Dokumentaristka Bibiana Beňová mapuje cez fabriky naše dejiny

27.03.2017 09:00

Návštevníci Febiofestu mohli začiatkom marca ochutnať prvý diel z pripravovaného televízneho cyklu Budujeme Slovensko. Dokumentaristka Bibiana Beňová v ňom cez príbehy šiestich opustených tovární skúma slovenskú históriu. Vyštudovaná antropologička chce z cukrovaru v Šuranoch, obuvníckych závodov v Partizánskom či Tabačky v Smolníku urobiť akúsi divadelnú scénu pre ľudské osudy a hľadanie slovenskej národnej identity.

Dokumentaristka Bibiana Beňová cez príbehy...
Dokumentaristka Bibiana Beňová cez príbehy šiestich opustených tovární skúma slovenskú históriu. Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

Kto prišiel s nápadom nakrútiť televízny cyklus Budujeme Slovensko?
Pred štyrmi rokmi som v Miloviciach nakrúcala svoj dlhometrážny debut Prízraky. Opustenú a chátrajúcu základňu kúsok za Prahou sme v tomto filme použili ako laboratórium dejín 20. storočia. Hlavným hrdinom dokumentu je starý vojak. Členovia jeho rodiny slúžili v šiestich armádach, ktoré pochodovali Milovicami v priebehu minulé storočia – od c.k. vojska až po ruských okupantov. Cez jeho spomienky sme v ruinách kasární oživovali históriu. Práve keď sme Prízraky dokončovali, stretla som Tomáša Maninu a Juraja Fifika, dvojicu fotografov, ktorí sa dlhodobo zaoberajú mapovaním slovenského industriálu. Ku každej fotografii mali nejaký príbeh. Vtedy mi napadlo, že podobný koncept by mohol skvele fungovať aj s novodobými slovenskými dejinami. Veď Slovensko bolo na začiatku 20. storočia vidieckou krajinou a príbeh budovania slovenského priemyslu je zároveň príbehom konštruovania národnej identity a štátu. Zhodli sme sa, že by to bol zaujímavý námet na televízny cyklus. Oslovili sme režiséra Petra Kerekesa, ktorý má k podobným témam sám blízko, aby námet produkoval. Súhlasil.

Peter Kerekes v roku 2008 bodoval s filmom Ako sa varia dejiny. Kým Kerekes rozprával o histórii cez príbehy rôznych kuchárov, vy to chcete robiť cez príbehy tovární?
Áno, v niečom je to podobné. Peter je aj dramaturgom cyklu a jeho pripomienky sú cenné. Tomáš s Jurajom mali zo svojich ciest po Slovensku veľa tipov na zaujímavé a zabudnuté stavby. Keď sa človek prejde s otvorenými očami po krajine, objaví takmer na každom kroku nejakú chátrajúcu fabriku, či už ide o malú rodinnú továrničku alebo obrovský kolos z čias socializmu. Je ich strašne veľa a ku každému objektu sa dá nájsť zaujímavý príbeh. Začali sme ich zbierať a skladať do uceleného cyklu. Veľmi nám pomohla aj internetová databáza združenia Čierne diery, ktoré v posledných rokoch dokumentuje chátrajúce priemyselné stavby. Konečne si už aj na Slovensku začíname uvedomovať, že staré huty, cukrovary alebo vápenky majú svoje kúzlo i hodnotu. Začíname doceňovať historickú pamäť, ktorú nesú. Žijem v Prahe, takže viem, že k industriálnej architektúre majú v Česku, ale aj inde vo svete, úplne iný vzťah. Existujú tam výskumné centrá, desiatky objektov zmenili pôvodné poslanie a úspešne fungujú ďalej. Zatiaľ čo na Slovensku sme množstvo priemyselných pamiatok bez milosti zbúrali…

