Recenzia: Safari – barbari v krajine zotročených zázrakov

12.07.2017 16:00
Safari Ulrich Seidl
V najnovšom filme Ulricha Seidla o európskych dovolenkároch v Afrike sa okrem iného dozviete aj to, prečo je antilopa „mäso pre bohov“ a ktorí to sú. Autor:

Ulrich Seidl patrí spolu s Michaelom Hanekem či Barbarou Albertovou medzi svetovo uznávaných rakúskych tvorcov so špecifickým videním sveta.

Do kinematografie vstúpil v 80. rokoch ako nekompromisný avantgardista a toto tvrdenie platí naprieč celou jeho tvorbou, počnúc filmami Psie dni, Import Export, končiac trilógiou Raj či mozaikou bizarných rakúskych obyčajov v snímke V pivnici.

Najnovšie sa vypravil s rakúskymi a nemeckými dovolenkármi do Afriky, kam zbohatlíci prichádzajú ukojiť svoje chúťky poľovaním na zvieratá, aké môžu doma vidieť jedine v zoo.

Nezabíjam, pomáham

Pre Seidlovu tvorbu je príznakové, že sa pohybuje na hrane dokumentu a fikcie a aj pri iniciačnom (para)dokumente Safari možno polemizovať o tom, do akej miery vychádza v jednotlivostiach z objektívnej skutočnosti. Fenomén loveckého turizmu v Afrike je totiž tak bizarný, že nabáda k jeho spochybňovaniu.

Seidl sa pasuje do role sociálneho pornografistu, provokatívneho cynika či pesimistu, vyjadruje sa k stálym témam cez metafory a aby zasiahol emócie diváka a primal ho k intelektuálnej činnosti, používa nástroje dokumentarizmu. Z bezprostrednej reality abstrahuje anomálie, nenápadným pozorovaním a vyťahovaním podvratných fragmentov zo svojich protagonistov, väčšinou nehercov (alebo hercov vystupujúcich výlučne v jeho filmoch), a pritom dáva veľmi priamočiaro najavo svoj názor.

Safari je síce obnažene naturálna, zvrhlá ukážka sofistikovaného barbarstva – postavy majú absolútne nedostatočný hodnotový systém a ich hlúposť je v mnohých momentoch úsmevná: „Nepoužívam slovo zabíjať, radšej mám skoliť, zabíjanie je skôr masové vraždenie na bitúnku.“ Prevláda však temný pesimizmus: „Príroda je preč, kúsok jej tu zostal, ale kto nechce pochopiť, že už niet čo chrániť, je hlúpy. Zvieratá netreba chrániť ani ľutovať.“

Latentnou štylizáciou vyzlieka spoločnosť a ukazuje celú škálu jej neduhov, pľuzgierov, ktoré jeho antihrdinovia paradoxne vystavujú na obdiv. Bielymi zabijakmi nepohŕda, dáva im však priestor predviesť sa v celej „kráse“. Zaznamenáva „akt“ lovu, k téme sa približuje cez výpovede jednotlivcov, čím zvrátenosť celej situácie v pokojnom tempe graduje.

Herci pod Seidlovým vedením zahadzujú zábrany, podliehajú jeho minimalistickej, číhajúcej réžii. Stačia mu ich tváre, jednoduché gestá, statické celky a stredová kompozícia. Reťazením momentov postupne vytvára obraz sveta, kde prirodzene odhaľuje ľudskú hlúposť, zlo, sadizmus, netoleranciu, bezohľadnosť voči prírode, životu – svojmu i cudziemu…

Antilopa je mäso pre bohov

„Pri love v kontrolovaných podmienkach je možné všetko, špeciálne tu v rozvojovej krajine,“ pochvaľuje si jeden z rakúskych dovolenkárov. Do Afriky prichádzajú, aby si za pár stoviek eur zabili svoju trofej. Seidl im načúva, pýta sa, čo ich k činu motivuje, vo výtvarne štylizovaných obrazoch zbiera vyznania bielych rodín, pochybnosti zo vzrušujúceho aktu zabíjania, kradne si reálne mikrosituácie a na pozadí prebiehajúcej netradičnej turistickej avantúry, ku ktorej sa oná rozvojová krajina v ekonomickej tiesni uchyľuje – nepoznajúc iné východisko, ako obetovať krajinu, ktorá už beztak dávno stratila budúcnosť – naznačuje našu apokalypsu.

Do afrického sveta prichádza biely muž v celej svojej kráse, aby ním pohŕdal. Povýšený nad zvieratá, ku ktorým radí aj tunajšie obyvateľstvo. „Černosi nemôžu za to že majú takú farbu kože,“ – skrátka slušne vychovaný rasista.

Nadradenosť západného sveta rezonuje aj vo filme Raj: Nádej, kde Seidl sleduje rakúske turistky cestujúce do exotickej krajiny za sexuálnym uspokojením. To im poskytujú muži čiernej pleti, ako obdarená „predkapitola“ ľudskej rasy. Biely muž je „chápavý“, snaží sa zachovať dekórum, nesnaží sa však skrývať, radikálne názory balí do rafinovaných argumentov. Inokedy sa obraňuje falošnou pokorou: „Majú celkom inú konštrukciu tela, dlhšie členkové kosti, preto behajú rýchlejšie. Keď sa im chce…“

Ulrich Seidl varíruje rovnaké témy, pomenúva ich presne, bez okolkov a obdobné rany ľudstva však otvára vždy z inej perspektívy. Rovnako ako pri jeho predošlých snímkach aj Safari má momenty, pri ktorých sa vám krv v žilách poriadne zahustí. Seidlova lovecká sezóna v kinách je otvorená a oplatí sa na nej zúčastniť.

Hodnotenie Pravdy

4 hviezdičky z 5

  • Safari / Rakúsko, Dánsko, Nemecko 2016 / réžia: Ulrich Seidl / scenár: Ulrich Seidl, Veronika Franz / kamera: Wolfgang Thaler / premiéra: 29. júna

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Ulrich Seidl #turizmus #safari #recenzia #dokument #Afrika
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk