Bobuľová: Debutanti chcú dobyť svet, spolupracovať s nimi je krásne

, 05.08.2017 16:00
Barbora Bobuľová
Herečka Barbora Bobuľová. Autor:

S Barborou Bobuľovou, ktorá od polovice 90. rokov žije a pôsobí v Taliansku, kde je dávno etablovanou a často obsadzovanou filmovou herečkou, sme sa stretli v Košiciach.

Držiteľka „talianskeho Oscara“ prišla na tohtoročný Art Film Fest predstaviť hneď dve novinky, v ktorých účinkuje. Rozprávali sme sa aj o tom, na základe čoho sa pri výbere projektov rozhoduje a čo to znamená, že má práve „debutové obdobie“.

Na Artfilme ste predstavili dve snímky Čisté srdcia a Po vojne. Ako sa filmom po premiére darí?

Film Po vojne (réžia Annarita Zambranová – pozn. red.) zožal v Cannes dlhý potlesk, čo je pozitívne. Festivalovým divákom totiž nerobí problém vypískať film, obom snímkam však našťastie publikum tlieskalo aj recenzie boli celkom pozitívne. Obidva sú debuty režisérov, v poslednom období mám šťastie na debutantov. Neviem, čím to je, ale teší ma to. Mladí režiséri sú otvorenejší, majú ambíciu, neboja sa experimentovať, neboja sa konfrontácie, uvedomujú si, že zatiaľ nemajú čo stratiť. Do debutu režisér nasadí skutočne všetko. Režiséri, ktorí už majú za sebou ohodnotenia, kariéru, majú menej čistý prejav, boja sa, sú viac zaťažení. V tom si všímam rozdiel medzi debutantmi a skúsenými režisérmi.

Na základe čoho sa pri debute rozhodujete, či do projektu vstúpite, alebo nie?

Prvým krokom je prečítať si scenár, bez toho to nejde. Vždy je určitá neistota, herec si kladie otázku, ako a či to bude vedieť režisér zrealizovať, na to sa však pýta asi každý herec, ktorý vstupuje do debutu. Občas si pozriem ich krátke filmy, v prípade Roberta De Paolisa (Čisté srdcia) som nevidela žiadne, no zaujalo ma prvé stretnutie s ním. Veľmi verím v energiu a ľudský faktor. Čo mi stretnutie s človekom našepká, či z toho cítim pozitívnu, či negatívnu energiu. Stretnutie s De Paolisom bolo veľmi zaujímavé, robil všetko pre to, aby ma odhovoril vstúpiť do jeho projektu, čo sa mi zdalo skutočne zvláštne. Bol veľmi spontánny, nezakrýval depresiu ani strach, ktoré mal po štyroch rokoch príprav filmu. Netváril sa, že chce urobiť perfektný film, práve naopak, odhalil predo mnou obavy, a to na mňa zapôsobilo. Ešte sa mi nestalo, aby mi nejaký režisér povedal, že nevie, či má jeho projekt zmysel alebo nie. Povedala som si, že je buď blázon, alebo génius a ak bude aj oboje, vždy lepšie. Priťahujú ma zaujímaví ľudia a toto stretnutie takým bolo. Nevedela som, čo z toho vznikne, ale bol mi veľmi sympatický.

Roberto De Paolis uplatnil dokumentaristické princípy. Ako vám jeho štýl vedenia hercov a režijná koncepcia sadli?

Spôsob nakrúcania, ktorý sa približuje k dokumentaristike, pre mňa nie je až taký bežný. Pre hercov je určite náročnejší, niektoré scény sme nakrúcali aj dvadsaťkrát, každá mala minimálne 15 klapiek, čo je veľmi vyčerpávajúce. Aj tá posledná klapka sa skončila otázkou, či to naozaj stačí. Veľké pochybnosti boli zo strany hercov aj režiséra, no vždy došlo ku konfrontácii, všetci sme sa chceli priblížiť k perfektnému výkonu, čo je samozrejme nemožné, takže to bolo vyčerpávajúce, išli sme do posledného dychu. Bolo to neštandardné, mnoho filmov som takýmto spôsobov nenakrútila.

V čom spočívalo jeho experimentovanie?

Kameraman mal kameru stále na pleci, pohyboval sa voľne. Režisér na to prišiel až počas nakrúcania. Hlavný predstaviteľ dostal absolútnu voľnosť. De Paolis mu povedal: cíť sa čo najuvoľnenejšie, no odrazu mu stále vyliezal z obrazu, nikdy sa nepohyboval na mieste, ktoré bolo nasvietené. Jeho argumentom bolo, „povedali ste, že môžem ísť, kam chcem, tak idem tam, kam chcem“. Režisér si uvedomil, že takto to robiť nemôže a zmenil celý štýl. Kamera išla na plece a sledovala hercov. Išlo o slobodu výrazu a pohybu, kamera akoby tam ani nebola. Kameraman si zaslúži za tento výkon medailu, pretože sledovať herca, pri ktorom nie je presne jasné, čo urobí a kam sa pohne, je mimoriadne ťažké.

Nebude vás po tejto skúsenosti konvenčné nakrúcanie nudiť?

Každý film má inú štruktúru a môže sa nakrúcať rôznymi spôsobmi, vyžaduje si inú réžiu. Sú filmy, kde sme mali slobodu slova, mohli sme zmeniť repliky a nešlo o dodržanie textu. Na druhej strane sú filmy, napríklad komédie, kde sa improvizovať veľmi nedá, text musí byť v určitých momentoch veľmi presný. Závisí od filmu. Nie som ani proti klasickému nakrúcaniu, keď to film vyžaduje. Je mi to v podstate jedno, som rada, keď môžem alternovať rôzne filmy. Zadosťučinením je pre mňa, keď mám možnosť experimentovať a rovnako rada točím aj klasicky. Meniť žánre, štýly a druhy filmu je pre mňa obohacujúce.

Ako ste spokojná s celkovým filmom a so svojím výkonom vo filme Čisté srdcia?

Hneď po nakrúcaní som nevedela, aký typ filmu to bude. Nevedela som si ho predstaviť, bola som zvedavá, no to som vždy, keď niečo nakrútim, aj keď je ťažké pozerať sa na seba. Prvý raz, keď sa vidím vo filme, vnímam všetky svoje neduhy, analyzujem, čo som mohla urobiť lepšie. Som veľmi sebakritická, no praxou som sa naučila nebičovať, netrápiť sa prehnane pri sledovaní svojich filmov. Stačí mi ich vidieť raz, dvakrát, na festivale si film už pozrieť nejdem. Čím viac ho totiž vidím, tým viac chýb na sebe hľadám, začnem o sebe ako o herečke pochybovať, a to mi neprospieva. Ide mi však hlavne o výsledný film, som zvedavá, ako to všetko funguje.

Slovensko-talianska herečka Barbora Bobulová.
Slovensko-talianska herečka Barbora Bobulová. Autor: SITA/AP, Andrew Medichini

Čisté srdcia na vás zafungovali?

Zafungovali, som z nich veľmi nadšená. Som veľmi šťastná, že tá námaha a úsilie stáli za to, že ten pot, ktorý som na periférii Ríma v júli pri 40-stupňových horúčavách potila, nebol márny.

V Taliansku vzniká mnoho filmov, ktoré nejdú do zahraničnej distribúcie, sú určené len tamojšiemu divákovi. S akými problémami v súčasnosti zápasí taliansky film?

Európsky film sa dostane za hranice krajiny, pokiaľ je téma univerzálne zrozumiteľná. Samozrejme v Taliansku vzniká mnoho filmov, ktoré zostanú len v Taliansku. Je mnoho filmov, ktoré by slovenskému divákovi nič nepovedali, pretože sú úzko zamerané na taliansku mentalitu alebo históriu, a čisto talianskych filmov je veľmi veľa. Problém talianskej kinematografie je podľa mňa v tom, že je stále málo univerzálnych filmov, ktoré by mohli tematicky zarezonovať aj za hranicami.

Musí držiteľka národných filmových ocenení chodiť na kastingy?

Už ma poznajú, no neznamená to, že nerobím konkurzy a kamerové skúšky. Do niektorých filmov nie, do iných áno, závisí to od režiséra. Režisér Čistých sŕdc mi ponúkol úlohu bez konkurzu a kamerových skúšok, no do druhého filmu Po vojne, som musela robiť s režisérkou kamerové skúšky. V podstate s nimi nemám problém, práve naopak, som rada, pretože si tiež vyskúšam režiséra. Nie vždy sú totiž herec a režisér schopní kooperovať, je to previerka vzájomnej spolupráce. Režisér musí byť aj veľmi dobrý psychológ.

Ešte stále platí, že máte rešpekt pred účinkovaním v slovenských filmoch?

Samozrejme by som si niekedy rada zahrala v nejakom slovenskom filme, no akosi sa toho obávam, neviem, či by som mala odvahu, či by ma vedeli presvedčiť. Mám rešpekt voči filmovému prostrediu tu na Slovensku, možno sa obávam posudku. Mám o tom mnoho pochybností, možno sa bojím, či by som si tu vedela obhájiť to, čo sa mi podarilo v Taliansku. Toto riziko pociťujem, ale myslím, že raz príde ten čas. Vždy sa mi veci diali tak trošku osudovo, aj to, ako som sa dostala do Talianska, všetky úlohy, stretnutia, ktoré ma niekam posunuli. Vždy som mala trošku šťastie byť v správnom čase na správnom mieste, takže verím, že správny čas raz príde. Nebudem to siliť, keď príde, budem vedieť, že to chcem, myslím, že to spoznám a budem mať tú odvahu odhodlať sa. Zatiaľ to však neprišlo.

Podľa čoho si vyberáte úlohy?

Hovorí sa, že úspech herca merajú odmietnutia, nie prikývnutia. Niekedy je veľmi ťažké povedať to nie, no úspech skôr dosiahnete vďaka tým správnym áno.

Na čo ste prikývli naposledy? V akom filme vás uvidíme najbližšie?

Opäť budem nakrúcať s debutujúcou režisérkou. Ďalší film pôjde do kín v októbri, tiež ide o debut, volá sa Hotel Gagarin. Má veľmi univerzálnu tému a budem sa snažiť, aby si ho mohli budúci rok diváci pozrieť na niektorom slovenskom festivale, pretože je to veľmi dobrý príbeh. Nakrúcali sme v Arménsku a mám pocit, že by mohol presiahnuť hranice Talianska. Takže samé debuty. Je to veľmi stimulujúce, debutanti majú úžasnú energiu, chcú dobyť svet a je krásne s nimi spolupracovať.

Barbora Bobuľová pochádza z Martina, absolvovala herectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, jej spolužiačkami boli aj Zuzana Fialová, Eva Bándor či Lucia Lapišáková. Na televíznej obrazovke debutovala v roku 1986 vo filmovej inscenácii Poľovačka na otca režiséra Romana Poláka. O dva roky neskôr účinkovala vo filme Vlakári v réžii Juraja Lihosita. Od polovice 90. rokov žije a pôsobí v Taliansku. V roku 2013 ju na Art Film Feste ocenili Hercovou misiou a za najlepší ženský herecký výkon v talianskom filme Diváčka získala Modrého anjela. Účinkovala po boku hercov Gérarda Depardieua, Franca Nera či Vanessy Redgraveovej. V roku 2005 získala výročnú taliansku filmovú cenu Donatellovho Davida ako najlepšia herečka vo filme Cuore Sacro.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#art film fest #Barbora Bobulová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku