Martina Buchelová: Páči sa mi sloboda, akú mám v škole

Martina Buchelová si štúdium na bratislavskej VŠMU síce o čosi predĺžila, ani zďaleka však nepatrí do kategórie zlých študentov, práve naopak, jej študentský film Magic Moments bude v septembri súťažiť na svetovom áčkovom festivale v kanadskom Toronte.

Prečo ste v škole už siedmy rok?

Aj keď je to asi trochu bublina, páči sa mi školská sloboda. Už pred VŠMU som študovala kulturológiu a uvedomila som si, že ma zaujíma film. Filmy robím naozaj rada a škola mi dáva najväčšiu slobodu robiť to, čo chcem, aj keď v obmedzených podmienkach. To, čo chcem povedať, musím prispôsobiť napríklad rozpočtu. No aj napriek zadaniam a lektorskému vedeniu mi nikto nediktuje, čo a ako mám robiť. Vždy je to na mne, nemusím kalkulovať, nemusím filmy obsadzovať tak, aby na ne prišli diváci. Keď dostanem nápad, môžem ho zrealizovať, ako chcem. Určite si musím vedieť vybrať spolupracovníkov, ktorí veci porozumejú, no stále sa mi to zdá najslobodnejšie.

Čo je pre vás pri štúdiu najdôležitejšie?

Aj keď ma tlačí čas, vždy myslím na to, urobiť najlepšie rozhodnutie pre film, nie splniť deadline. Asi preto študujem tak dlho. Pre mňa je dôležitejší film ako to, či budem opakovať ročník. Nerobím to preto, aby som mala diplom, ale preto, aby som tu urobila film.

Mnoho ľudí vychádza zo školy a uchytí sa v seriálovej tvorbe, v reklamkách a pri mainstreamových zákazkách. Aký je váš postoj ku komerčnej kinematografii?

Neodsudzujem, keď niekto robí seriál, reality šou či reklamu, nie každý má na výber. Väčšina filmárov žije na živnosť, musia platiť sociálku, zdravotku. Možno aj ja budem niekedy nakrúcať seriály, nerada by som však robila typickú reality šou, ten formát považujem za veľmi nešťastný. Aj keď poznám príklady, kde to na začiatku vyzeralo, že sa naozaj bude robiť nový typ formátu, menej agresívny, menej bulvárny, orientovaný na náučnosť. Často sa však stane, že počas produkcie sa tvorcovia vyľakajú, že nebudú mať divákov alebo vyčerpajú rozpočet a začnú tlačiť formát do starých, síce nefunkčných, ale zabehnutých schém. Podobne je to aj so seriálmi, často na to doplácajú nováčikovia, ktorí môžu byť radi, že dostali príležitosť. Viacerým spolužiakom sa stalo, že mali najhoršie podmienky, no išli do toho, pretože keď dlhšie po škole nič nerobíš, frustruje ťa to a samozrejme treba z niečoho žiť. Zo školy vychádzame naštartovaní nakrúcať filmy, pretože tam roky veľmi intenzívne pracujeme.

Akým spôsobom vás v škole vedú? Čo tam od mladých režisérov očakávajú?

Môj prvý učiteľ bol Dušan Trančík, ktorý má veľmi vysoké nároky na to, čo chceš ako autor vyjadriť. Vždy chcel, aby sme sami vedeli, čo ideme morálne povedať, kládol dôraz na zmysel veci a o to sme sa potom všetci v ročníku aj určitým spôsobom snažili. Je to dobré a zároveň ťažké, ale keď sa zorientuješ, je to prínosné. No odrazu vyjdeš zo školy a nikoho tie presahy a zmysel nezaujímajú, dôležitý je hlavne produkt. Reklama sa javí pre mnohých ako najlepšia možnosť, vyzerá pekne aj remeselne môže byť veľmi zaujímavá. Niektoré reklamy sú naozaj vtipné, hlavne tie, ktoré si vedia spraviť žarty z toho, že sú reklama. Človek si musí nájsť balans. Pre mňa je veľmi dôležité zostať aj pri vlastnej tvorbe, kde nie je pointou, aby si ľudia môj príbeh alebo život postáv kúpili.

Stalo sa, že vás pedagóg nepochopil?

Máme dobrých učiteľov, ktorých si veľmi vážim, ale ani oni niekedy zo scenára nevedia vyčítať, ako to myslím a stalo sa, že to nepochopili. No keď som im ukázala nakrútený film a videli, že to funguje, uznali to. Niekedy človek nemusí pochopiť, čo a ako autor myslí, no výsledok to ukáže. Moje scenáre sú formálne neupratané a iným sa asi nečítajú tak dobre ako mne. Výhoda režiséra je v tom, môcť dokázať, že scenár, ktorý sa nepozdával na papieri, vo výsledku funguje.

Foto: Magic Moments

Magic Moments Snímka Magic Moments bude mať na jeseň svetovú premiéru v súťaži krátkych filmov na Medzinárodnom festivale v Toronte.

Čo sa musí do vášho filmu dostať?

Vždy potrebujem pochopiť čo, kto a prečo niečo robí, ako je možné, že sa niečo stane. Prepojiť súvislosti a okolnosti, v ktorých sa človek nachádza, s tým, aký je, či v sebe dokáže niečo nájsť. Druhá satisfakcia je, keď postavy dokážu v sebe nájsť silu, životaschopnosť. To mám rada, pretože mám pocit, že všetci žijeme komplikovane a film je len film, nie je to život a mal by človeka posunúť, dať mu nádej, možnosť alebo aspoň humor, aby sa zasmial nad tým, čo žije. Ukázať nádej, že aj keď život síce funguje takto, ide ďalej.

V Magic Moments je esenciálne obsadenie, postavy vychádzajú z hercov. Na základe čoho ich vyberáte?

Robím pomerne veľa dôkladných kastingov, aby som zistila, akí herci alebo neherci sú, ako fungujú medzi sebou. Hercov, s ktorými pracujem, si osobne vážim a mám ich rada. Je mi sympatická určitá ich dominantná charakterová črta, a to sa vo filme možno aj ukáže. Dosť často prispôsobujem a mením scény tak, aby v nich vyzneli ich silné stránky. Potrebujem do filmu dostať to, v čom sa s nimi osobne stretnem, nie vždy sa to však udeje.

Zdalo by sa, že Zvonko Lakčevič je skôr typ záporáka, v Magic Moments hrá otca a veľmi mu to sedí. Ako vám napadlo obsadiť ho?

Zvonko sa mi veľmi zapáčil, keď som videla Kozu (réžia Ivan Ostrochovský – pozn. red.) a bola som zvedavá, aký by bol, keby mal deti, ktoré ho majú rady. Keď som obsadzovala Magic Moments, sedel mi do príbehu, hodil sa na drsného a zároveň láskavého otca.

Magic Moments má silný úvod, okamžite vpadne do deja. Myslíte na to, že chcete upútať diváka od prvého obrazu?

Práve pri tomto filme som nad tým uvažovala, chcela som tak ukázať naliehavosť, že hrdinke niečo naozaj chýba. Asi chce byť ešte trochu malá, no už je trochu veľká a nevie, čo s tým. V tej scéne však ide intuitívne za tým, na čom jej veľmi záleží, hneď sa nám ukáže.

Scenáre si píšete sama. So študentmi scenáristiky nespolupracujete?

Mám rada partnerské písanie. Vždy mám minimálne dramaturga, často píšem s Lukášom Obermajerom, momentálne sme robili spolu môj magisterský film. Magic Moments som písala s Marínou Mlkvou a spolupracujem aj s Dominikou Udvorkovou, v minulosti som písala so Šimonom Drgoňom, Perlou Karvašovou a Martinou Sľúkovou.

Aké sú na katedre réžie vzťahy medzi študentmi. Konzultujete medzi sebou svoje projekty?

Vzťahy medzi spolužiakmi na katedre hranej réžie sú naozaj veľmi prajné. Všetci máme ťažké podmienky a mnoho roboty, vieme, ako sa môže všetko pokaziť kvôli maličkosti, takže si pomáhame. Keď napríklad nakrúcal Michal Blaško Atlantídu, zavolal ma na nakrúcanie, pretože chcel vedieť, ako jednotlivé veci na mňa pôsobia, potreboval pohľad z odstupu. Čítala som aj jeho scenár, ku ktorému som nemala takmer žiadne pripomienky, fungoval perfektne. Možno by sa zdalo, že si veci strážime, ale práve naopak, radíme sa. Často spolužiakov aj obsadzujem, napríklad Jano Pavúr z Magic Moments bol môj spolužiak. Na FAMU bol medzi študentmi z môjho pohľadu väčší odstup, no majú menej cvičení, ako my na VŠMU, možno aj preto sa až tak nepotrebujú a nepoznajú.

Na FAMU ste ešte zachytili talentovaného filmára Aramisku, ktorý pred pár rokmi predčasne zomrel.

Spoznala som sa s ním na Letnej Filmovej Škole v Uherskom Hradišti, kde premietal Cagey Tigers. Nedostala som sa na projekciu, tak som ho na promenáde odchytila, či nemá film uložený na vimeu, kde by som si ho mohla pozrieť. Na vimeu ho nemal, pretože ho neuznával, ale začali sme sa baviť a šli sme spolu na projekciu Sunset Boulevard. Tak nejako sme sa skamarátili a keď som prišla na Erasmus na FAMU, zavolal ma robiť asistentku réžie, keď dotáčal scény k filmu Čo sme robili predtým, než sme spolu išli na kakao. Aj keď som nebola úplný fanúšik štylizácie 60. rokov v súčasnosti, jemu to veľmi dobre fungovalo. Dokázal presne a zrozumiteľne povedať, čo chcel. Veľmi sa mi páčilo, že mal humanistický a slobodný prístup, témou jeho filmov je určite sloboda a medziľudské pochopenie.

Herci v jeho filmoch sú uvoľnení, scény pôsobia ako improvizácia. Bol na pľaci nekonvenčný?

Pri nakrúcaní možno pôsobil dojmom, že improvizuje, ale určite vedel, čo chce. Nakrúcanie neprebiehalo úplne klasicky, ale to nemusí byť na škodu. Bolo to však časovo náročné, štáb úplne dobre nevedel, čo sa bude diať, čo je občas stresujúce. Napríklad nebolo jednoduché dostať z neho počet záberov, ktoré máme urobiť, ale stálo to za to, Kakao je veľmi dobrý film. Hercov obsadzoval slobodne, veľmi mu nezáležalo na realistických detailoch typu, či nebude rušivé, keď otec hovorí po česky a dcéra po slovensky.

Do Magic Moments ste obsadili nehercov, odohráva sa to v mestskom priestore, je realistický. Ako sa staviate k štylizácii?

Magic Moments a Zelená vlna sú viac realistické, prirodzene to tam sedelo, ale mám aj mnoho filmov, kde štylizujem, tie sú cynickejšie. Aj keď sa snažím dostať do nich humor, nie sú až také láskavé. Magic Moments má všednejší príbeh, hrdinky bývajú na bežnom sídlisku a aj nehercom viac pasovala realistická forma. Chcela som navodiť pocit, že niekto taký možno naozaj existuje, aj keď film nie je život a nie je zdravé brať ho doslova. Viacerí dokumentaristi v poslednom čase urobili niekoľko hraných filmov, no mám pocit, že väčšine z nich akoby chýbala dramaturgia hraného filmu. V reálnom živote, by sa možno nič nezmenilo, ale vo filme by sa postava mala niečo naučiť, niekam sa pohnúť, no ona sa často len ponára do bahna a posolstvo zostáva nezrozumiteľné. Zdá sa mi zbytočné hovoriť iba o skaze človeka, už predsa všetci vieme, že zle môžeme skončiť veľmi ľahko. Na druhej strane, keď je dráma skutočne dobre vystavaná a oblúk postavy zrozumiteľný, tak ako napríklad Atlantída, pesimistický príbeh má zmysel.

Dokážete už svoje autorské smerovanie sama uchopiť alebo sa stále hľadáte?

Kdesi, v našich poznámkach z dejín slovenského filmu som čítala o trojici Hanák, Havetta, Jakubisko. V správe o fungovaní sveta smerovali Jakubisko s Havettom k disharmónii a Hanák k harmónii. Ja asi tiež hľadám harmóniu v disharmónii. Mám rada, keď film smeruje k niečomu, čo má životaschopnosť a silu. Zelená vlna a Magic Moments sú preto pre mňa asi najcennejšie. Pri ich tvorbe som sa najviac natrápila, pretože nájsť nádej v disharmónii je ťažké, ale som rada, že som ich urobila.

Váš druhácky film Zelená vlna bol pred pár rokmi v programe pre mladých filmárov Future Frames na festivale v Karlových Varoch, kde vás zaradili medzi najzaujímavejšie mladé talenty. Ako sa o vás dozvedeli?

Spolužiak Jakub Viktorín, produkčný, mi napísal, že Slovenský filmový ústav (SFU) by chcel urobiť zvučku zo študentských filmov, tak som mu dva alebo tri poslala. Napokon sa ukázalo, že to nie je zvučka, ale program Future Frames v Karlových Varoch. Alexandra Strelková zo SFU mi oznámila, že film Zelená vlna sa im páči a radi by ma nominovali. Hovorila som si, že je to super, ale je to len cvičenie a z ostatnej Európy je nominovaných mnoho šikovných režisérov, neverila som, že by sa to mohlo podariť. Ale podarilo sa, čo bola pre mňa parádna česť.

S Magic Moments to bolo inak. Ako sa dostal študentský film do súťaže áčkového festivalu?

Keď sme mali Magic Moments hotové, prihlásili sme film na festival klasicky cez prihlasovaciu formu a oni sa nám ozvali. Neverili sme, že nás vyberú, pretože sa dlho neozývali, no napokon po nás chňapli (smiech). Bolo to úplné prekvapenie.

Čo očakávate od Toronta?

Magic Moments sme dlho upravovali, robila sa hudba, prestrihávali sme to. Som preto rada za všetkých, ktorí na tom filme spolupracovali, že bol docenený. Robili sme ho pre nás, nie aby sa dostal na festival a o to viac ma teší, že sa tam dostal. Od Toronta čakám, že tam uvidím dobré filmy a dúfam, že to prinesie zaujímavé kontakty, možno koproducentov na ďalšie projekty. Nečakám, že po Toronte pôjde všetko ľahko a ozve sa mi osemnásť ľudí, ale je to dobrý posun k tomu, aby človek mohol ako filmár lepšie fungovať. Aj keď u nás nie je úplne reálne živiť sa nakrúcaním svojich filmov. Ja mám šťastie, že neživím rodinu a môžem byť v tomto ešte trošku sebecká.