Recenzia: Vlk z Královských Vinohrad - Němcova labutia pieseň

Kvôli nakrúcaniu sa po rokoch vrátil na festival v Cannes. Práve tu sa začína príbeh dokufiktívneho experimentu, ktorý Němec nakrúcal pod heslom „show must go on“. Abstraktná reflexia najdôležitejších momentov jeho vlastného života vznikla podľa jeho poviedkovej knihy Nepodávaj ruku čašníkovi a je zlatou bodkou za Němcovou filmárskou kariérou a zároveň esenciálnym priblížením toho, ako tvoril, čo prežil a aký bol. Ak sa chcete zoznámiť s Vlkom a osudom Československa, pozrite si posledný film Jana Němca.

A tak šiel čas

Premiéry svojho filmu sa už nedožil, zomrel v marci minulého roka a podľa spolutvorcov už počas nakrúcania počítal s tým, že film možno nebude schopný dokončiť. Obklopil sa mladým štábom a snímku po jeho smrti napokon dokončil pomocný režisér Tomáš Klein v spolupráci s dramaturgom Jakubom Felcmanom a strihačom Josefom Krajbichom. Vlk z Královských Vinohrad je aj napriek tomu Němcovým najosobnejším filmom. Stretáva sa v ňom nadhľad skúseného svetobežníka a mladícka tvorivá sloboda s nadšením sotva tridsiatnikov Kleina a Felcmana. Z filmu sála spoločné odhodlanie urobiť tento film za každú cenu, hoci aj s minimálnym rozpočtom. Výsledkom je nekonvenčná rebélia, ktorá zakonzervovala esenciu Němcovej autorskej sily.

Ako emigrant v Amerike zápasil aj s neúspechom, živil sa ako svadobný kameraman, vždy však zostal verný sám sebe, svojmu umeniu a často problémovej úprimnosti. Svoj osud glosuje s nekompromisným nadhľadom, jeho autorská guráž a tvorivosť vekom ešte väčšmi narástli. Ako osemdesiatnik bol odvážny rovnako ako v šesťdesiatych rokoch, keď študoval na FAMU. Démanty noci či O slavnosti a hostech, ktorými prispel k zaradeniu československej kinematografie do celosvetového kontextu, sú podľa neho na rozdiel od Vlka „disciplinova­né“ filmy.

Výrazové prostriedky a naratívne schémy sú dekonštruované v zmysle detskej hry, čo deklaruje neustálu schopnosť filmového média uberať sa neprebádanými smermi. Snímka konzervuje ducha doby a históriu plasticky naťahuje, falzifikuje, v zmysle nezodpovedne subjektívneho vnímania a emocionálneho rozpamätávania sa. Všeobecné i osobné udalosti sú reflektované skrz optiku svojského týpka Johna. Filmárove mladé alter ego stvárnil Jiří Mádl a divák sa s ním okamžite s nástupom prvého obrazu odovzdane stotožní.

Hľadí na seba skrz farebné sklo. Svoj osud s chuťou glorifikuje, glosuje a ironizuje. Němec sa často hrá s osobnými a internými odkazmi a niektoré rafinovanejšie vtipy odhalia skôr diváci, ktorí poznajú osud filmára, jeho predošlé dielo a historický kontext.

Punkovo hravý prístup deklaruje aj ufúľane grungeová estetika filmu – kompozície roztrasenej ručnej kamery pripomínajú amatérske domáce videá. Němec sa však formálne nedostatky ani náhodou nesnaží maskovať, práve naopak, postavil na nich štýl filmu, ktorý akoby vznikal za pochodu.

Zabil Godarda

Johnovi osud často neprial, no z každej zdanlivej prehry sa mu podarilo bizarne vykľučkovať. Film začína v roku 1968 – Němec a jeho priateľ a spolužiak Miloš Forman prichádzajú ako mladí nádejní filmári na festival v Cannes. Festival však zmarili ich francúzski rovesníci na čele s krajne vyhraneným intelektuálom Jeanom-Lucom Godardom. Němec sa mu vo filme pomstí zabitím a podobne dekadentným katalyzátorom „očisťuje“ aj ďalšie významné udalosti, ktoré sa ho počas života dotkli. Fiktívnou biografiou sa odhalil v momente, keď si bol istý, že nemá čo stratiť.

Chlapík s čertovsky dobrým zmyslom pre humor mal šťastnú ruku pri výbere spolupracovníkov. Ich úcta k Němcovi, talent a vlastný tvorivý potenciál snímku do veľkej miery ovplyvnili a dotiahli do úspešného finále. S Vlkom z Královských Vinohrad sa Němec „vydal na cestu“, ako proces nakrúcania sám nazýval, urobil to bez zaváhania opäť, aj keď bol na konci fyzických síl. Zomrel tesne pred nakrútením posledných scén, priamo v tvorivom procese, pri tom, čím takmer celých sedemdesiat rokov žil. A nechal tu po sebe jeden z najodvážnejších filmových výkrikov, aký za posledné obdobie vznikol.