Čo vás na knihe Svoj voz a pluh veď cez kosti mŕtvych spisovateľky Olgy Tokarczuk osobne aj filmársky najviac zaujalo?
Jednak mám veľmi rada tvorbu Olgy Tokarczuk, veľmi citlivo vnímam jej literatúru, jej senzualitu aj témy. Sú trošku feministické, trošku ekologické, trošku filozofické a dosť anarchistické. Tento román sa mi zdal vhodný na filmové spracovanie, pretože mal dosť výrazný dej a veľmi zaujímavú hlavnú postavu. Je to aj generačná záležitosť, pretože ide o ženu, ktorá je viac-menej v mojich rokoch. Prežila 68. rok a to všetko, v čo sme dúfali, že bude našou lepšou budúcnosťou pre človeka aj pre planétu. Teraz prežíva sklamanie z presadzujúcej sa moci, má pocit, že to všetko ide nejakým zlým smerom. Ako filmárku ma zaujalo, že v príbehu sa stretáva mnoho rôznych žánrov a môžem si vyskúšať niečo, čo som nikdy predtým nerobila. Experimentovala som, čo je v mojich rokoch trúfalosť a trošku drzosť.
Na tlačovej konferencii počas festivalu v Berlíne ste narážali na to, že autorský film je v kríze. Ako sa to prejavuje?
Filmári sa boja dotýkať tém, ktoré ich presahujú, a zároveň sa boja byť príliš osobní. A keď sú osobní, zostávajú na úrovni milostného dobrodružstva alebo rodinných vzťahov, čo je pomerne intímne, ale nepresahujú všeobecnú skúsenosť. Filmárom podľa mňa chýba určitá odvaha. Aj keď hovoria o väčších témach, robia to politicky korektným spôsobom, neprovokujú. Žijeme v dobe, keď sa rúcajú ideály, viera, že už budeme žiť našu bezpečnú dobu, a mali by sme sa k veciam vyjadrovať práve anarchistickým, provokatívnym spôsobom, formálne aj obsahovo.
Sledujete aj tvorbu mladých filmárov?
Mladý film sledujem najmä v Poľsku, ale keďže predsedám Európskej filmovej akadémii, mám možnosť vidieť mnoho európskych filmov mladých aj starších režisérov a pozorujem určitú krízu odvahy. Občas vidím zaujímavé dokumenty, ale hrané filmy sú dosť konzervatívne. Pokiaľ ide o mladých Poliakov, vidím niekoľkých tvorcov, ktorí sa pokúšajú robiť niečo úplne nové, z čoho som veľmi vzrušená a fandím im. No obávam sa, že momentálna politická situácia v Poľsku to zastaví, pretože je veľmi konzervatívna a protiľudská.
Ako na to filmári reagujú?
Ja mám veľmi vyhranený názor, preto som vnímaná ako verejný nepriateľ číslo jeden. No zdá sa mi to veľmi prirodzené, robila som to celý život. Fungujem medzinárodne, takže nie som až taká závislá. Ani mojich mladších kolegov netlačím do odvahy, keďže ja mám vždy možnosť úniku. No podľa mňa si vybojujú vlastnú cestu, sú menej konformní, ako som sa bála. Chcú robiť to, čo sami považujú za správne a dôležité. Nie sú to vždy priamo politické témy, skôr ide o formálnu odvahu, skúšanie filmového jazyka a pozorujem niekoľko veľmi talentovaných ľudí. Takže ak v Poľsku neprestanú dávať peniaze na zaujímavé filmy, mladí Poliaci ešte môžu urobiť dieru do sveta.
Myslíte, že vyhrotená politická situácia by mohla viesť k zopakovaniu podobnej „revolty“, akou boli nové vlny v 60. rokoch?
Áno. Mám pocit, že prílišné pohodlie sa odrazu rúca, takže uvidíme, či to niečo nové a zaujímavé prinesie. Reagovať filmom je ťažšie ako literatúrou alebo divadlom, pretože potrebujete viac peňazí. Na druhej strane sa dnes s technickými prostriedkami a internetovou distribúciou dá urobiť film veľmi lacno. Je tu možnosť povedať to, čo sa musí povedať. Myslím si, že ide o veľkú, veľmi nepríjemnú krízu pre ľudí mojej generácie, ktorí si prežili komunizmus, rôzne vojenské intervencie a normalizáciu a už si mysleli, že teraz to bude konečne v pohode, že budeme mať liberálnu slobodu a budeme môcť demokraticky rozhodovať o svojom osude. Odrazu to však vyzerá, že to tak nebude. Na druhej strane sme možno prespali okamih, keď sme mali prísť s niečím novým…
Podieľali ste sa na réžii seriálu Dom z kariet. Ako vnímate prácu na veľkých komerčných projektoch?
Je to skrátka zákazka, nerobím to preto, aby som sa autorsky vyjadrila, ale aby som participovala na niečom zaujímavom, populárnom, vyskúšala si iné žánre a stretla zaujímavých ľudí. Pochopiteľne, robím kompromisy, pretože musím dokázať, že viem urobiť to, čo odo mňa chcú a možno ešte trochu lepšie. Je to skôr remeslo. No zakaždým, keď som robila film alebo aj minisériu ako Horiaci ker, robila som to, čo som chcela robiť, niekedy sa mi to podarilo viac, inokedy menej. Kompromisy však robíte vždy, nikdy nemáte toľko prostriedkov, koľko by ste chceli, nemáte ideálne počasie alebo máte nad sebou produkciu, ktorá žiada, aby ste niečo vystrihli. Môžete sa biť, ale keď robíte profesionálne kino, závisíte od peňazí, nakoniec vždy musíte urobiť nejaký ústupok. No nikdy som neurobila nič, čo by som sama nechcela.
Ako diváci reagujú na váš posledný film Cez kosti mŕtvych? Kritici sa po premiére v Berlíne v názoroch rozchádzali…
Veľmi pozitívne. Z divákov som mala skvelý dojem. Mala som pocit, že sa na tú cestu vydali a bolo to pre nich dobrodružstvo. Teraz sme film začali premietať v Poľsku a mala som niekoľko stretnutí s divákmi, čo je pre mňa veľmi inšpirujúce. No je to experiment, preto sa nemusí páčiť každému.
A kedy sa vy ako diváčka s filmárom vydáte na jeho cestu?
Som dobrodružný divák, zaujíma ma snaha penetrovať nové veci, provokovať, istým spôsobom zápasiť sám so sebou a so skutočnosťou. Ocením aj dobrodružstvo, talent a dobre odvedenú prácu. Sama som dosť eklektická v tom, čo robím a keď cítim talent a energiu som vďačná. Nudí ma predvídateľnosť – keď viem o filme všetko po desiatich minútach. Aj keď sa tvorcovia usilujú, aby to bolo pekné, zaujímavé, no chýba im odvaha a úprimnosť, vtedy ma kino nudí.
