Recenzia: Rodinný priateľ ako slabý odvar Pelíškov

Zatiaľ čo v obľúbených Pelíškoch či Pupende sa Jarchovský a Hřebejk inšpirovali podarenou knižkou Petra Šabacha Hovno hoří, v trilógii Záhradníctvo vyšiel scenárista z rozprávania svojich rodičov a košaté historky vlastnej rodiny mu vyšli na materiál troch celovečerných filmov. V Rodinnom priateľovi uplatnil prvky melodrámy, Dezertér by mal byť dramaticky údernejší a záverečná časť trilógie Nápadník by chcela pobaviť.

V Záhradníctve sa prelínajú a gradujú scenáristicky „dokreslené“ osudy Jarchovského predkov. Rodinný priateľ má s Pelíškami spoločné azda len to, že odhaľuje prehistóriu rodiny Krausovcov. Rozpráva o všednej realite troch sestier, ktoré nemajú predstavu o tom, ako vyzerajú vojnové zákopy, no vonkajší svet im predsa do životov zasahuje. Ich manželia sa totiž rozhodnú zahrať sa na hrdinov, aj napriek tomu, že majú na ceste prvých potomkov. Zatkne ich gestapo a ženy zostávajú na výchovu detí samy.

Dobový obrázok

Príbeh Rodinný priateľ sa začína v 40. rokoch, v čase nemeckej okupácie, a odohráva sa prevažne v interiéroch ďaleko od vojenských zákopov. V príbehu sa zrkadlia lenivé dni troch sestier a ich detí. O manželoch a otcoch nemajú takmer žiadne správy. Mladé alter ego vojnového veterána Krausa (Jiří Kodet), ktorý v Pelíškoch bojuje so svojou dospievajúcou dcérou Jindřiškou, stvárnil Martin Finger. Doma naňho čaká manželka Vilma (Aňa Geislerová) a šesťročná dcéra Daniela, ktorú nikdy nevidel. V rovnakej situácii je Vilmina sestra Ela (Gabriela Míčová) a jej syn Karlík. Trojicu hrdiniek dopĺňa najstaršia single sestra Bedřiška (Klára Melíšková). Do domu opustených sestier Brunnerových pravidelne a s nadšením prichádza rodinný priateľ, mladý lekár Jiří (Ondřej Sokol) a jeho prítomnosť, prirodzene, oceňujú nielen deti…

Rodinný priateľ je v mnohom nepresvedčivý film aj napriek tomu, že ide o Jarchovského azda najosobnejší projekt. Je umelou ilustráciou nenaplneného ľúbostného vzťahu v „ťažkých časoch vojny“, príbeh je nemastný-neslaný a paradoxne mu chýba výraznejšia téma, na ktorej bola, naopak, tézovitá televízna konverzačka Učiteľka postavená. Komplexnejšie bude možno pôsobiť v kontexte ďalších dvoch filmov, otázkou však je, či od nich prvý melodramatický príbeh diváka neodradí. Jarchovský ťaží z motívu zakázanej lásky medzi Vilmou a Jiřím, aj keď fanúšikovia Pelíškov dobre vedia, s kým hrdinka napokon zostala. Fabuluje na základe vlastnej rodinnej histórie, no scenáristickému riešeniu ľúbostnej zápletky chýba výraznejší nápad.

Romantická dráma má nádych sentimentu, na aký sme u tvorcov zvyknutí, a uvoľnenú rozprávačskú štruktúru, no komiky a úderných pelíškovských hlášok je pramálo. Dramatické historické obdobie sa zrkadlí za pomyselným nerozbitným sklom – hrdinky sú vojnou až neprirodzene nedotknuté. Osudy pomerne nevýrazných charakterov sú okukané, sviežosť do príbehu vnášajú detskí hrdinovia.

Príbeh plynie monotónne, je rozťahaný, neláme sa, aj keď sa o to snaží. Jednotlivé epizódky majú často peknú atmosféru – Vianoce, príchod ruských vojakov osloboditeľov, no len čo sa tvorcovia púšťajú do rozvíjania drámy, rozsýpa sa im pod rukami. Postavy sa navyše nikam neposúvajú, len ilustrujú okamihy, bežné, štandardné situácie. Filmu by prospelo vzdať sa niektorých obrazov a ujasniť si, čo chce povedať. Ak je však pre tvorcov najväčším zadosťučinením, keď si divák povie – „toto sme mali podobne“, pravdepodobne ich snaha padne na úrodnú pôdu.

Pozrieť a zabudnúť

Filmovým obrázkom chýba druhý plán, hĺbka a prepracované vzťahy. Filmy, kde je potlačená dramatickosť, skrátka potrebujú iný nosný element – charakter, tému či emóciu. Rodinný priateľ nemá ani jedno.

Postavy sú bez onej osobitej iskry, ktorú mal veterán Kraus v Pelíškoch, či autentických reakcií, vďaka ktorým by v príbehu naozaj ožili. Vzťahy sú sympaticky náznakové, no chýba im napätie. Sledujeme epizódky zo života troch žien, ktoré žijú usporiadane, v dostatku, „zločin“ manželov a spoločenská situácia ich neovplyvňujú. Autori sa programovo odklonili od vonkajšieho konfliktu, zacielili na zakázanú lásku a hru osudu, keby však postavy v dialógoch neopísali svoje emócie, z ich konania by nebolo jasné, čo a či vôbec niečo cítia…

Povedať o filme, že je nedejový, by bolo scestné, zvratov je tu dostatok, ale chýba mu život, prekvapenie, vzrušenie. Vilma rieši ťažkú vnútornú dilemu, no rovnako ako ostatné postavy, aj hlavná hrdinka šuští papierom. Epickému rozprávaniu rozkúskovanému na epizódky by najlepšie pasovala kratšia minutáž – štruktúra seriálu. Rodinný priateľ mohol byť pokojne rozdelený do dvoch dielov a tvoril by vkusnú televíznu alternatívu. Dve hodiny reťaziacich sa situácií sú totiž nepohodlným kinom. Rodinný priateľ je však remeselne precízna, neurážlivá romanca.