Režisér Julius Ševčík: Po Janovi Masarykovi sa prešli dejiny

08.04.2017 09:00
Julius Ševčík
Režisér Julius Ševčík (vľavo) a kameraman Martin Štrba počas natáčania filmu Masaryk. Autor:

Životopisná snímka Masaryk získala dvanásť Českých levov, najviac v histórii ocenenia. Česko-slovenská koprodukčná dráma o bývalom diplomatovi a ministrovi zahraničných vecí Janovi Masarykovi triumfovala aj na Slovensku. Počas piatkového večera udeľovania cien Slnko v sieti zabodovala v ôsmich kategóriách. S českým režisérom Juliusom Ševčíkom sme rozobrali nielen film, ale aj to, aké slabiny má náš kinematografický priestor.

Ako ste z historických prameňov o Janovi Masarykovi vyabstrahovali do filmu práve takúto predstavu o ňom?
Asi pred šiestimi rokmi som si prečítal knihu Masaryk: Pravdivý príbeh od Pavla Kosatíka, popredného českého historika. Osoba Jana Masaryka je v Česku a asi aj na Slovensku spájaná predovšetkým s jeho smrťou. Všetkým je jasné, že to bol syn svojho otca Tomáša G. Masaryka, že bol zahraničný politik, no nie je všeobecne známe, aký bol. Kniha je fantastická v tom, že opisuje vzlety a pády, ktoré ho definujú. Keď mal Jan Masaryk 20 rokov, zadlžil sa v Amerike, prehajdákal všetky peniaze, skončil na psychiatrii, a keď sa vrátil domov, klamal, že v Amerike robil úplne niečo iné. Opisuje jeho rozvod, ktorý bol v diplomatických kruhoch neprijateľný a neobvyklý, jeho pôsobenie v diplomacii po otcovej smrti, kde sa naozaj snažil zachrániť Československý štát, čo prehral, a potom ho zastihol komunizmus. To všetko, čo som vymenoval, ma doviedlo k definícii Masaryka ako človeka, po ktorom sa prešli dejiny. Na jeden ľudský život toho bolo až príliš. Stále s niečím bojoval, jeho cesta nebola priama. Rozpor medzi zodpovednosťou a tým, po čom túžil – nechcel byť politik, ale pianista – toto všetko definovalo jeho rozporuplný charakter a to ma veľmi zaujímalo.

Prečo ste ho napokon zachytili práve v rokoch 1937 až 1939? V roku 1937 umrel jeho otec, na Masaryka spadla zodpovednosť jeho mena a zároveň sa ocitol v Európe, kde sa rozpadal svetový poriadok. Charakter sa najlepšie prejaví v krízovej situácii. Zaujímala ma jeho duša, jeho vnútorný súboj, a síce neúspešné, no predsa hrdinstvo. Pre mňa je Masaryk hrdina, aj keď nie čítankový. Nad historickým časozberom jeho života som ani neuvažoval, to ma nezaujímalo, mňa zaujímala významná osobnosť vo významnej, krízovej situácii – z toho totiž viete urobiť dramatický film.

Zobrazovať dejinné udalosti je chúlostivé, historici autorskú interpretáciu radi napádajú. Bolo ťažké vysvetliť historický a politický kontext zrozumiteľne aj divákovi, ktorý nemá dostatočný vedomostný background?
Nebolo to ľahké, scenár vznikal takmer päť rokov. V určitej fáze sa na ňom podieľal aj americký dramaturg a bol prínosný práve v tom, že nám poradil niektoré detaily vynechať. Mali sme napríklad natočenú scénu výmeny vlády, čo bolo súčasťou mníchovskej krízy, no z filmu sme ju vystrihli, pretože by to bolo príliš komplikované, zbytočne detailné. Pri historických látkach je vždy ťažké rozhodovanie, čo by vo filme malo byť, a zároveň nezahltiť diváka nepotrebnými informáciami. Myslím, že nám sa to celkom podarilo a dúfam, že je film zrozumiteľný. Masaryk je divácky film, mojím cieľom bolo zaujať široké publikum.

