Recenzia: Theronovej Atomic Blonde má tvrdé päste

„Chcem vidieť realitu, chcem vidieť, že keď niekto dostane úder, skutočne ho zabolí. Chcem cítiť bolesť a buchnáty,“ citoval herečku režisér David Leitch v rozhovore pre magazín Hollywood Reporter. Jej slová si vzal k srdcu, keď navrhoval s tímom choreografov realizáciu akčných scén. Do finále film mieri dravo, no až na niekoľko pomerne vydarených vzrušení je myšlienkovo i príbehovo vyprázdnenou odrhovačkou. Ľahký „akčák“ je zahalený dominantným parfumom. Theronovej vôňa ženskej variácie agenta 007 vám však bude musieť nielen zavoňať, ale aj stačiť. Našťastie Atomic Blonde s dokonalou krásou ústrednej hrdinky kalkuluje veľmi šikovne.

V štylizovanom svete podľa komiksu The Coldest City (Najchladnejšie mesto) je ústrednou hrdinkou britská agentka Lorraine Broughtonová (Charlize Theronová). Počas vypočúvania nadriadenými opisuje priebeh misie v retrospektívach. Berlínsky múr prekračuje ako britská agentka pátrajúca po vrahovi svojho kolegu. Okrem toho má nájsť tajné informácie a rozmotať situáciu v centrále studenej vojny.

V berlínskych uliciach sa to koncom 80. rokov hemží dvojakými agentmi, falošnými spojkami, zradcami, zabijakmi a demonštrujúcimi civilistami. Na pozadí dejinnej udalosti – studenej vojny – presakuje berlínsky underground. Do prostredia technoklubov a punkových skvotov pozýva agent Percival (James McAvoy), ktorý vibráciám mesta prepadá. Nadšenie Berlínom ako špecifickým kultúrnym fenoménom, ktorý koncom 80. rokov nemal v Európe obdobu, podčiarkuje aj soundtrack. Zmes hitov od Davida Bowieho, Queen, Depeche Mode, Neny, Georgea Michaela či Led Zeppelin funguje v jednotlivých scénach ako náplasť na nudu.

Leitch ťaží z vizuálnej nálady socializmu, z mestskej architektúry aj bizarných individualít „okupujúcich“ západný Berlín. Ťažiskom sú sexi herecké tváre na čele s Theronovou, McAwoyom a Boutellovou, s ktorou agentka prežije románik. Sledovať elegantnú hlavnú hrdinku, ako potí krv v niekoľkominú­tových súbojoch s mužmi, je miestami nechcene zábavné, no vyrovná sa „bielym mužským hrdinom“, ktorí dominantne ovládajú tento žáner.

Tajomná špionážna hra je však príkro prešpekulovaná, logicky rozsypaná a v kontexte dejín aj individuálnych príbehov jednotlivých postáv celkom prázdna. V preľudnenom hernom poli sa divák nemusí vyznať, ostatne priznáva to aj režisér. Podľa neho však všetky nezrovnalosti môže ozrejmiť druhé pozretie. Otázne je, či je v príbehu okrem krásy hlavnej hrdinky a dobre zvládnutých bojových scén vôbec čo odhaľovať…

Príbeh aj spracovanie sú schematické. Broughtonovej činy sú nevymotivované a samoúčelne vypadávajú z dejových nezmyslov. Niekoľkominútové „bitkárske“ divadlo na konci je Leitchovým režijným vrcholom a Theronová dokazuje, že vie zahrať súboje aj bez preefektovanej postprodukcie.

Odhliadnuc od náhodnosti historického pozadia, charakterov zbavených hlbšej psychologizácie či klišoidnej pseudo špionáže ako oddychovka Atomic Blonde slušne funguje. Ak si chcete toto ľahké „nealko“ užiť, jedným z návodov je prepadnúť Theronovej uhrančivosti. Sexi štyridsiatnička je takmer stále v obraze a každou pózou ho dosýta napĺňa.