Dunkirk: Nolanova a Zimmerova symfónia o nádeji

Nezáleží na tom, či máte slabosť alebo averziu na vojnové filmy, kasové trháky či historické témy, Nolan je niekoľko krokov pred nimi. Preniká do kolektívneho strachu, beznádeje a túžby po konci úmorných dní viac ako 400-tisíc vojakov zahnaných nacistickým vojskom na pobrežie Dunkirku. Situácia je zlomená na život a na smrť a jediné, čo im zostáva, je čakať na spojencov, pokúsiť sa pri tom neumrieť a zachovať si posledné franforce viery.

Na koncert do kina?

Čo je pri Dunkirku najdôležitejšie pripomenúť, toto nie je Nolanov film, ale Nolanov a Zimmerov film. Bez jeho dvorného skladateľa, ktorý vytvoril nepretržitú hudobno – ruchovú symfóniu, by Dunkirk nebol rovnakým filmom. Odpatetizované hrdinstvo a triezve zobrazenie mimoriadne vyčerpávajúcej záchrany Zimmerova mrazivo atmosférická hudba plne podporuje. Kreslí temporytmus príbehu a živo vstupuje do deja ako univerzálny, zvnútornený hlas hrdinov.

Nolana film úprimne fascinuje a radšej, ako by siahol po prvoplánových overených prostriedkoch žánru, ktoré vytiahli jeho kolegovia Michael Bay v Pearl Harbor (2001) či Steven Spielberg v dráme Zachráňte vojaka Ryana (1998), nepustil by sa do vojnovej žánrovky. Dunkirk, naopak, otvára nové dimenzie zobrazenia vojny a na pozadí reálnych historických udalostí pripomína ono memento mori súčasnosti, preživší sa totiž dostali domov len vďaka spolupatričnosti spojencov. Príbehom zákonite preteká silný britský patriotizmus, vyplývajúci z historickej skúsenosti.

Že je Christopher Nolan skvelý scenárista, dokázal už dávno, za filmy Počiatok a Memento bol nominovaný na Oscara pre najlepší scenár. Aj v Dunkirku sa hrá so štruktúrou rozprávania, do veľkej miery ju formuje strih. Nolan hlučne popiera vypočítané schémy a kľučkuje pred sentimentálnymi nástrahami, ktoré z látky nebezpečne vyčnievajú. Spája niekoľko príbehov, odohrávajúcich sa v rôznych perspektívach uzavretého miesta a vytvára epickú reťaz fatálnych pádov a následných vzkriesení. Bezvýchodiskovosť striedajú občasné záchvevy nádeje.

Tisícky vyčerpaných mužov uväznených na znepriatelenom území definuje odovzdanosť a stoický chlad. Intimita mikropríbehov kontrastuje so širokými veľkými celkami, ktoré Nolan dosiahol technológiou IMAX kamery, zachytávajúcimi beznádej roztrúsenú pod šedou oblohou. Ohrozenie mužov zobrazuje triezvo, postavy sú mĺkve, neprejavujú emócie, krvácajú vo vnútri. Do psychiky kolektívneho hrdinu preniká autenticky, potichu, vlieza do ich kamennej mimiky.

Atmosféru odráža zovšeobecnená nálada uštvaného, apatického britského vojska, ktoré po porážke nemeckými protivníkmi odovzdane prehĺta straty a vyzlieka sa z ilúzií. Prežiť? Dostať sa domov? A čo potom, keď na pätách nesiem prilepenú hanbu a sklamanie…

O vojne bez krvi

Mapovanie prostredia – vojnového poľa, s ktorým väčšina divákov nikdy neprišla reálne do styku, možno prirovnať k filmu Saulov syn László Nemesa, kde svoj „obyčajný“ deň v koncentračnom tábore prežívajú židia odsúdení na smrť rovnako automaticky, ako hrdinovia uväznení na pobreží Dunkirku.

Rutinné čakanie vo vyhrotenej situácii je však zdrojom nepretržitého napätia. Nastolí ho už expozícia, jeden z najsilnejších momentov filmu. Diváka totiž okamžite priklincuje k plátnu a počas celých dvoch hodín sa nemožno z príbehu vymaniť. Mladému anglickému vojakovi sa v úvode podarí utiecť z mesta pred salvou nemeckých ostreľovačov na pláž, kde už väčšina preživších trávi úmorné hodiny čakania. Kamera sleduje jeho kroky a postupne pridáva ďalšie roviny príbehu.

Nolan komentuje záchrannú akciu bez zbytočných dialógov, situácie, v ktorých ide postavám o život, oddramatizoval. Praktické, miestami banálne úkony vyhladnutých, unavených mužov túžiacich po domove mĺkvo pozoruje. Blížiacu sa hrozbu – nemeckých vojakov – sprítomňuje bez toho, aby sa počas filmu objavil jediný záber na nepriateľa, pripomína ho však kontinuálne dunenie a tichý tikot hodín. Vyhýba sa akčným bojovým scénam, v Dunkirku totiž netečie krv, ale smútok.

Nolan je sofistikovaný rozprávač, hraničnú situáciu, z ktorej by iní filmári prvoplánovo ťažili emócie, kreslí poeticky, skladá malé momenty namiesto inscenovania drastických hrôz a aj mierny pátos a moralitu mu v tejto forme zhltneme ochotne aj s navijakom.