Zaujal ho mimoriadne tragický príbeh tohto maliara, ktorý mal aj populárneho syna Tomka, rozhlasového moderátora, ktorý trpel psychickou poruchou. Zdzislaw Beksiński sa narodil v roku 1929 v Sanoku a zomrel v roku 2005 vo Varšave. Sanok je mesto v lesnatom kraji na juhovýchode Poľska, blízko hraníc so Slovenskom. Beksiński je tam aj pochovaný a v tamojšom múzeu má galériu. (Stojí to za výlet!)
Beksińského obrazy sú snové, symbolické, plné inotajov, deformovaných výjavov (často inšpirovaných vojnou), vyvolávajú zvláštne pocity a silné dojmy. Je až prekvapujúce, kde sa v neexaltovanom umelcovi (na reálnych snímkach a videách má veselú, dobrácku, okrúhlu tvár) bralo toľko tragickosti a hrozivých vízií. Aký svet to vlastne stvárňoval? Bol to svet veľmi vzdialený varšavskému sídlisku, kde s rodinou žil. On sám hovoril, že sa mu to sníva, ale išlo, pravdaže, o veľmi hlboký umelecký zdroj, ktorý v sebe nosil a musel si ho chrániť, lebo prostredie, v ktorom žil, by ho mohlo ľahko zahubiť banalitou. Rodina – manželka, syn, mama, svokra – mala síce pochopenie pre jeho tvorbu, obdivovali jeho diela, mali ich všade po stenách, ale „nezbožňovali“ ich. Sám Beksiński mal k svojmu dielu akoby odťažitý vzťah – nepreceňoval sa, obrazy sa nesnažil predať, netúžil po popularite ani nežil spoločenským životom. Nechodil na výstavy, nečítal ani články o svojej tvorbe. Talent akoby ho zaskočil.
Ako dieťa síce rád kreslil, ale vyštudoval architektúru a venoval sa skôr technickým projektom. Jeho dedko mal kedysi vagónku a aj maliar v tejto oblasti (dokonca v ich bývalej továrni) pracoval, navrhoval vraj dizajn autobusov a pod. K maľbe sa dostal cez fotografovanie, s vášňou filmoval, čo sa okolo neho dialo. Kým v maľbe maľoval nereálne fantazijné svety, kamerou snímal všetko bez výberu. Dokumentoval svoje okolie. Najmä byt a rodinu. Možno cez kameru či objektív fotoaparátu videl viac ako voľným okom. Pre vizuálneho umelca – zároveň bol technický typ, zaujímali ho aparáty a kamery, výdobytky techniky, rýchlo si osvojil aj prácu na počítači – to bol asi tréning zraku a členenia kompozície. Možno ho vzrušovala aj božská možnosť zastavenia času a zvečnenia okamihu. Dnes sú tieto videá na internete a naozaj je v nich niečo magické.
Takisto ako vo videozáznamoch o vystúpeniach jeho syna Tomka. V Poľsku sú títo umelci všeobecne známi, a predsa aj tam vítajú tento film, v ktorom režisér vytvoril umelecký obraz života tohto maliara. Podarilo sa mu vyjadriť najmä až živočíšnu blízkosť ľudí v rodine, ktorá bola Beksińského zázemím. Napriek všetkému držali spolu, mali sa radi, opatrovali sa a dokázali si vytvoriť aj na bezútešnom sídlisku svoj sebestačný vesmír.
Ako to bolo možné? Prečo to bolo napokon tak potrestané sériou nešťastí? Tieto otázky si zaujímavou filmovou rečou kladie režisér a bude si ich klásť aj divák. Určite odíde z kina zasiahnutý a začne si zhľadúvať informácie o umelcovi Beksińskom, ktorý stojí za poznanie. Rodina vo filme Posledná rodina končí, a to nielen v prenesenom zmysle slova, ale naozaj. Svoje trampoty si odžila a len tak mimochodom vzniklo v jej lone veľké dielo. K tomu dospel režisér, ktorý sa umelcovou tvorbou ani veľmi nezaoberá. Skôr skúma možnosti slobody v „krážoch“ vzťahov s najbližšími.
