Recenzia: Belgica pozýva na divokú nonstop párty

Groeningen sa inšpiroval zažitou realitou – zobrazil príbeh dvoch bratov, ktorí v 90. rokoch rozbehnú a riadia vlastný hudobný podnik a diváka pozýva nielen na tanečný parket. Belgica nemo ovplyvní rodinné a partnerské vzťahy každého, kto sa v jej útrobách opája slobodou. Je možné beztrestne prekračovať hranice, dňom a nocou žiť na doraz a nestratiť pri tom sám seba…?

Viac nie je viac

Slávu a zánik legendárneho podniku zobrazuje aj, najmä medzi fanúšikmi britskej hudobnej scény, populárna snímka Nonstop párty (2002). Michael Winterbottom tu zmapoval na pozadí príbehu jedného z najslávnejších manchesterských tanečných klubov Hacienda 20-ročný prierez hudobnými žánrami a fiktívny príbeh partie okolo jeho zakladateľov skombinoval s archívnymi zábermi z koncertov legendárnych kapiel ako Joy Division či Sex Pistols. Groeningen sa na rozdiel od neho nesústreďuje na celebrity ani legendy, dýcha na krk dvom obyčajným Belgičanom zo strednej triedy s klasicky malými problémami a na ich spoločnom podnikaní zobrazuje krásy a úskalia nezodpovednosti.

Filmár našiel inšpiráciu priamo na svojej ulici a citeľný je jeho rešpekt k cinemaverité, no snaha o „skutočný život“ pôsobí kŕčovito. Groeningen totiž nedokáže odhadnúť mieru, je barokový v zobrazení emócií aj v akcentovaní témy. Belgica je podobne ako Prerušený kruh, kde sa mladý pár vyrovnáva so smrťou dieťaťa, preexponovaná, konflikty a emócie sú teatrálne expresívne. Snaha dojať a prefackať diváka morálnym odkazom sa prejavuje aj na skladbe príbehu. Príkladom je scéna presladeného happy endu – deti objímajúce sa za oknom nového domu, ktorý pre rodinu, „bohom na mašine“ polepšený búrlivák Frank postavil.

Groeningen sa sústreďuje na všednosť, no vzťahy medzi bratmi a ich partnerkami ničím neprekvapia. Filmu chýba vynaliezavý scenáristický nápad, situácie ústia do bodov, kam dovidí aj divák. Pomerne opulentný vývoj životných ciest postáv si pýta dlhšiu minutáž, no filmu by prospelo prevzdušniť, vzdať sa niektorých motívov a scén.

Vymyslené kapely a umelý kokaín

Nosným prvkom je prostredie baru, Belgica má energiu a nekončiace párty aj hudobné vystúpenia sú autenticky šťavnaté. Postavám veríme, že smrdia potom a podnebie úst im brní od kokaínu, vo vedení hercov je Groeningen ako režisér zručný. Chýba tu však výrazný hrdina – búrlivák Frank a romantik Jo sú pri zemi, čo je síce sympatický zámer, no príbeh je vo výsledku rovnako priemerný ako jeho hrdinovia. Režisér vytvára dojem, že ich osudy píše život, no neustále ako autor presvitá. Látka by omnoho silnejšie vyznela, keby šlo o dokumentárny fil­m.

„Hudba je jedným z charakterov filmu, je dialógom a odráža premeny rytmu podniku,“ povedal režisér pre magazín Cinepur. Jej autormi sú hudobní producenti Soulwax. V kruhoch elektronickej hudby známi bratia zložili väčšinu skladieb a všetky účinkujúce kapely sú fiktívne, vytvorené priamo pre film.

Groeningen si dal záležať aj na vyznení a atmosfére hudobných scén, komponuje ich do rôznych vizuálnych nálad, používa ručné kamery. Sekvencie z párty na diváka zaberajú najmä v prvej polovici filmu, keď sa podnik rozbieha. Sú však nadužívané a po čase stráca hudba želanú emóciu. Francúzsku elektronickú scénu reflektuje aj filmárka Mia Hansen-Love, príbeh filmu Eden však poskladala z reálnych zážitkov svojho brata, ktorý pôsobil ako DJ a podobne ako Nonstop párty, má okrem zábavy aj faktografický presah. V Belgice je všetko vymyslené a v konečnom dôsledku tak trochu smutne zbytočné.