Jeho najnovší film Čiara zo slovensko-ukrajinského pohraničia boduje u odborníkov aj u divákov. Na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch zaň dostal cenu za najlepšiu réžiu.
Adam Krajňák pašuje cez hranice cigarety aj ľudí. Vy ste zažili ešte socializmus. Prepašovali ste niečo cez hranice so "Západom”?
Nie, hoci hranice a kontroly nútili ľudí, aby tak konali. Pamätám si, že z dovolenky v Bulharsku sa pašoval olivový olej. Všetci mali v autobuse skryté fľaše.
Olej? My sme si pred cestou na dovolenku do bývalej Juhoslávie zašívali do nohavíc západonemecké marky…
Asi sme ich nemali toľko, aby sme ich museli zašívať.
Film Čiara nie je taký intímny ako vaše predchádzajúce snímky. V čom je ešte iný?
Snažím sa, aby každý film bol trochu iný ako predchádzajúce. Samozrejme, žáner si istým spôsobom vyžiada samotný príbeh, téma, ktorú rozprávame. Marhuľový ostrov je melodráma, Zlo horor, Čistič je film noir. Čiara je žánrový mix. Niečo medzi gangsterským filmom a melodrámou s prvkami magického realizmu. Film ponúka to isté, čo bežný život, v ktorom sa stretávajú všetky tieto odtiene.
V akej kondícii je súčasný slovenský film?
Je na veľmi dobrej ceste. Začína byť oň záujem na európskych a svetových festivaloch aj v zahraničných médiách. Nachádza svoju podobu. Čo sa týka návštevnosti, tento rok je slovenský film skutočne úspešný. Okrem snímok s umeleckou ambíciou vznikajú aj divácky zaujímavé filmy. Pri Čiare sme sa snažili vytvoriť film, ktorý by spĺňal obe kritériá – divácku atraktivitu aj umeleckú hodnotu. Druhé kritérium pozitívne ohodnotila porota Medzinárodného filmového festivalu v Karlových Varoch. To prvé preverí distribúcia Čiary do kín.
Čím boli pre vás príťažlivé námet a scenár?
Príťažlivosť projektu mala viacero atribútov. Tým prvým boli ľudia, ktorí sú s ním spojení. Autorka námetu a producentka Wanda Adamík Hrycová a autor scenára Peter Balko, tiež dramaturgička Zuzana Gindl-Tatárová. Potom ľudia, s ktorými som robil v minulosti a chcel som s nimi pracovať aj na tomto projekte. Priťahovala ma tiež téma a priestor, kde sa príbeh odohrával. To všetko malo v sebe istú mágiu, mystiku. Páčilo sa mi miešanie žánrov, s ktorým začal Peter Balko, a neskôr sme všetci štyria dávali dokopy najzaujímavejšie výrazové prostriedky.
Film sa odohráva na slovensko-ukrajinskej hranici. Ako na vás zapôsobil prvý kontakt s Ukrajinou?
Na Ukrajine sme boli viackrát. Sociálna sieť mi fotkami pripomenula, že sú to dva roky. Bolo to fascinujúce. Stačilo prejsť slovensko-ukrajinskú hranicu a ukázal sa celkom iný svet. Iný spôsob existencie ľudí, komunikácie, spoločenského života, iná architektúra. Koňa s vlečkou, ktorý je vo filme, sme videli v Užhorode, farebnosť použitú vo filme sme tiež odpozorovali z miestnych domov. Všetko, čo sme na Ukrajine videli, ovplyvnilo vizuálnu podobu filmu.
Čo vás na Ukrajine najviac prekvapilo, čo vás šokovalo?
Kontrasty. Pred domom sa hral chlapec v čistých rifliach a keď sme vošli dovnútra príbytku, našli sme tam z hliny udupanú podlahu a postele pozdĺž stien. Priestor, ktorý slúžil len na spánok. V každom dome však musel byť televízor. Fascinuje ma, čo všetko ľudia dokážu prežiť. Prispôsobiť sa, nájsť spôsob, ako niečo obísť, oklamať alebo ako si zvyknúť.
Je život na Ukrajine ťažký?
Nežijem tam. Neviem to posúdiť. Američania či Francúzi si tiež môžu myslieť, že život na Slovensku je ťažký. Závisí to od toho, na ktoré miesta sa dostanete, čo vidíte. Hlavné mesto Kyjev je úžasné. Krásne, veľké, má všetky atribúty európskeho veľkomesta. Kolorit Ukrajiny však dotvárajú drobnosti. Spievajúca skupinka ľudí na ulici sledujúca televíznu obrazovku s karaoke. Toaletné papiere s portrétom Putina. Najviac ma prekvapila žena, ktorá sedela na ulici a pred sebou mala osobnú váhu. Za pár drobných sa okoloidúci mohli odvážiť. Dobrý podnikateľský zámer.