Karel Roden ako Jan Masaryk a Eva herzigová ako...
Karel Roden ako Jan Masaryk a Eva herzigová ako jeho priateľka Madla. Autor: Garfield film

Masaryk je svojím spôsobom hollywoodsky, konštrukciou príbehu aj formálnym spracovaním. Súhlasíte?
Súvisí to s mojím uvažovaním o filme. Zameriavam sa predovšetkým na emóciu, tá je pre mňa najdôležitejšia. Film je médium postavené na emóciách, nie na posolstvách, čo sa u nás často presadzuje a autorov to odvádza od toho, aby bol film pútavý a zábavný. Snažil som sa Masaryka urobiť pútavo a zábavne a zároveň tak, aby sa divák aj niečo dozvedel. Predsa však považujem Masaryka za artový film.

Aj váš predchádzajúci film Normal sa odohráva v retroobdobí 30. rokov. Inklinujete k historickým látkam?
Je náhoda, že som sa opäť vybral do 30. rokov, nie je to môj zámer.

Vaše predchádzajúce filmy sú vizuálne expresívne, hráte sa so žánrom, napätím a podobne. Študovali ste v USA – ako vás toto prostredie ovplyvnilo?
Prvý film, ktorý som natočil, bol surrealistický a vyhral som s ním festival surrealistických filmov v New Yorku. Mám rád, keď sa film vyjadruje veľmi vizuálne, možno aj preto tie 30. roky pôsobia atmosféricky. Historický film však nevnímam ako retro, ale ako súčasnú, modernú udalosť, ktorá sa len odohráva v istých kulisách. Takým príkladom je Gladiátor, ktorý nie je historický film, ale odohráva sa v starovekom Ríme. Pracovať s historickou látkou v retroštýle nepovažujem za dobrý spôsob, vytvára sa tak odstup medzi dejom a divákom. Ja sa snažím natočiť minulosť tak, aby vyzerala, že sa deje tu a teraz.

V čom presahuje Masarykov príbeh do súčasnosti?
Keď som začal pred piatimi rokmi na filme pracovať, nevedel som, že sa dnes bude tiež tak trochu rúcať svetový poriadok. V tom je Masaryk aktuálnejší, ako by som si prial. Netvrdím, že stojíme na prahu tretej svetovej vojny, no rozhodne nežijeme v istote, menia sa hranice štátov, sféry vplyvu, mapa sveta sa prepisuje. Pre mňa bolo dôležité ukázať boj o republiku, Československo pred druhou svetovou vojnou so všetkými farbami. Sme totiž zvyknutí vnímať to obdobie veľmi plocho – ako Benešovo zlyhanie alebo niečiu zradu. Chcel som dosiahnuť, aby sme sa nad tým obdobím zamysleli realisticky a pochopili, že politika síce nie je priamočiara, no neznamená to, že je zlá. Je to pokrová hra a Československo v tom období držalo v ruke veľmi slabé karty, preto prehralo. No Beneš a naša reprezentácia so slabými kartami uhrali pomerne slušný výsledok, samozrejme, s obrovskými ústupkami a problémami. Chcel som dosiahnuť, aby sme sa za tú dobu nehanbili, nemáme na to dôvod. Masaryk sa snažil zachrániť štát, ktorý zachrániť nešlo, a hrdina je, pretože sa snažil, aj keď videl, že šanca na úspech je veľmi malá. To rieši v živote každý – uhnúť alebo sa pokúsiť dosiahnuť ciel, aj keď je to vopred takmer nemožné.

Masaryk (trailer)

Takto sa tie politické udalosti naozaj udiali? Naozaj podnikol Masaryk práve tieto kroky alebo ide o vašu interpretáciu?
Je to autorská interpretácia. Pre mňa je film vždy do istej miery osobný a autorský pohľad považujem za dôležitý.

Zaoberali ste sa obdobím protektorátu a československými dejinami aj pred filmom?
Začal som to vnímať skrz Jana Masaryka. Narazil som na jeho príbeh, keď som žil v USA a téma exilu ma osobne zaujala. Exil je aktuálny stav, nemení sa, je všeobecný, zrozumiteľný aj pre zahraničného diváka a na to sme kládli dôraz. Masaryk je väčší film v zmysle, že nehovorí iba o jednej veci.

Vaša predstava o Masarykovi je do veľkej miery romantizujúca. Vidíte ho ako idealistu, umelca, ktorý chcel byť vlastne celkom inde. No už keď sa v pozícii politika ocitol, snaží sa urobiť maximum, ide za veľkým, nedostihnuteľným cieľom. Stotožňujú sa s ňou diváci?
Som rád, že to hovoríte, to som vám chcel predať. (smiech) Bavil nás jeho ustavičný konflikt medzi tým, čo chcel a musel. Myslím, že ten film je zrozumiteľný a každý, kto k nemu pristupuje otvorene, bez predsudkov voči Masarykovi alebo dobe, príbeh odčíta.

Na Českých levoch Masaryk suverénne zotrel konkurenciu, získal ich dvanásť. Čo podľa vás chýba našej kinematografii?
To je veľmi zložitá otázka. Chýba jej financovanie, čo sa však zlepšuje, špeciálne na Slovensku. Možno to znie banálne, ale najdôležitejší je scenár, skrýva sa za ním veľmi veľa. A keď máte vyvíjať scenár päť rokov a nikto vám na to nedá peniaze alebo ste na to sám… Potrebujete spoluscenáristu, prepis, odstup, dramaturgov a až vtedy je šanca, že scenár bude dobrý. Naše scenáre sú väčšinou uponáhľané. Európskym problémom je, že neexistuje trh so scenármi a každý si tu myslí, že dokáže napísať scenár sám, čo nie je pravda. Scenáristika je úplne iná profesia ako réžia či produkcia. Na Amerike je úžasné to, že je tam obrovské množstvo skvelých scenárov. Mali by sme začať od základu, od vývoja scenára, a túto profesiu treba aj financovať, pretože scenáristovi treba zaplatiť život počas obdobia, keď píše, a že je to naozaj dôležité, musí rozumieť aj producent. Na toto by som sa zameral primárne, všetko ostatné sa dá vyriešiť, no keď nie je dostatočne vyvinutý príbeh, nevyhrabeme sa z toho.

Ako ste vyvíjali scenár Masaryka vy?
Začal som sám, od bieleho papiera. Nahodil som si zhruba príbeh a potom som hľadal autora. Oslovil som niekoľkých, medzi dvomi som sa nevedel rozhodnúť, no poznali sa a začali písať spoločne, navzájom sa prepisovali. Jeden z autorov, Alex Königsmark umrel a zostal na to Petr Kolečko. Trošku som sa zapojil aj ja, vstúpil do toho dramaturg Českej televízie a projekt sme prihlásili na scenáristický workshop Script East. Tam sme scenár vyvíjali s americkým scenáristom, ktorý bol v role script editora. Iba tento proces trval rok. Potom do toho vstúpil s požiadavkami a nápadmi producent a pracovali sme na príbehu ďalej. Bola to dlhá cesta, no zopakoval by som si ju pri ďalšom projekte pokojne znovu.

Julius Ševčík

Študoval na filmovej akadémii v New Yorku a absolvoval réžiu na pražskej FAMU. Skúsenosti zbieral ako režisér reklám a festivalový úspech mali jeho študentské filmy Špirála (1997) či 51 kHz (2003). Masaryk je jeho tretím celovečerným filmom. Predchádzajúce filmy Restart (2005) a Normal (2009) boli uvedené na viacerých medzinárodných filmových festivaloch, okrem iného v New Yorku a Moskve. Za snímku Normal v hlavnej úlohe s Milanom Kňažkom získal Cenu za najlepšiu réžiu na MFF v Šanghaji.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Karel Roden #Masaryk #Julius Ševčík #Jan Masaryk #Slnko v sieti 2017
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku