Všetky tri snímky vznikli v koprodukcii so Slovenskom, no ich režisérmi a scenáristami boli českí filmári, čo vyznieva v kontexte so slovenskou národnou filmovou cenou ako zvláštny paradox. Vlaňajšia produkcia slovenských hraných filmov bola menej výrazná, nie je však pravda, že Slovenská filmová a televízna akadémia by nemala z čoho vyberať a nevedela nominovať „o čosi viac slovenské“ filmy.
Ja, Olga Hepnarová režisérov Petra Kazdu a Tomáša Weinreba, aj Masaryk Juliusa Ševčíka majú za sebou viacero úspechov, oba boli uvedené na festivale Berlinale, kde reprezentovali aj našu kinematografiu, no stále sú viac českými ako slovenskými dielami. V kategórii najlepší slovenský film ich mohli nahradiť napríklad punková roadmovie Rasťa Boroša Stanko či detektívka Michala Kollára Červený kapitán, ktoré majú svoje muchy, no omnoho adekvátnejšie odrážajú tuzemskú tvorbu a aj status národnej ceny by tak nabral celkom iný význam.
Odborníci však predsa pri výbere víťaza uprednostnili najslovenskejšieho nominanta – Učiteľku pred favorizovaným Masarykom, ktorý nedávno vyzbieral takmer všetky České levy, a aj tu sa dá polemizovať o jeho bezkonkurenčnosti. Súťažil napríklad s menej konvenčným „arťákom“ Rodinný film, kde Olmo Omerzu obsadil do jednej z hlavných úloh borderskú kóliu a dokázal ju zrežírovať minimálne tak suverénne ako Julius Ševčík Karla Rodena ako Jana Masaryka.
Rok 2017 však odštartoval pre slovenský film veľmi pozitívne, a už teraz môžeme predpokladať, že na budúci rok bude čo oceňovať. Piata loď má cenu z Berlína, Únos a Všetko alebo nič plnia kinosály, a čo je najlepšie, Slováci konečne začali chodiť na svoje filmy. V priebehu roka sa v kinách objavia ďalšie snímky – Cuky Luky Film, na rotterdamskom festivale uvedená Špina či Čiara. Na budúci rok by to teda mohli mať ocenení filmári do Bratislavy o čosi bližšie a za ceny by sa mohli prísť poďakovať osobne.