Prečo ste do svojho cyklu vybrali iba šesť fabrík?
Od začiatku sme to takto plánovali. Na vývoji cyklu pracujeme poldruha roka. Po celom Slovensku sme našli pôvabné objekty. Dal by sa z toho postaviť aj dvadsaťdielny cyklus, len neviem, či by sme ho v slovenskej realite zvládli financovať. My sme však chceli aj pridanú hodnotu. Jednotlivé diely divákovi priblížia dejiny Slovenska 20. storočia. Takže sme fabriky do cyklu vyberali tak, aby sa k nim viazala aj historická téma, ktorá tiež trochu hrdzavie na okraji spoločenského záujmu. Jeden z dielov sa napríklad odohráva v tabačke na Spiši, kde budeme hovoriť o vysídľovaní a presídľovaní miestneho obyvateľstva. V epizóde o obuvníckych závodoch v Partizánskom hovoríme nielen o vizionárstve českého priemyselníckeho klanu baťovcov, ktorý na Slovensku spolu továrňou na topánky vystaval rovno celé mesto, ale aj o spoločnom štáte s Čechmi. Chceme sa dotknúť aj bolestných tém, akou je napríklad rómsky holokaust.

Šurany: Takto dopadol prvý cukrovar s...
Šurany: Takto dopadol prvý cukrovar s rafinériou v Rakúsko-Uhorsku. Autor: z TV cyklu Budujeme Slovensko

Ako ste radili jednotlivé diely, prečo začínate práve šurianskym cukrovarom? Je to najstaršia z vami vybraných fabrík?
Chceli by sme prejsť celé 20. storočie, no v prvom dieli sa vraciame až na koniec 19. storočia, do čias monarchie. K založenie cukrovaru sa viaže legenda o potulnom hercovi, ktorý zaspal vyčerpaný na šurianskom poli. Keď sa po prebudení dotkol jazykom zeme, zdala sa mu sladká, a tak rozchyroval, že šurianska zem má príchuť cukru. Donieslo sa to až k viedenskému dvoru a keď sa rozhodovalo, kde bude stáť prvý cukrovar s rafinériou v Rakúsko-Uhorsku, cisár František Jozef vraj povedal: „na sladkej zemi“. Cukrovar založili Maďari a tento film je zároveň filmom o slovensko-maďarských vzťahoch. Šurany sa nám na túto tému zdali veľmi vhodné aj preto, že hranice na juhu Slovenska sa mnohokrát posúvali. Vo filme ich črtáme prstom do rozsypaného cukru, ukazujeme, ako ľahko sa dá časť územia zmazať. Toto „prekresľovanie hraníc“ však nezriedka dramaticky ovplyvňovalo osudy ľudí, takže ich príbehy nie sú vždy sladké. V dôsledku Viedenskej arbitráže sa v Šuranoch v roku 1938 odohrala aj tragédia, nešťastnou náhodou tam pri rozháňaní davu slovenských veriacich spievajúcich hymnu zastrelili osemnásťročnú dievčinu. Takže v kontraste k sladkosti, ktorú by si divák mohol spájať s cukrovarom, ukazujeme vo filme aj trpké príbehy.

Čím je cukrovar výnimočný po architektonickej stránke? To totiž vo vašom dokumente veľmi nespomínate.
Úmyselne sme zvolili iný koncept, kľúčom sú pre nás dejiny – nechceli sme z toho robiť seriál o architektúre. Je nespochybniteľné, že priemyselné stavby uchovávajú pamäť celých generácií. Z fabrík sme sa snažili urobiť divadelnú scénu pre ľudské osudy.

Ako ste do filmu hľadali protagonistov – či už pamätníkov, alebo mladých, spätých s danými miestami? V diele o Šuranoch ukazujete napríklad bikerov, ktorí v priestoroch cukrovaru trénujú svoje akrobatické triky.
Snažíme sa, aby v každom filme boli tri linky. Poprio „malých, osobných dejinách“ ľudí, čo vo fabrikách pracovali a už spomínaných „veľkých dejín Slovenska“ vždy hľadáme aj súčasných protagonistov. Aj preto, aby sme ukázali, že fabriky majú potenciál aj dnes. Nemusia z nich vzniknúť múzeá, do ktorých sa budú liať peniaze. Hľadáme ľudí, ktorí majú k fabrike prirodzenú väzbu a dokážu jej vdýchnuť nový život. V Šuranoch sa našla partia chalanov, ktorí chceli jazdiť, tak sa dohodli s majiteľmi a v bývalom cukornom sklade si svojpomocne zbúchali tréningovú halu. Dnes je jedným z najväčších free-ride parkov v strednej Európe. Šurianski jazdci každoročne organizujú majstrovstvá Slovenska, kam jazdia bikeri z celého Slovenska aj Maďarska. Aj preto sme si vybrali šuriansky cukrovar – že tam bol prirodzený život.

Všetci, ktorých ste oslovili, boli ochotní účinkovať vo filme?
Väčšinou ich to baví. V tých fabrikách pracovali často aj celé generácie rodín. Jeden pán z cukrovaru mal odložené robotnícke knižky svojho deda písané slovensky i maďarsky podľa toho, ako sa menili páni v cukrovare.

Je škoda, že vo filme neodznie, kedy sa v našom najdlhšie fungujúcom cukrovare skončila výroba.
Do 26 minút, čo trvá jeden diel, stopäťdesiatročné dejiny cukrovaru nedostanete. A vlastne to ani nebolo zámerom. Umenie filmovej skratky podľa mňa spočíva v schopnosti vystihnúť cez konkrétne emócie niečo všeobecne platné. Takže sme si vybrali dve – tri dekády z fungovania fabriky, ktoré sú zároveň zrozumiteľnou metaforou pre spoločenské dianie na Slovensku v danom čase. Nakrúcali sme napríklad o tabakovej továrni v Smolníku, kde sa cigary šúľali už v 19.storočí. Predstavte si to, v stratenej doline na Spiši, na konci sveta, kam nevedie železnica a končia tam všetky cesty, sa vyrábalo čosi také exotické. Nás ale zaujímali hlavne 50. roky minulého storočia. Svet sa vtedy polarizoval. Výroba cigár toto rozdelenie vtipne odráža.

Tím Bibiany Beňovej nakrúcal aj v Partizánskom.
Tím Bibiany Beňovej nakrúcal aj v Partizánskom. Autor: z TV cyklu Budujeme Slovensko

Ako?
Tabakové listy sa totiž pri spracovaní rozrežú a cigary sa potom šúľajú po smere prirodzeného zrastu žiliek listu buď doľava alebo doprava. Navyše v 50. rokoch sa na Spiši masovo presídľovali celé dediny. Etnickí Nemci, ktorí v regióne mali korene už od 13. storočia, tzv. mantáci, tu po vojne neboli viac vítaní. Miestnych Rusínov zase pod prísľubmi raja na zemi lákali komisári zo sovietskeho Ruska na Ukrajinu. Nakrúcali sme s potomkami mantákov, ktorí v Smolníku zostali i s navrátilcami z Ukrajiny. Všetkých spojuje práve tabačka, kde vždy pracovala väčšina miestnych žien. Nad cigarovými zmotkami si ženy spolu spievali a bolo jedno, či po mantácky, po slovensky, alebo po rusínsky. Továreň pred pár rokmi zavreli. Ale v iných fabrikách, kde sme nakrúcali, sa ešte čiastočne vyrába. V obuvníckych závodoch v Partizánskom je časť hál opustených, ale v dvoch z nich vyrába gumáky a plátenky mladá hipsterská značka Novesta.

Nemali ste problémy dohovoriť sa na nakrúcaní s majiteľmi fabrík?
Skoro všade nám vychádzali v ústrety, aj keď do niektorých areálov nás odmietli pustiť. Veľmi sme napríklad chceli točiť v bratislavskej Dynamitke, čo je súčasť Istrochemu – a tam nám zakázali vstup. Bez odôvodnenia, ale veľmi jednoznačne. Takže hľadáme alternatívu.

Zatiaľ ste točili v troch fabrikách, ako pokračujete?
Intenzívne rešeršujeme a obchádzame objekty, v hľadáčiku ich máme niekoľko. Chceli by sme točiť Zbrojovku v Dubnici, aj preto, že v Dubnici bol počas druhej svetovej vojny rómsky zaisťovací tábor. Téma rómskeho holokaustu sa na Slovensku začína zasa otvárať, aj vďaka dokumentaristom. Robo Kirchhoff o tom natočil svoj film Diera v hlave, ktorý tiež uviedol na Febiofeste.

Pribúda fanúšikov priemyselných stavieb, ktorí sa im snažia dať nový život a premieňajú ich na rôzne kaviarne či kiná ako v zahraničí? V Berlíne napríklad premenili starý pivovar na kino Kulturbrauerei.
Dúfam, že to začne fungovať aj u nás lepšie. Vezmime si takú bratislavskú Cvernovku, tá mohla byť krásnym príkladom podarenej premeny. Do nášho cyklu sme ju nezaradili, pretože v Cvernovke mali roky ateliéry filmári, korí to všetko prežili na vlastnej koži. Vydali nádhernú knihu a myslím, že plánujú aj vlastný film. Držím im palce, pri filme a hlavne pri rekonštrukcii nových priestorov, ktoré sa Nadácii Cvernovka podarilo získať.

Vás vraj v detstve fascinovali zasypané banské štôlne.
Neviem, či by som sa označila za urban explorera, ako sa dnes tomu módne hovorí. Pochádzam z Banskej Bystrice a na víkendy a prázdniny som chodievala k dedkovi a babke na Španiu Dolinu. Kedysi sa tu ťažila ruda, takže dedina je prešpikovaná opustenými banskými štôlňami. Pre nás deti to bolo fascinujúce územie plné tajomstva, podnikali sme dobrodružné výpravy, ktoré potom doma končili výpraskom. Prekvapilo ma preto, že dnešné deti to už asi berú inak. Keď sme točili v Miloviciach, robili sme program pre decká zo základných škôl. Myslela som si, že budú nadšené, že nám sami ukážu svoje skryté miesta, bunkre a – ich to vôbec nebavilo. O preliezanie nejakých ruín nemali záujem, asi si žijú vo svojej virtuálnej realite s počítačmi.

Slovensko vysypané z cukru. Ako ľahko sa dá...
Slovensko vysypané z cukru. Ako ľahko sa dá zmazať časť územia. Autor: z TV cyklu Budujeme Slovensko

Môže váš tv cyklus prispieť aj k prípadnej záchrane niektorých stavieb?
S veľkými kolosmi je to ťažké. V Českej televízii kedysi bežal seriál o pamiatkach nazvaný Památky na prodej na princípe relácie Chcete mě? Sprievodca Ondřej Havelka v každom diele predstavil jednu pamiatku z pohľadu profesionálneho pamiatkara, staviteľa a architekta. Niekto sa potom mohol prihlásiť, že chce kúpiť a zrekonštruovať napríklad zámoček. Len či je to reálne v prípade fabrík… Keď sme s hudobníkom Marekom Piačekom nakrúcali v tabakovej továrni v Smolníku, bol z toho priestoru celý nadšený. Rozprával mi, že podobná tabaková továreň stojí hneď za hranicami v Hainburgu, kde z nej urobili z nej unikátnu koncertnú sieň. Vďaka revitalizácii získala perfektnú akustiku. Podobné premeny priestorov je iste nákladné financovať, aj keď príklady z Rakúska, Nemecka či Česka ukazujú, že sa to dá. Pozitívnych príkladov pribúda aj na Slovensku, či už je to Kulturfabrik Tabačka v Košiciach, Elektrárňa v Piešťanoch, žilinská Stanica, bratislavská Designfactory. V jednej z vodárenských veží Istrochemu sídli známy architektonický ateliér. My sa na potenciál takýchto stavieb snažíme upozorniť. Ak si k niečomu vytvoríte emotívnu väzbu, nedokážete to predsa zlikvidovať.

Aké ste mali ohlasy na prvý diel o cukrovare, ktorý ste premietli na Febiofeste?
Fajn, divákom sa film páčilo. Kameramankou väčšiny dielov bola Denisa Buranová, ktorá nakrúcala aj ocenenú Piatu loď. Denisa má veľmi výtvarné videnie a výsledok pôsobí ako film. Zároveň má cit pre architektúru. Myslím si, že je to cesta, ako divákov zaujať.

Vy ste neštudovali film, ale žurnalistiku a kultúrnu antropológiu na Karlovej univerzite. Prečo ste odišli do Prahy?
Šla som tam študovať. Korene mám v novinárčine, dlho som pracovala v Českej televízii a postupne som sa presúvala k dokumentárnemu filmu. Na mnohých medzinárodných workshopoch som si potvrdila, že v zahraničí je to pomerne obvyklá cesta.

Podľa čoho si vyberáte témy pre filmy? Našla som, že ste nakrúcali aj o fotografovi Mirovi Švolíkovi.
Výtvarné umenie je mi veľmi blízke, dlho som o ňom ako novinárka písala. Portrét Mira Švolíka bol súčasťou cyklu Fotografi pre RTVS. Oslovili nás naň aj s kolegom Michaelom Kabošom, s ktorým som vtedy často spolupracovala. Mala som rozpracovaný aj vlastný námet na celkom inú tému – jedna moja známa v Prahe chcela otvoriť verejný dom pre ženy. To sa mi zdalo veľmi zaujímavé, bohužiaľ to ostalo ladom.

Prečo?
Absolvovali sme s tým námetom celoročný program na vývoj televíznych dokuformátov v Nemecku a téma naozaj rezonovala. Ale tá známa sa potom zľakla. Možno to bol až príliš odvážny podnikateľský zámer. Ale možno z toho raz vznikne námet pre hraný film. Ktovie, mňa momentálne fascinuje forma dokumentu, takže sa nepúšťam na iné územie.

Pracujete na voľnej nohe?
Áno, momentálne pracujem aj na ďalšom cykle pre RTVS. Pre Českú televíziu aktuálne nakrúcam polhodinový portrét dvojice umelcov, ktorí sa už 20 rokov vracajú na Papuu-Novú Guineu medzi kanibalov a snažia sa ich zanikajúcu kultúru mapovať cez umenie. Uprostred pralesa tvoria konceptuálne umenie spolu s ľudmi, ktorí si občas upečú krkovičku z bojovníka z nepriateľského kmeňa. Tu sa stretáva vizuálne umenie s antropológiou, ktorú som študovala, na to sa veľmi teším. Aj keď na Papuu teraz cestovať nebudem, využijeme fotografický materiál a videá týchto umelcov. Sú to svojrázni ľudia, blázni, a to ma baví.

A kedy diváci uvidia seriál Budujeme Slovensko?
Zrejme na začiatku budúceho roku v RTVS. Na Febiofeste bola prvá ochutnávka, premietli sme tam prvý diel. Do budúcna uvažujeme aj o projekciách priamo vo fabrikách. Jedným z protagonistov prvého dielu o cukrovare bol riaditeľ Mestského múzea v Šuranoch Miroslav Eliáš, a ten už sa pýtal, kedy to v Šuranoch môže odpremietať. Možno dnes mnohí chodia okolo nejakej ruiny a ani nevedia, akú má to miesto históriu. Najskôr však musíme dokončiť posledné tri diely cyklu.

Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

Bibiana Beňová

Narodila sa 6. marca 1975 v Banskej Bystrici. Študovala žurnalistiku a kulturológiu na Karlovej univerzite v Prahe. Pracovala ako reportérka, editorka a hlásateľka v Českej televízii. Spolupracovala na televíznych reláciách so zameraním na umenie a architektúru, nakrútila dokument o fotografovi Mirovi Švolíkovi. Ako filmárka debutovala dokumentárnym filmom Prízraky o opustenej vojenskej základni. V súčasnosti spolupracuje s Českou televíziou a RTVS na niekoľkých televíznych cykloch.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Febiofest 2017 #dokument #Budujeme Slovensko #Bibiana Beňová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk