Posledná rozlúčka s Osvaldom Zahradníkom bude v utorok 22. augusta o 11:45 v obradnej sieni krematória v Bratislave. Informoval o tom PR manažér Divadelného ústavu Dušan Poliščák.
Osvald Zahradník sa narodil 16. novembra 1932 vo Veľkom Bočkove na Ukrajine. Zomrel 16. augusta 2017 v Bratislave. Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, vo Svite sa vyučil za elektrotechnika a po maturite študoval filozofiu a psychológiu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. V rokoch 1957 až 1961 pôsobil ako metodik a dramaturg koncertnej agentúry v Prahe. V rokoch 1961 až 1971 bol režisér Československého rozhlasu v Banskej Bystrici. Následne v rokoch 1971 až 1973 pôsobil ako vedúci redaktor kultúrnej publicistiky Československého rozhlasu, a od roku 1973 do roku 1976 ako vedúci divadelného oddelenia ministerstva kultúry. Od roku 1976 do 1979 bol šéfom Činohry SND, v rokoch 1979 až 1987 bol vedúcim ideovo-tvorivého odboru Zväzu slovenských dramatických umelcov a v rokoch 1987 až 1990 aj jeho predsedom. V rokoch 1990 až 1991 pracoval v Slovenskej literárnej agentúre LITA v Bratislave a od 1991 pôsobil ako dramatik v slobodnom povolaní.
Do literatúry vstupoval na začiatku 50. rokov, od roku 1967 začal písať rozhlasové a potom televízne hry. Zahradník bol autorom rozhlasových hier Sviatosť naivity (1967), Návrat (1968), Šok (1969), Vidina (1970), Vražda vo Fermiho ústave, Portrét neznámej (obe 1971), Pavučina (1978), Spoločenská záruka (1980), Ruže pre riaditeľa (1982), Adaptačný stres, Veľký odstrel (obe 1984), Rehabilitácia (1991), Andante Soguos, Autostop (1993), Výsluch alebo Čestné slovo fízla, Letenka do Milána (obe 1996), Epitaf pre Filipa I., Objednávka; Cena za omyl (všetky 1998). Bol tiež spoluautorom rozhlasového seriálu Králikovci.
Po televíznych hrách Strecha úniku (1971) a Biely autobus (1972) debutoval divadelnou hrou Sólo pre bicie (hodiny), ktorá vyšla knižne v roku 1973. Ďalšími jeho divadelnými hrami boli Zurabaja alebo Epitaf pre živého (1973), Prekroč svoj tieň (1974), Sonatína pre páva (1976), Návraty (1977, ktorú inscenovali v roku 1984 pod názvom Meno pre Michala), Omyl chirurga Moresiniho (1982), Prelúdium v mol, Čas do brieždenia (obe 1984), Post scriptum (1985), Polostrovy vianočné (1987), Prominenti na úrazovke (1989), Azyl (1994). Jeho hra Doletíme do Milána mala celosvetovú premiéru v roku 2000 v Moskve. Napísal päťdielny televízny scenár 39 stupňov v tieni (1976, knižne 1977), televízne hry Passo doble pre infarkt (1981) či Vymodelujem more (1984). Výber z jeho diela vyšiel pod názvom Päť súčasných hier (1988). Jeho hry vyšli vo francúzskom a ruskom preklade, pričom na ruských divadelných scénach sa zaradil k najhranejším zahraničným autorom.
