú zúfalo predvídateľné.

Slabého outsidera okolie šikanuje kvôli jeho sexuálnej orientácii, Chiron nedokáže s okolím bojovať, ako dieťa bez rodinného zázemia nemá podporu a tak sa svojmu prostrediu jednoducho poddá. V tretej časti sa jeho osud uzavrie nanešťastie presne podľa očakávaní. Napätie, ktoré Jenkins šikovne navaril v prvej poviedke – chlapec sa spriatelí s o tridsať rokov starším drogovým dílerom so srdcom na správnom mieste – je v druhej etape Chironovho života zadusené rozvíjaním priemerných motívov, ktoré ústia do prevarených konštatovaní.

Jenkins je aj napriek snahe o invenciu zúfalo učebnicový, príbeh a postavy sú sterilné, čo si divák uvedomí, ak sa nenechá opantať emocionálnym nátlakom. Jenkinsovu hru možno prekuknúť už v úvodnej scéne, keď Chirona naháňajú spolužiaci a pred bitkou sa ukryje vo feťáckom brlohu. Divák si veľmi ľahko vytvorí náskok a začne sa nudiť.

Aj napriek všetkému si Barry Jenkins razí vlastný štýl, silnou stránkou filmu je najmä kamera Jamesa Laxtona a herecké výkony. Aj keď kritici queer černošskú drámu superlatívmi preceňujú, Moonlight je stále elegantnou variáciou klasického príbehu o hľadaní vlastnej identity. V noci z nedele na pondelok sa ukáže, koľko Oscarov si nakoniec odnesie.