Odvážili ste sa odvážiť?
Nie. Bol som oblečený a vedel som, že by som musel odrátavať.
Scenár vychádza z rozprávania reálnych ľudí. Bolo ťažké presvedčiť ľudí na Ukrajine, aby sa vám zdôverovali so svojimi osobnými príbehmi?
Majú to v sebe, nebol s tým žiadny problém. Keď o ľudí prejavíte záujem, začnú sa predbiehať. Keďže majú radi alkohol a družnosť, skôr bol problém prestať ich počúvať, prípadne selektovať, čo už prekračuje rámec racionálneho.
Foto: Wandal Production
Podobne ako pri Marhuľovom ostrove siahli ste aj po zahraničných, teda ukrajinských hercoch. Kde ste našli Stanislava Boklana, Rimmu Ziubinovu či Oleksandra Piskunova?
Na kastingu v Kyjeve. Sú to uznávaní ukrajinskí herci, skvelí profesionáli. Máme spoločný naturel. Sme rovnako emoční, nepoužívame intelektuálne, brechtovsky odcudzené herectvo.
Hlavnú postavu, Adama Krajňáka, nemal pôvodne hrať Tomáš Maštalír. Kedy prišlo k preobsadeniu?
Vtedy, keď sme sa rozhodli, že film budeme realizovať. Pôvodne sa mal nakrúcať o rok skôr, ale keďže sa výroba posunula, dostali sme sa do kolízie s pracovnými termínmi hlavného predstaviteľa. Som presvedčený, že naša druhá voľba, ktorá padla na Tomáša Maštalíra, bola veľmi dobrá. Ani si neviem predstaviť, že by to fungovalo v inom zložení. Tomášova charizma aj jeho výška ho v postave Adama Krajňáka predurčujú na vodcovstvo. Zároveň sa bijú s citlivosťou, keď on sám potrebuje ochranu.
Koľko ste sa naučili z ukrajinčiny?
Naučil som sa jedno krásne spojenie: Buď láska, ktoré má viac významov: Buď taký dobrý, nech sa páči alebo ďakujem.
Akým jazykom ste sa dohovárali na pľaci?
Bol to taký jazykový Babylon. Pomocný režisér bol z Česka, náš ukrajinský štáb rozprával po anglicky. Okrem slovenčiny a češtiny na pľaci znela ruština, ukrajinčina aj poľština, ktorej som rozumel lepšie ako ukrajinčine.
Je to prvý slovensko-ukrajinský film?
Zdá sa, že áno. To je proste Wanda. Priniesla námet a rozhodla sa, že tento film urobí. Bola do toho taká zažratá, že si ani nevšimla, ako porodila. Aj s malým dieťaťom išla ďalej, dávala dokopy peniaze, aby film vznikol.
Na film treba nielen peniaze, ale aj vhodné počasie. Kedy vás najviac potrápilo?
Nakrúcalo sa od augusta do novembra. Náročné boli scény s topením ľudí v jazere. Robili sme ich v novembri. Kaskadérov sme museli hádzať do osemstupňovej vody. Obdivujem, čo všetko dokážu ľudia kvôli filmu urobiť.
Kde ste našli ten zaujímavý priestor s takou čistou vodou?
Objavili sme ho v Česku, pri Mikulove. Bol to bývalý kameňolom. V jednej jeho polovici je voda po kolená, v druhej je pätnásťmetrová hĺbka. A voda bola čistá preto, lebo bola zima.
Aj režiséri majú vo svojich filmoch obľúbené scény. Ktorá je tá vaša v snímke Čiara?
Je ich viac. Jedna z nich je záhradná slávnosť spojená so zásnubami Krajňákovej najstaršej dcéry Lucie. Pri emotívnom speve nádejnej nevesty sa jej otec v rozhovore o biznise dostane do roztržky so svojím parťákom Jonom. Táto scéna na jeden záber má čarovnú, zvláštnu atmosféru.
Farár, ktorý zasnúbil Krajňákovu dcéru, svadbu už nestihol, pretože ženícha zabili. Vraj aj vy ste chceli byť farárom?
Chcel som byť všetkým – farárom, prírodovedcom aj hercom. Ako dieťa som chodil do kostola a závidel som spolužiakom, ktorí chodili na faru. Ja som nemohol, lebo otec bol členom strany. Napriek tomu nás rodičia viedli ku kresťanstvu, všetci máme prvé sväté prijímanie, súrodenci aj birmovku.
Čo vás lákalo na fare?
Kňaz mal boxovacie vrece a rukavice, dovolil spolužiakom boxovať. Chcel som byť farár, čo boxuje. Našťastie, dve učiteľky v našej dedine pri Chynoranoch založili divadelný krúžok. Dokonca som v dvoch či troch predstaveniach hral hlavnú postavu. Chodil som aj do spevokolu, s kamarátmi sme založili folklórny súbor a tancovali sme.
Voľba však padla na strojnícku priemyslovku. Zaúradovali rodičia?
Nerozmýšľal som nad tým. Tak to prišlo. Škola v Partizánskom bola sedem kilometrov od našej dediny. Cestoval som do nej ranným vlakom spolu s otcom. No moja prvá voľba bola ešte horšia – potravinárska škola v Nitre. Našťastie ma pre veľký záujem nezobrali. Neviem si prestaviť, kde by som skončil, keby som študoval v Nitre.
Spomeniete si na svoj prvý film?
Volal sa Expetacio. Bol to magický film. O tom, ako matka čaká na syna a popritom je jablká. Keď nazbiera veľkú kopu ohryzkov, vie, že príde jej syn a donesie jej ďalšie jablká, aby mohla na neho ďalej čakať. Prvý výraznejší film bol Miraculus, taká židovská anekdota, tiež magická.
Máte blízko k magickému realizmu?
Celé vysokoškolské štúdium ovplyvnil magický realizmus. Môj absolventský film sa volal Štefan. Inšpiroval som sa v ňom Márquezovou poviedkou Najkrajší utopenec na svete z knihy Pohreb veľkej matróny. Práve pri tomto filme sme sa stretli s Wandou, ktorá mi robila vedúcu výroby.
Mágia je prítomná vo vašich filmoch, rovnako ako temno, tajomno. Kde sa to vo vás berie?
Každý človek si nesie nejaké tajomstvo. Pri jednom z prvých televíznych projektov Najväčšie kriminálne prípady Slovenska som sa naučil, že skutočne nemôžeme vedieť, kto je náš sused a čo sa odohráva v jeho hlave. Aké sú spúšťače toho, že človek, ktorý normálne funguje, sa zrazu stane zločincom či dokonca vrahom? Vždy ma fascinovalo, prečo sa to udeje. Kde je ten moment, že sa z normálnej bytosti stane beštia. Všetko má svoj dôvod, a to ma zaujíma.
Vo vašich filmoch je často prítomný motív samovraždy. Báli ste sa ako dieťa smrti?
Myslím, že každý človek zažije pocit, keď sa z nesmrteľného dieťaťa stane smrteľník. Je jedno, v akom veku príde prekvapenie z pochopenia, že telo nie je dokonalé a nebude fungovať naveky. Poznanie, že môj život sa môže skončiť, ma istým spôsobom poznačilo. Je to taká moja téma.
Aký ste režisér? Pokojný, empatický, nervózny alebo hysterický?
Všetko dokopy. Pľac je vizitkou režiséra. Väčšinou chcem mať kreatívne prostredie, aby v ňom fungovala nálada, ktorú potrebujem. Ak má byť na scéne napätie, tak nie také, ktoré vytváram ja, ale ktoré pramení zo scény. Isteže, stanú sa „prúsery“, keď treba zvýšiť hlas a potvrdiť dôležitosť projektu.
Máte „svojich“ hercov?
Áno, potrebujem ľudí poznať. Vedieť, ako sa k nim mám správať, ako s nimi pracovať. S Tomášom Maštalírom sa poznáme dlhšie. S hlavným predstaviteľom snímky Čistič, s hercom Noëlom Czuczorom, sme sa stretávali, aj sme sa spolu opili, povedali sme to, čo iní ľudia o nás nevedia, čo medzi nami vytvorilo intímny vzťah. Musí to byť však obojstranné. Vo vzťahu spovedník a spovedajúci dôvera nevznikne. Odo mňa záleží, aký bude herec vo filme. Môže si myslieť, že v danej klapke zahral úžasne, ja však poznám ďalšie okolnosti, ktoré to poprú. Je dôležité, aby mi veril, že jeho postava bude kompaktná. Že urobím všetko pre to, aby som mu neublížil, aby som ho nezosmiešnil.
