Sommerová: V Červenej som chcela premietnuť ukrutné 20. storočie

, 08.09.2017 09:00
Olga Sommerová, Soňa Červená
Režisérka Olga Sommerová (vpravo) s protagonistkou svojho najnovšieho dokumentu, opernou speváčkou Soňou Červenou. Autor: ,

Príbeh opernej speváčky Sone Červenej (92) je fascinujúci.

Cez vojnu mala gestapáckych poručníkov, neskôr jej kariéru brzdili komunisti. Po tom, čo zažiarila v muzikáli Divotvorný hrniec (1948) po boku Voskovca a Wericha či vo filme Posledný mohykán (1947) ako jedna z dcér Jaroslava Marvana, sa rozhodla venovať opere. Jej talent si čoskoro všimli aj v zahraničí a pôsobila v opere vo východnom Berlíne, odkiaľ v roku 1962 doslova v poslednej chvíli utiekla takmer iba s kabelkou na Západ. Tu si začala svoju kariéru úspešne budovať odznova. Rovnako ako po návrate do Česko-Slovenska po roku 1989. Popredná česká dokumentaristka Olga Sommerová (68) o nej nakrútila film Červená, ktorý sa od štvrtka premieta v slovenských kinách.

Soňu Červenú po jej emigrácii komunisti na niekoľko desaťročí vymazali z kultúrneho povedomia ľudí v Československu. Kedy ste zaregistrovali, že niekto s takým fascinujúcim životným príbehom existuje?

Nevedela som o nej práve tak ako moji spoluobčania. Všimla som si ju, keď sa vrátila do Prahy. Navyše mi o nej povedal môj kamarát, chartista, ktorý emigroval do Hamburgu, kde ju spoznal. Neskôr som pre svoj film Moje 20. storočie hľadala tri umelkyne. Rozhodla som sa, že urobím film o tom, ako prežili a ako sa do ich života premietli oba totalitné režimy, nacizmus aj komunizmus. Ako jednu z tých žien som si vybrala Soňu Červenú, druhou bola slávna výtvarníčka Adriena Šimotová a treťou po nemecky píšuca česká spisovateľka Lenka Reinerová. Nakrútila som film o tom, ako veľké dejiny ovplyvnili tie ich malé dejiny. To bolo pred dvanástimi rokmi, a tak som sa so Soňou zoznámila. Keď som sa teraz rozhodla, že o Soni nakrútim veľký film, použila som aj materiál, ktorý vznikol pred tými dvanástimi rokmi.

Prečo ste sa rozhodli opäť nakrúcať so Soňou Červenou?

Po prvé som chcela splatiť ten dlh, ktorý tu bol, aj keď o Soni sa veľmi veľa nakrúcalo a písalo. A po druhé som chcela na jej životnom príbehu svetoznámej speváčky opäť premietnuť to dramatické, strašné, ukrutné 20. storočie. Narodila sa za prvej republiky a jej rodičia boli postihnutí už aj nacizmom. Jej matka išla z politických dôvodov do koncentračného tábora v Ravensbrücku, po vojne prišiel zase komunizmus. To je tiež dôvod, prečo sme prišli o mnoho osobností, ktoré odišli do sveta, hoci inak by mohli byť tu a tvoriť umenie pre nás. Nápad na tento film prišiel v jednom okamihu. Bola som v kine na skvelom filme o Líde Baarovej Skáza krásou režisérky Heleny Třeštíkovej a Jakuba Hejnu, ktorý strihal aj film Červená. V ich filme som videla tú prvú republiku a povedala som si: Aha, Soňa tiež vyšla z toho. Vtedy mi to napadlo. Na druhý deň som Soni zavolala a požiadala ju o tento film. Vždy bola veľmi ústretová, a tak sme to nakrútili.

Spomínate si ešte na prvé stretnutie so Soňou Červenou a ako na vás vtedy zapôsobila?

Hovorím, že je to zázrak prírody. Keď sme ju nakrúcali prvýkrát, mala osemdesiat rokov a hovorili sme o nej, že je to osemdesiatročné dievča. Išli sme za ňou do južného Francúzska, tam mala taký domček, výmenok (vejminek). Behala tam po skalách a večer hovorila, že nie je unavená. My sme pritom boli z toho nakrúcania už úplne zničení. Soňa je neuveriteľný príklad toho, ako človek môže dávať energiu do svojej práce aj do života, keď ju má z hlavy. Na tele až tak nezáleží, ona to má v hlave. Vie, že musí byť dôsledná, že musí pracovať vždy pripravená a vždy je pozitívne naladená. To je tiež zvláštne. Všetko je pekné, výborné, skvelé. Keď sa posťažujem, hovorí: Prosím ťa, to je skvelé, predsa buď rada.

V dokumente sa vyberiete aj do koncentračného tábora Ravensbrück, kde väznili mamu pani Červenej. Museli ste ju dlho presviedčať?

Nemusela. Soňa to vzala ako príležitosť. Aj vo filme hovorí, že sa tam chystala a nemala odvahu. Teraz to bolo jednoduchšie, išli sme tam spolu. Potrebovala sa tam vysporiadať so svojou mamou, ku ktorej nemala nikdy úplne kladný vzťah. Keď videla to miesto, kde musela jej mama dva roky žiť a odkiaľ sa neskôr taká zbedačená vrátila, tak Soňa, myslím, vravela, že naraz jej odpustila, niečo sa tam zlomilo. Bolo veľmi dôležité, že sme do Ravensbrücku išli. Myslím si, že človek sa má takto vysporiadavať s rodičmi a odpustiť im.

Zaskočila vás pani Červená niečím pri nakrúcaní?

Soňa prekvapuje stále. Keď sme nakrúcali pred rokmi v tom južnom Francúzsku, nechcela som ísť do intímnych sfér jej života, ale spýtala som sa na to, či niekoho niekedy veľmi milovala. A ona hovorila o tej svojej celoživotnej láske tak krásne. Nečakala som, že si nechá takto vstúpiť do súkromia. Ten jej vzťah, ako vidno vo filme, bol neobyčajný. Nežili spolu, ale denne si telefonovali a trvalo to 30 rokov. To je niečo neuveriteľné. Prekvapuje aj tým, že hoci je taká dáma, naraz sa správa ako nezbedné dievča. Je to súčasť jej večnej mladosti, tej energie, ktorá v nej je a ktorú jej závidíme.

Dokument Červená je váš tretí v poslednom čase, v ktorom mapujete výrazné ženy 20. storočia, okrem Sone Červenej aj Martu Kubišovú a Věru Čáslavskú. Čo majú spoločné?

Spoločné majú to, že sa nejakým spôsobom presadili vo svete, v spoločnosti. Věra tou svojou neuveriteľnou športovou kariérou, Marta zase bola miláčikom obecenstva v Československu a všetky tri sa postavili totalite. Tie dve prvé tým, že boli tu a odmietli spolupracovať s diablom, a Soňa tým, že jednoducho odišla. Nechcela žiť v komunistickom režime, kde by ani nemala možnosť spievať. Bola tak veľmi ctižiadostivá a tak veľmi chcela svoj talent prejaviť, že radšej riskantne odišla na Západ, čo vidno aj vo filme. Vždy som veľmi oceňovala, keď bola celkom prirodzená, veselá a vtipná. Na jej kariére je zaujímavé to, že nielenže mala veľmi zaujímavú farbu hlasu, ktorú dostala od pánaboha, ale je aj taká inteligentná, že si kariéru nejakým spôsobom strážila. Bol to vlastne rovnaký prípad ako u Věry Čáslavskej, ktorá bola rovnako chytrá. Nestačí podávať športové výkony, ale človek musí mať vo svete aj nejakú taktiku, musí vedieť množstvo iných strategických vecí, ako svoj talent prispôsobiť tomu, aby sa naozaj prejavil. To sa týkalo Věry aj Sone, Marty Kubišovej nie. Tá jednoducho bola taká, aká je, nikam sa netlačila, nič neorganizovala, ona bola iný prípad.

Dokumentov o obetiach komunistickej totality ste nakrútili viacero. Čím to je, že za týmto obdobím stále panuje určitá nostalgia?

Počas posledných pätnástich rokov som nakrútila asi dvanásť filmov, ktoré sa zaoberajú komunistickou totalitou. Je veľmi dôležité upozorňovať na to, že totalita nám hrozí stále. V Československu sme už zažili, že keď sme trochu nepozorní, keď tomu necháme voľný priebeh, keď to nestrážime, naraz z demokratickej spoločnosti vykvitne totalita. Osobne som komunistický režim zažila v takej tej zmäkčenej forme, ale nakrúcala som s politickými väzňami z 50. rokov aj s chartistami, teda s ľuďmi, ktorí mali odvahu postaviť sa režimu. Bolo pre mňa dôležité ukázať, že to ide a že je to dokonca nutné. Ľudia, ktorí nostalgicky plačú za obdobím komunizmu, sú ľudia, ktorých ten režim nikdy nepostihoval, neboli zatváraní ani oni, ani ich rodiny… Komunizmus zničil toľko vzťahov, toľko materiálnych hodnôt, to je predsa evidentné. Pripadá mi to hrozivé, ale človek je nepoučiteľný. Vždy bol a vždy bude nepoučiteľný.

Celý život nakrúcate filmy o iných ľuďoch. Čo sa vďaka nim dozvedáte o sebe?

Ohromným spôsobom ma to skultivovalo. S výnimkou filmu o zlodejke Máni som vždy nakrúcala o ľuďoch, ktorí boli vzormi, boli niečím výnimoční a úžasní. Komunikáciou s nimi a tým, že som ich mohla spoznať, som získala obrovské bohatstvo. Asi najviac na mňa zapôsobili stretnutia s politickými väzňami z 50. rokov, tých som nakrúcala asi 16 alebo viac. Ich príbehy boli pre mňa hrozne burcujúce. Tým, že robím s takýmito ľuďmi, jednoducho sama nemôžem byť niekým, kto charakterovo zlyhá, kto nejde za svojou pravdou alebo sa dá kúpiť. Myslím, že to mi tiež pomohlo, veď ja som tých filmov nakrútila 125. Profesia dokumentaristky je pre mňa tým najlepším povolaním na svete.

Na kandidátke strany TOP 09 kandidujete ako členka Liberálno ekologickej strany (LES) do parlamentu. Je to vaša prvá skúsenosť s politikou?

Roky som sa angažovala v občianskej spoločnosti. Bolo mi tam dobre, pretože človek je tam sám za seba. Je slobodný. Raz môže urobiť toto, potom zase tamto, potom môže niečo neurobiť… A naraz prišla ponuka od priateľov, od Martina Bursíka a Kateřiny Jacques, aby som s nimi založila LES. Teraz zase prišla doba, keď som sa začala cítiť veľmi ohrozená. Nemusíme o demokraciu ako takú prísť úplne, ale môžeme prísť o slobodu. Potom prišla ponuka, aby som kandidovala, tak som si povedala dobre, trebárs svojím menom alebo príkladom získam nejakých voličov. Je to pre mňa ďalší krok, ktorý som urobila zo svojej občianskej povinnosti. Aj keď ako občiansku povinnosť som nakrúcala aj všetky svoje filmy. To je pre mňa najlepší a najslobodnejší spôsob, ako sa vyjadriť. A keď sa do tej snemovne nedostanem, tak budem zase nakrúcať filmy a budem sa opäť aktivizovať v občianskej spoločnosti.

Nebojíte sa, že by ste mohli v politike „pohorieť“ ako vaša kolegyňa, dokumentaristka Helena Třeštíková, ktorá na poste ministerky kultúry vydržala iba necelé tri týždne?

Helena nepohorela. Nemohla prijať to, že by mala robiť niečo proti svojmu presvedčeniu a ja to tiež nebudem robiť. Povedala som, že vždy budem hlasovať iba podľa svojho svedomia. Nebudem robiť nič proti svojmu presvedčeniu. Mne na tom nezáleží, byť v parlamente pre mňa nie je životná nutnosť. Chcela som pomôcť a keď to nepôjde, keď zistím, že by ma to zomlelo tak, že by som nemohla byť sama sebou, že by som nemohla byť pravdivá tak, ako chcem, tak by som sa musela takisto rozlúčiť. Nepôjdem niekam, aby som si nevážila sama seba. Možno to vyzerá naivne a my vieme, čo je politika, ale nechcem, aby sa stále hovorilo, že politika je špina. Tú politiku potrebujeme, musí byť a ide o to, ako ju kontrolujeme. Mali by ju kontrolovať novinári. A keď ju nekontrolujú, tak to je skaza. To už sa sunieme zase do totality.

Aké je vaše najväčšie želanie?

Moje najväčšie želanie je, aby boli ľudia na seba lepší. Miloš Zeman tu rozdelil spoločnosť štvavými rečami a vyhrážaním sa, že nás zničia nejakí moslimskí utečenci. Chcem, aby ľudia boli na seba dobrí, aby neboli suroví, ako sú na sociálnych sieťach. A moje najväčšie želanie je, aby sme si zachovali slobodu. Musíme však pre to niečo urobiť.

Olga Sommerová

Olga Sommerová.
Olga Sommerová. Autor: Ľuboš Pilc

V roku 1977 absolvovala FAMU, katedru dokumentárnej tvorby. Vydala sa za skladateľa Jakuba Sommera, s ktorým má syna Jakuba. Je dokumentarista, takisto ako dcéra Olga Špátová, ktorú má so svojím druhým manželom Janom Špátom. Pracovala ako redaktorka dokumentaristickej redakcie ČST, potom bola v slobodnom povolaní režisérky Krátkeho filmu Praha. V roku 1991 začala vyučovať na FAMU, kde sa v roku 1994 stala vedúcou katedry dokumentárnej tvorby a viedla ju osem rokov. V roku 2005 nastúpila ako mimoriadna profesorka na Akadémiu umení v Banskej Bystrici. Medzi jej najznámejšie filmy patria Moje 20. století (2005), O čem sní muži (1999) alebo O čem sní ženy (1999), na základe ktorých vydala aj niekoľko úspešných kníh. Množstvo filmov nakrútila pre cykly GEN, OKO a ďalšie. Je podpredsedníčkou strany LES a na kandidátke TOP 09 kandiduje v októbrových voľbách do českého parlamentu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Soňa Červená #Olga Sommerová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk