Recenzia: Luc Besson sa hlási s európskou komiksovkou

Ambiciózny Francúz chcel od začiatku robiť filmy pre ľudí a dosiahnuť komerčný úspech. Jeho snímky sú pomerne divácke a zároveň autorsky svojské, najmä sklonom k pátosu, melancholickému romantizmu, ale aj estetizmom, ktorý je u Bessona vždy na hranici gýča.

Bol priekopníkom neobarokového subžánru, ktorým sa niekoľko režisérov vyčlenilo zo zabehnutej francúzskej produkcie koncom 80. rokov. Malú „filmovú revolúciu“ urobil už snímkou Magická hlbočina v roku 1988 – stala sa najdiváckejším francúzskym filmom.

Valerian a mesto tisícich planét je intergalaktickým vesmírnym dobrodružstvom v hyperkultúrnom svete, kde medzi sebou fungujú desiatky kmeňov, rodov, rás a jazykov. Okrem dynamického deja, sexi hrdinov – do hlavných úloh obsadil supermodelku Caru Delevingne a herca Dana DeHaana – a melancholickej love story ponúka svet plný víriacich prekvapení. Práve na tom postavil emocionálne vzrušenie a príťažlivosť filmu. Samotný príbeh je totiž variáciou klasických fantasy príbehov, v tomto prípade je kľúčovým motívom a skúškou romantického vzťahu, misia dvoch mladých agentov Valeriana a Laureline.

Peripetie pri honbe za dolapením zločincov a úteky pred nepriateľom ozvláštňuje klasické objavovanie a predstavovanie rozprávkového univerza. Hrdinom na ich ceste, ktorej cieľ sa pre nich objasní až postupne, pomáha množstvo bočných postavičiek. Besson na nich stavia okrem iného komiku. Jedným z vedľajších motívov je Valerianovo krátke priateľstvo so ženou tisícich tvárí, tanečnicou Bubble (Rihanna), ktorá končí tragicky, aby si hrdina uvedomil, čo je v živote najdôležitejšie. Niekedy to vypáli lepšie, inokedy horšie, Besson však manipuluje s figúrkami veľmi šikovne, aj keď sa objavia len nakrátko, vždy majú výraznú charakterovú črtu a príbeh posúvajú ďalej.

Valerian a mesto tisícich planét ide síce podľa predkreslenej šablóny a akčné scény sú miestami poriadne otravné, rovnako ako príkro preexponovaní, cool agenti, scenár je však inteligentne poskladaný. No čo je na Valerianovi najdôležitejšie, je vizuál. Besson namiešal vyše dvojhodinovú farebnú šou s množstvom odkazov a čitateľných inšpirácií – divákovi pri sledovaní preletia hlavou Hviezdne vojny, Avatar, ale nájde aj paralely s inými komixovkami – a zavŕšil ju sladkou katarznou bodkou, ako sa na poriadnu romantiku patrí.

Príbeh vznikol na motívy komixov Pierra Christina a Jeana-Clauda Méziéresa. V súvislosti s Hviezdnymi vojnami Georgea Lucassa sa tak naskytá jedno opodstatnené prepojenie medzi Bessonovým Valerianom a americkou sci-fi kultovkou. A síce George Lucas sa svojho času voľne, no podľa Christina bez opýtania, inšpiroval rovnakou komixovou sériou zo 70. rokov Valerian a Laureline. Podľa spisovateľa je však „odkukávanie“ autorov jedného od druhého pri sci-fi žánri bežná prax, jeho písaný-kreslený príbeh bol však viac európsky, intelektuálnejší ako Lucasov film. Valerian pokračuje presne v tejto línii, aj keď je zbavený filozofických presahov a realitu skôr infantilne idealizuje. Besson sa od komixov rovnakých autorov odrazil už pri filme Piaty element a scenár k Valerianovi pripomienkoval aj autor predlohy Pierre Christin, ktorému sa príbeh na papieri páčil.

Pre Luca Bessona je špecifické, že si pri každom novom projekte kamsi uletí, no jeho expresivita sa v rámci fantasy príbehu celkom slušne vyníma. Valerian a mesto tisícich planét síce nie je priekopnícka filmová komixovka, ale Bessonovi sa darí zapracovať hollywoodske klišé tak, aby nestratil vlastnú tvár a nepodcenil svojho diváka.