Pôvodne ste študovali herectvo. Ste rád hercom, ako napríklad naposledy vo filme Učiteľka?
Som rád, keď ma to baví. Herectvo je pre mňa hoby. Pamätám si presne na to, keď ma Zuzana Mistríková zavolala na kasting do filmu Učiteľka. Veľmi som sa na to tešil. Hral som po dlhšom čase a pri filmovaní som sa stretol aj so spolužiakmi z herectva.
Dokážete pri hraní tlmiť svoje režisérske ambície?
Rozmýšľam nad postavou, ale dôležité pre mňa je, čo chce režisér, aby som naplnil jeho, nie svoju predstavu.
S ktorou scénou ste sa ako režisér najviac potrápili?
Neznášam scény s kaskadérmi, lebo vždy mám strach, obavu o ľudí. Nechcem, aby si niekto kvôli môjmu filmu ublížil. Nestojí to za to. Nechcem tiež, aby kvôli môjmu filmu zomierali zvieratá alebo aby sa im ubližovalo. V Marhuľovom ostrove to boli chudáci sumce. Z toho som bol veľmi nešťastný.
Prerábate?
Po nakrútení niektorých scén si uvedomím, že v sebe nemajú taký potenciál, aký sme očakávali. Je úžasné, keď máme čas na zmenu a môžeme to nakrútiť ešte raz, úplne inak. Je dôležité neuspokojiť sa. Nerobiť dobrý film, ale výborný, s výbornými scénami.
Na svojom konte máte aj tanečné filmy. Ako veľmi je vám blízky pohyb?
S choreografom Jurajom Korecom sme robili dva krátke tanečné filmy. Prvý je Darkroom a druhý Voices. Páči sa mi ich univerzálnosť, pretože text, hovorené slovo v nich nie sú podstatné. Ich príbeh sa dá pochopiť kdekoľvek vo svete. Tanec, rovnako hudbu, považujem za umenie s najväčšou silou. Sú univerzálne a priamo vplývajú na emócie. Slovo nemá takú silu. Nemusia nám rozumieť Angličania, aj pri preklade sa z myšlienky niečo stráca.
Je nakrúcanie filmov slobodná tvorba?
Ako kedy. Keď mám producenta, ktorý je tolerantný a rozmýšľa, vtedy je to slobodné. Televízne projekty k takým väčšinou nepatria. Komerčným televíziám ide o čo najväčšiu sledovanosť a tomu sa prispôsobuje vizualizácia aj realizácia. Verejnoprávne médiá sa púšťajú aj do tém, ktoré sú mi bližšie. K slobodnej tvorbe patria autorské filmy a také, ktoré sú mi blízke témou a nájdem sa v nich.
Takmer za každý svoj film ste dostali ocenenie. Aké je to karlovarské?
Je toľko festivalov, že vždy sa nájde nejaké ocenenie. Karlove Vary boli zatiaľ najväčším festivalom, na ktorom bol môj projekt. Z ceny mám radosť. Aj za ľudí, s ktorými sme na ňom robili.
Peter Bebjak
Foto: Film Servis Festival Karlovy Vary
Narodil sa 1. septembra 1970 v Partizánskom. Vyštudoval herectvo a filmovú a televíznu réžiu na VŠMU v Bratislave. Začínal krátkymi filmami Expetacio, Miraculus a Štefan. V roku 2007 nakrútil krátky tanečný film Darkroom, v roku 2010 tanečný film voiceS. Pôsobil tiež ako divadelný a televízny herec, účinkoval vo filmoch Hana a jej bratia, Quartétto alebo Neverné hry, naposledy si zahral postavu Littman v Hřebejkovom film Učiteľka. V roku 2001 založil s Rastislavom Šestákom produkčnú spoločnosť D.N.A. Production, ktorá stojí za dokumentárnymi seriálmi Najväčšie kriminálne prípady, 112, Najväčšie tragédie Slovenska, Záhady SK, hranými seriálmi Mesto tieňov, Odsúdené, Aféry, Doktor Ludsky, Za sklom a Ako som prežil. K jeho televíznej tvorbe patria aj projekty pre české televízne stanice – Mordparta, Četníci z Luhačovic, Případy prvního oddělení, Nevinné lži a miniséria Spravedlnost. V žánri celovečerná filmová tvorba debutoval snímkou Marhuľový ostrov v roku 2011, o rok neskôr uviedol do kín horor Zlo, v roku 2015 snímku Čistič. Film Čiara (2017) dostal cenu Medzinárodného filmového festivalu v Karlových Varoch za najlepšiu réžiu.
