Potom sa dej prenesie do mesta, kde sa už prejavujú komplikovanejšie vzťahy, do deja vstupujú ambície, plány, a to zasiahne aj Olliho vzťah s priateľkou Raijou. Láska je však v príbehu spočiatku len okrajová záležitosť, hlavný je šport: Olli sa pripravuje na víťazstvo, vo filme je teda pôvabne (pripomína to prvé Formanove filmy) stvárnené najmä zákulisie športu. Pred polstoročím bolo ešte veľmi domácke, ale už tu máme reklamné fotenie, modelky, sú už sponzori, slávnostné večere v reštauráciách, kde sa stretajú športovci a boháči… Všetko je ešte ale akoby len „na kolene“, kamarátske a pokojné. Zápasy sú však vždy ostré, a tento má rozhodnúť o Olliho osude. Dopadne to dobre, hoci – nie ako sa čakalo.
Film nakrútil režisér Juho Kuosmanen podľa skutočnosti. Boxer Olli Mäki je totiž jeho rodák z prístavného mestečka Kokkola, kde sa narodil 22. decembra 1936 a je miestnou legendou. V diskusiách k filmu sa uvádzajú zaujímavé podrobnosti o tom, že sám Olli videl aj so svojou ženou film skoro desaťkrát a že herca, ktorý Olliho vo filme výborne stvárnil (Jarkko Lahti), učil pre film boxovať Mäkiho syn. Režisér hovorí, že Olli mu vraj raz povedal, že ten deň prehry na majstrovstvách sveta v boxe – o ktoré vo filme ide – bol najšťastnejším dňom jeho života. V ten deň si totiž – a to divák na plátne vidí – kúpili s priateľkou Raijou snubné prstienky. Po prehre bol vlastne rád, že sa môže naplno oddať svojej láske a nie humbugu okolo víťazstva.
Režisér filmu priznáva, že mu to stále vŕtalo v hlave a nutkalo ho natočiť film o boxe, ktorý by však nebol čisto športový. Mal by zaujať aj ľudí, ktorí nie sú fanúšikmi tohto športu. To sa mu v plnej miere podarilo, lebo vznikol veľmi človečenský film, ktorý hovorí o citoch a pocitoch, je hravý (niečo pre dámy – scéna v mužských sprchách, kde šantia nahí urastení športovci), je výchovný, ale aj drsný, ukazuje drinu a odriekanie, ktoré si príprava na šampionát vyžaduje. Olli napríklad musí znižovať svoju váhu a zároveň si udržať silu. Je to skrátka pestrý, ale najmä umelecky originálny film. Režisér akoby preniesol boxovanie do svojej metódy nakrúcania: divák dostáva náhle údery (ale príjemné) prostredníctvom atakujúcich obrazov: Hlasno sa mohutne sa rozprší, niekto sa zasmeje, niečo sa pohne a je z toho veľký nájazd na pozornosť diváka. Adrenalínové vsuvky v inak pokojne prúdiacom a pohodu vyvolávajúcom filme.
Režisér Juho Kuosmanen sa narodil v Kokkole v roku 1976, študoval na filmovej škole v Helsinkách, spolupracoval s operou v Kokolle, je autorom mnohých krátkych filmov a Najšťastnejší deň Olliho Mäkiho (ako sa film v origináli volá), bol jeho debut, za ktorý získal cenu na festivale v Cannes. Zdá sa, že ide o inteligentného režiséra, ktorý nakrúca opak akčných filmov, ale s oveľa väčším účinkom a poznávacou hodnotou. Aj tento film sa skončil happy endom, ale – zvíťazila obyčajná láska. Ani Olliho snúbenici neprekážalo, že partner nie je majster sveta a nevyčítala mu to, naopak, bola rada. A ani jemu neprekážalo, že nezískal slávu, nezávidel, nevzrušoval sa. Vtedy ale asi neznamenalo víťazstvo taký balík peňazí, ako to býva dnes. Ktovie, ako by dopadla táto dvojica v súčasnosti, keď by prehrou prišla o materiálne blaho. Ako vidno, divák má umelecký zážitok, ale – aj má po filme nad čím rozmýšľať.
