Piata loď zvíťazila v Berlíne, teraz pláva do slovenských kín

, 16.03.2017 08:51
Piata loď
Vanessa Szamuhelová a Matúš Bačišin ako Jarka a Kristián v snímke Piata loď. Autor:

Desaťročná Jarka (Vanessa Szamuhelová) je dcérou nezrelej slobodnej matky, ktorá sa bráni zodpovednosti. Jarku rodičovsky zanedbáva a krehké dieťa tak nevedomky citovo zneužíva.

Dievčatko sa preto rozhodne vzoprieť únikom z reálneho sveta. Nasťahuje sa do chatky v bratislavských vinohradoch, kde si spolu s kamarátom Kristiánom (Matúš Bačišin) vytvorí vlastnú verziu domova. Keď sa dostane ku kočíku s dvoma nechcenými bábätkami, rozhodne sa o ne postarať lepšie, ako to videla vo vlastnej rodine. Útek detí však nie je naivnou hrou, ale zúfalým volaním po láske, ktorá im u svojich najbližších chýba…

Adaptovať dobré knihy je cesta

Režisérka Iveta Grófová nadviazala na knihu Piata loď (2010) laureátky ceny Anasoft Litera Moniky Kompaníkovej a ukázalo sa, že hľadať inšpiráciu v ocenenej literárnej predlohe bol správny krok. Jej rovnomenný film vo februári zaznamenal obrovský úspech, detská porota ho ocenila Krištáľovým medveďom na poprednom európskom festivale Berlinale. Piata loď je tak prvým slovenským filmom, ktorý od vzniku samostatnej republiky na tomto prestížnom festivale zabodoval. Rodinná dráma Piata loď sa oddnes premieta v kinách aj v multiplexoch po celom Slovensku a je správnou príležitosťou pre celú rodinu utužiť vzťah so slovenským filmom.

Pre režisérku Ivetu Grófovú bol príbeh Piatej lode výzvou vyskúšať si niečo nové. V celovečernom debute Až do mesta Aš presadila drsne grungeový paradokumenta­ristický štýl, pri druhom filme opäť stavila na silný príbeh a vyzdvihla ho pôsobivo výtvarne. Rozprávanie stojí na výraznej atmosfére, emocionalite, ale predovšetkým na silných charakteroch, ktoré diváka primknú k príbehu a prirodzene ho nabádajú premýšľať nad dôležitou témou.

Ivete Grófovej pomohol s filmovým príbehom scenárista Marek Leščák. Kompaníkovej kniha má viacero vrstiev, no ich najviac zaujala zápletka, keď Jarka ukradne kočík s dvojičkami a s kamarátom Kristiánom si vytvoria náhradnú rodinu. „Druhá podstatná časť, ktorá je v knihe akoby roztrúsená, sú medzigeneračné vzťahy medzi Jarkou, jej mamou a babkou. Z knihy bolo treba jednotlivé motívy a situácie povyberať pinzetou, niektoré sme sami vymysleli a filmový príbeh tak poskladali nanovo. Snažili sme sa, aby to bolo čo najsugestívnejšie, najemotívnejšie dramatické rozprávanie, ktoré si zachová istý typ poetiky a prinesie nádej.“

Podľa Leščáka vznikal scenár slobodne, Grófová sa však snažila, aby Kompaníková na plátne svoju knihu videla. „Od začiatku sme pristupovali k predlohe s tým, že vytvárame samostatné dielo, ktoré si z knihy niečo vezme, no nebude ju verne kopírovať,“ hovorí režisérka. Podľa nej to však môže byť obojstrannou výhodou, divák filmu si môže prečítať knihu a objaviť v nej nové postavy a línie, ktoré vo filme nie sú, a zároveň kniha môže dokresliť hlavnú dejovú líniu filmu.

Vyhýbať sa dotyku

Odcudzenie v rodine je tu akýmsi zdedeným komplexom a autori ho odkrývajú na vzore troch generácií – vnučka, matka a stará mama, ktoré majú k sebe bolestne ďaleko. „Vo filme je scéna, keď babka Irena v nemocnici umiera a snaží sa načiahnuť za dcérou. Jej dcéra nedokáže posunúť ruku, aby sa dotkli, aj keď ich delí len päť centimetrov. Mám pocit, že práve tento moment definuje všetky vzťahy v príbehu a odráža sa aj v reálnom živote. Niekedy by totiž stačilo o päť centimetrov posunúť ruku, aby sa nejaký vzťah potvrdil, aby prebehlo odpustenie alebo porozumenie a keby sa to stalo, možno aj tento príbeh by bol vyrozprávaný celkom inak,“ zamýšľa sa Marek Leščák.

„Pre mňa je príbeh knihy silný a zároveň dojímavý tým, že aj keď nemáme v živote to, čo by sme mali mať, vždy je príležitosť istým spôsobom si pomôcť, vyrovnať sa s tým,“ odpovedá Iveta Grófová na otázku, čo ju na príbehu osobne zaujalo. Život podľa nej ponúka šance, ako si nedostatok kompenzovať a dostať sa zo situácie pozitívne, podobne ako hlavná postava príbehu. „V knihe Moniky Kompaníkovej som to cítila veľmi intenzívne a poskytla mi príležitosť ukázať to,“ dodáva režisérka.

Hlavne autenticky

Podobne ako pri snímke Až do mesta Aš aj pri druhom filme stavila Grófová na dokumentaristické metódy, aplikovala ich pri práci s nehercami a detskými predstaviteľmi. „V prvom rade mi išlo najmä o to, aby boli herecké výkony čo najautentickejšie,“ hovorí filmárka.

Ani tu teda nenájdeme známe herecké tváre, výnimkou je predstaviteľka Jarkinej babičky Johanna Tesařová známa z českého Národného divadla. Grófová sa však profesionálnym hercom nevyhýbala cielene. „Snažila som sa obsadiť hercov tak, aby čo najviac zodpovedali postavám z knižky. Aj keď Vanessa Szamuhelová mi Jarku na prvý pohľad nepripomínala, v tomto prípade som uprednostnila jej herecký talent a predpoklad, že postavu dokáže stvárniť.“

Iveta Grófová vníma atmosféru príbehu cez výtvarno a skvele si sadla s mladou kameramankou Denisou Buranovou. „Silný potenciál sme videli vo vizuálnych momentoch knihy, perfektne sme si to obe dokázali pretaviť do filmu,“ hovorí Buranová. „Na začiatku sme si zhrnuli fotografický materiál, ktorý sa nám obom páčil a mali sme pocit, že vyjadruje vizualitu knihy. Štýl rozprávania podporila ručná kamera. Iveta vychádza z dokumentarizmu a ja som tiež točila viacero dokumentov, preto sme k veciam pristupovali prirodzene veľmi intuitívne. Hľadali sme špecifiká a detaily detského vnímania,“ približuje kameramanka.

Buranovú pri premýšľaní nad výtvarným konceptom inšpirovali fotografie Alexa Webba, ale s Grófovou nápady hľadali napríklad aj na obrázkových internetových portáloch ako Pinterest. „Pripravovali sme si mood boardy a chodili po lokáciách, kde sme nazbierali množstvo fotografického materiálu, čo nám veľmi pomohlo aj v artdepartmente a v tom, ako by mal vyzerať byt, v ktorom Jarka býva.“

Počas hľadania bytovky, ktorá by bola niečím špeciálna a „neokukaná“ z iných filmov, prešli mnoho bratislavských bytov. Napokon ju Buranová našla v Trnávke náhodou a našli tu nielen vhodnú lokáciu, ale aj reálnu Jarku. V jednom byte totiž žilo dievčatko, ktorému utiekla matka a bývalo iba so starou mamou.

„Bol to pre všetkých veľmi silný zážitok. Malo na rukách veľa tetovačiek a stále sa hralo vonku. V mnohom sme pri filme vyšli z toho, ako vyzerala, ako bola oblečená,“ hovorí kameramanka. Filmárov rodina pustila aj do bytu. „Stihla som si pozrieť, ako to v takej rodine vyzerá a natočili sme u nich scény na balkóne.“ Pri všetkých obhliadkach vraj našli niečo špeciálne, čo ich inšpirovalo v zobrazení Jarkinej reality.

„Baví ma, keď je pre mňa film výzvou, keď je niečím novým. Pri Až do mesta Aš bolo výzvou uchopiť prostredie, ktoré bolo väčšinou veľmi autentické, a pri Piatej lodi to bolo vytvorenie filmového sveta tak, aby sa poetikou, výtvarnom a postavami čo najviac podobal tomu, ako bol vykreslený v knihe. Pri ďalšom projekte si opäť vyberiem celkom inú cestu, aby som sa sama niečo nové naučila a niekam sa posunula,“ uzatvára režisérka filmu Piata loď Iveta Grófová.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#premiéra #Piata loď #Iveta Grófová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk