Recenzia: Rodina ako obeť umenia milovať

Posledná rodina je rekonštruovaným životopisným príbehom poľského maliara Zdzisława Beksińského, ktorý strávil prevažnú časť života vo varšavskom byte so svojou manželkou, dožívajúcou svokrou a matkou. Film rámcuje obdobie od konca 70. rokov po rok 2005, keď maliar umrel na bodné zranenia po útoku vo vlastnom byte.

Zachytiť všetky detaily

Príbeh štartuje, keď sa syn Tomek odsťahuje od rodičov do samostatného bytu na rovnakom sídlisku. Rodina Beksińských je odkázaná na vzájomnosť, vyhraňuje sa voči nej a zároveň na nej lipne. Režisérovi sa podarilo zachytiť onú esenciu vzťahov medzi „najbližšími proti svojej vôli“, ich závislosť od lásky a neschopnosť dosiahnuť vyrovnanosť.

Matuszińsky je Beksińského reáliami sympaticky posadnutý, z filmu srší túžba zachytiť osud maliara a jeho rodiny čo najživšie, so všetkými detailmi, ktoré by priniesla dokumentárna observácia a osobný prienik do intímnej zóny. Detaily destiluje z autentických domácich videí umelca či kroniky rozhovorov a oddramatizovaný príbeh vystaval na prirodzenom kolektívnom vývoji rodinných vzťahov.

Posledná rodina je formálne vyhranená, štylizovaná „paradokumentárna“ fikcia, kde všetky prvky, počnúc absolútne presvedčivými hereckými výkonmi, skvelými dialógmi, až po hudbu a prirodzene bizarnú komiku vychádzajúcu z nenapodobni­teľných, svojsky dekadentných charakterov a ich skrytých rodinných „úchyliek“, korešpondujú s premysleným estetickým i tematickým konceptom. Matuszyński mapuje vnútorný svet hrdinov, ich bezprostredný priestor, kde sa pohybujú bez masky. Prevažnú časť deja tak tvoria „papučové” výjavy (ne)obyčajných, expresívnych Poliakov vo všednom panelákovom byte, ktorý je symbolom a zároveň protikladom šedej, uzamknutej socialistickej éry.

O dozrievaní a vädnutí života

Hrdinovia počas tridsiatich rokov prechádzajú fascinujúcimi osobnými premenami. Najvýraznejší je vývoj najmladšej postavy, Tomka, inteligentného samouka, ktorý je rovnako pozoruhodný charakter ako jeho otec. Osobný záujem o západnú kultúru – hudbu a filmy posunie na medzinárodnú úroveň a v uvoľnenejšom poľskom priestore sa stáva jej mediálnym šíriteľom. Dosahuje úspech aj keď od života paradoxne nič nečaká, podobne ako jeho otec. Ten je však na rozdiel od syna vyrovnane zmierený predstaviteľ staršej generácie.

Najtragickejšou postavou, na ktorej sa odrážajú neduhy talentovaného manžela a neurotického syna, je Beksińského manželka. Trpí láskou v zajatí dvoch neuchopiteľných povahových dominánt. Tomkov rozkolísaný duševný stav a nepokoj formuje nálady celej rodiny. Vzťahy definujú ublíženia, drobné radosti, záchvevy lásky a smútku. Posledná rodina je o prepojení životov na základe rovnakej krvi, o dozrievaní a vädnutí života.

Kauzalita všedného bytia, ktorú hrdinovia nedokážu ovplyvniť, jediné čo im zostáva je prijať ju, definuje aj film Láska Michaela Hanekeho. Posledná rodina zanecháva v divákovi aj napriek humoru a nákazlivému nadhľadu postáv rovnaký smútok. Podobne ako u Hanekeho aj tu figuruje čas ako veličina zabíjajúca lásku.

Zmena režimu v 90. rokoch na hrdinov nedolieha, rozbehnutý osud rodiny sa uzatvára na základe vnútorných pravidiel. Doba však vyplýva z ich vnútra, podobne ako v snímke Danisa Tanovića Smrť v Sarajeve, ktorý na pôdoryse obyvateľov jednej bytovky skladá mozaiku históriou poznačeného európskeho kontinentu. Matuszyński si na rozdiel od Tanovića minimalisticky vystačil s tromi silnými charaktermi, ich vzájomným konfliktom, niekoľkými lokáciami a „levitujúcou” kamerou Kacpera Fertacza (Červený kapitán). Fertacz v každom zábere odhaľuje nové dimenzie inak klaustrofobického interiéru a ťažobu vnútra, až na niekoľko záberov sídliska, od ktorého sa hrdinovia uzavretí vo vlastnom svete podvedome dištancujú, neodľahčuje exteriérmi ani „výdychovými“ zábermi na krajinu.

Posledná rodina je emocionálne aj intelektuálne silný film, v jedinom momente sa smiech zlomí na príkru bolesť a dráma bežnej, a predsa esenciálnej rodiny nevylezie z hlavy ešte dlho po zatmení plátna.