Pablo Neruda má meno, ktoré je nám povedomé. Zvolil si ho vraj po českom spisovateľovi Janovi Nerudovi, vzápätí po tom, čo si prečítal jeho Malostranské poviedky. Iné zdroje tvrdia, že raz náhodne natrafil na toto meno v novinách a vybral si ho ako pseudonym už len preto, že mu pekne znelo. Až potom údajne zistil, že to je slávny európsky literát. Meno si asi zmenil aj kvôli zjednodušeniu, to pôvodné mal veľmi dlhé Ricardo Eliecer Neftali Reyes Basoalto, a jednak sa chcel odlíšiť od rodiny, lebo jeho otec, železničiar, nechcel z neho básnika. Mama mu zomrela nedlho po pôrode, a tak detstvo nemal ľahké. Do politiky sa dostal ako predstaviteľ chudobných, stal sa senátorom, ale ľudí fascinoval najmä ako básnik. Začínal ľúbostnou poéziou, ale neskôr dospel k veršom o živote a vrcholom jeho tvorby bola epická báseň Veľký spev. V roku 1971 získal aj Nobelovu cenu.
Spoluobčania ho milovali, jeho verše recitovali spamäti. Poznali ich intelektuáli, ale aj ženy v nevestincoch. Neruda bol miláčik a milovník života, mal mnoho tvárí – bol suverénny politik, rozmaznaný umelec, zradný milenec. Nebol ani krásny, ani škaredý, ale bol podmanivý, lebo bol jedinečný. Vedel vysloviť pocity ľudí, a tým ich fascinoval. Všetko sa mu odpúšťalo, všetci ho obdivovali, pravda – okrem politických odporcov, a tak sa Neruda dostal do nemilosti. Prezident, na ktorého si trúfol, ho zbavil senátorského postu a dokonca ho chcel vyhnať z vlasti. A práve toto obdobie – koncom štyridsiatych rokov minulého storočia – je námetom filmu.
Režisér Pablo Larraín odkrýva v podmienkach prenasledovania zložitú básnickú dušu. Situáciu vybičuje, ozvláštni Nerudovo správanie, ale vybičuje aj ambície policajta, ktorý ho prenasleduje. Tento muž má vo filme vnútorný monológ, v ktorom sa priznáva k svojim túžbam a pochybnostiam. Stále sa porovnáva s básnikom, obdivuje ho i zatracuje. Ako keby sa tieto dva charaktery prelínali, zápasili, dopĺňali, súperili. A do toho zaznievajú aj úryvky z Nerudových veršov. Tento vzťah je vo filme podstatnejší než napríklad vzťah básnika s manželkou či fanúšikmi, ktorí básnika bezvýhradne milujú. Básnik potrebuje vzdorovať, potrebuje prekážky, odpor, a pozícia človeka na úteku mu vyhovuje. Vzbudzuje to v ňom veľké pocity, veľké inšpirácie.
Režisér z tejto situácie čerpá, určuje to aj jeho filmovú reč, ktorá je ako poézia – dynamická, členená, mozaikovitá, striedajú sa farby, situácie, strihá sa a mixuje. Nepripravený divák môže byť z toho aj zmätený, ale kto vie, na aký film ide, vychutná si túto netradičnú životopisnú drámu. Zaujímavé je aj prostredie, v ktorom sa Neruda pohybuje (od parlamentu cez nevestince až po monumentálne Andy), upútajú rôzne prejavy vtedajšej doby (napríklad básnika sa zastáva na svetových fórach maliar Pablo Picasso), či umelcov intímny život (sex ho bavil). Upútajú aj výkony hercov – exceluje Luis Gnecco, Gael García Bernal i Mercedes Morán. Režisér filmu Pablo Larraín má 41 rokov a je to uznávaný čilský tvorca. Vlani natočil tento film a potom dokončil snímku Jackie (o manželke prezidenta Kennedyho), čo je z celkom iného súdka. Kritika tvrdí, že politické námety, ako je napríklad film o Nerudovi, mu idú lepšie.
