Ivana Šebestová: Krátky film nevnímam ako predstupeň

V seriáli Pravdy To najlepšie, čo doma máme prinášame rozhovory s osobnosťami slovenskej kultúry, ktoré majú mimoriadny talent a kus práce za sebou. V aktuálnej časti je to animátorka Ivana Šebestová.

15.09.2017 09:00
Ivana Šebestová Foto: ,
Animátorka Ivana Šebestová.
debata

„Výroba animovaného filmu má viacero odlišných fáz, najskôr je to písanie, potom maľovanie, animovanie a každá z nich má iné tvorivé nároky. Trvá to dlho, no jednotlivé fázy sú rozdielne a človek stále nachádza energiu na to, aby nestratil záujem o jeden projekt aj niekoľko rokov,“ hovorí jedna z najvýraznejších slovenských animátoriek Ivana Šebestová. Jej nový animovaný film o slobode Žltá môžete momentálne vidieť v kinách ako predfilm celovečernej snímky Out.

Vaše filmy Štyri, Sneh, Žltá sú tematicky prepojené. Môžem ich nazvať voľnou trilógiou?

Už som sa s tým pomenovaním trilógia stretla, nie je to úplne zámer. Takže ak by som robila ďalší tematicky podobný film, asi by sa to rozrástlo na tetralógiu.

Čo je pre vás impulzom, keď sa rozhodnete nakrútiť film? Nálada, téma, charakter?

To je práve tá spontánnosť. Nie je to tak, že chcem robiť film o tom a tom. Väčšinou mám nápad a ten rozvíjam, často od neho odídem inam, no prvotnej myšlienky, ak ju pokladám za dostatočne silnú a zaujímavú, sa držím, rozvíjam ju až z nej vznikne film.

Záber z filmu Žltá. Foto: Archív Ivany Šebestovej
Žltá Záber z filmu Žltá.

Vaše filmy majú svojskú poetiku, pracujete so symbolmi, tradičným príbehom, neexperimentujete, no divákovu predstavivosť a schopnosť čítať ďalšie plány metaforickým jazykom predsa skúšate.

Narácia je pre mňa dôležitá, mám rada príbehy. Podstatou média animovaného filmu je hľadanie skratiek, vizuálnych aj naratívnych. To je to, nad čím uvažujem a snažím sa do filmu dostať, no príbeh považujem za nevyhnutný, aj keby nebol pre každého diváka čitateľný. Snažím sa dostať doň viacero rovín, aby si tam každý našiel svoju linku.

Pri Snehu ste takmer dva roky pripravovali so scenáristkou Katarínou Molákovou iba scenár. Ako ste spolu skladali Žltú?

Pri Snehu bol scenár naozaj dôsledný, bolo to aj tým, že išlo o väčší formát a naratívne bohatší film. Žltá je viac pocitový film, voľnejší, poetickejší. Hľadali sme presnú príbehovú linku, mali sme viacero verzií, no posledná fáza scenáristickej prípravy, čo je v našom prípade obrázkový scenár, je už viac výtvarný ako literárny útvar.

Väčšina národných kinematografií má určitú svojskú poetiku animovaných filmov, estónske animáky sú veľmi rozpoznateľné, príkladom sú manželia Pärnovci. Dá sa o slovenskom filme povedať to isté?

Pobaltská animácia má veľmi výrazný rukopis aj poetiku. Určite sme tiež niečím špecifickí, no mne ako insiderke sa to hodnotí ťažko, nemám odstup, neviem to pomenovať. Z hľadiska technologického aj príbehového tu vznikajú rôznorodé filmy. Keby sme sa však na to pozreli z odstupu, určite by sme našli určité totožné znaky, ako v prípade pobaltskej animácie, ktorá má veľmi absurdný humor a štýlovo drsnú výtvarnú štylizáciu. Slovenskú animovanú tvorbu však neviem zhodnotiť.

K čomu na VŠMU viedli vás a ako ste sa snažili nasmerovať študentov vy ako pedagogička?

Určitú úlohu zohral fakt, že sme sa učili robiť na film. Klasická animácia a práca s filmovým materiálom majú špecifické zásady, ktoré sa technologickým vývojom veľmi zmenili, a od toho sa odvíja aj myslenie filmárov. Boli sme naučení tvoriť tradične, čo sa netýka len technológie, ale aj celkového chápania filmu. O animovanom filme rozmýšľame ako o filme, nie ako o baneroch či grafikách, čo sa odráža napríklad aj na príbehu.

Vanda Raýmanová, s ktorou ste vyučovali na katedre animovanej tvorby na VŠMU, v jednom rozhovore povedala, že študenti vedia omnoho jednoduchšie vyrobiť animovaný film ako kedysi, no často nemajú o čom rozprávať, nevedia nájsť tému, príbeh. Aká je slovenská mladá animácia?

To nie je problém týkajúci sa iba Slovenska. Nie je to tak, že by škola tlačila študentov do naratívnych filmov, príbeh hľadajú prirodzene sami.

Čo sa snažíte do filmu dostať vy?

Keď robím film, musím s ním byť spokojná, snažím sa ho v danej chvíli a s danými prostriedkami urobiť najlepšie, ako sa dá. Samozrejme vidím mnoho chýb, no je pre mňa dôležité, aby to malo výtvarnú úroveň, aby mal film dramaturgickú súdržnosť a bol niečím zaujímavý, animačnými hrami, symbolmi. Výroba animovaného filmu má veľmi veľa polôh. Žltá tiež nie je film vyrobený výhradne ručne. Prípravná animácia bola robená v počítači, no výsledný vizuál je maľovaný. Práve preto, že všetko sa už dnes robí v počítači, mala som potrebu zobrať do ruky papier a štetec, ktoré cítim, a namaľovať to farbami. No Sneh bol vytvorený počítačovou animáciou, hoci boli použité aj maľované textúry. Kombinujem to, nerobím klasickú animáciu.

Záber z filmu Žltá. Foto: SHUTTERSTOCK, Archív Ivany Šebestovej
Žltá Záber z filmu Žltá.

Kde sa absolvent VŠMU môže naučiť a vyskúšať nové a iné animačné techniky? Má na to priestor inde ako v škole, keďže nemáme špeciálne animačné ani filmové štúdiá?

V škole je nato, aby si vyskúšal techniky. Keď skončíte školu, už sa musíte živiť. Buď vlastnými projektmi, ktoré môžete financovať z grantov, alebo najnovšie ako animátor večerníčkov, ale je množstvo internetových animácií a grafických štúdií. Reklamné internetové animácie nerobím, nie z princípu, ale človek ide istou cestou a má určité kontakty, preto robí tie veci, ktoré robí. Momentálne pripravujeme pokračovanie Mimi a Lízy.

Keď pripravujete svoj autorský film, venujete sa iba tomu?

Viac-menej áno.

Dá sa to?

Minimálne vo fáze produkcie, keď treba film vyrobiť, vtedy si človek jednoducho sadne a robí.

Čítala som, že pri filme Sneh ste riešili priestor, kde film vyrobiť, štúdio ste si požičiavali. Je toto problém súčasného slovenského animátora alebo môže tvoriť kdekoľvek?

V podstate to nie je problém. Dnes vám stačí, že máte skener alebo foťák. Závisí to však samozrejme od technológie, ak chcete robiť bábkový film, potrebujete štúdio. Ja som maľovala doma, technologická stránka pri výrobe animovaného filmu dnes nie je až taký problém.

Médium krátkeho filmu je špecifický filmový živočích, má šancu dostať sa k divákovi aj inde ako na festivaloch či na internete?

Primárne, v slovenskej distribúcii sa môže krátky film dostať k divákom ako predfilm celovečerného filmu, čo nie je v zahraničí až také bežné, no na Slovensku to funguje, udržalo si to tradíciu a krátky film si svojho klubového diváka nájde. Pre mňa je primárnym odbytiskom kino, film chcem dostať predovšetkým sem, všetky ostatné typy distribúcie považujem za druhotné. Ďalší spôsob je festivalová distribúcia.

Neláka vás experimentovať a hľadať prieniky s inými druhmi, napríklad forma animovaného dokumentu a podobne?

Neláka ma nakrúcať realitu, no animovaný dokument sa mi zdá ako zaujímavá forma rozprávania, výpovede, to ma celkom láka, ale po naratívnej stránke.

Tému, čo je a čo nie je animovaný film, otvoril pred časom aj film Posledný autobus, kde je animovaná štylizovaná realita.

To je vec výtvarného stvárnenia, žánre sa miešajú, čo je veľmi fajn. Niekedy sa film nedá zaradiť do jedného chlievika a nevidím v tom problém. Médium animovaného filmu môže vybočovať, hranice medzi hraným, dokumentárnym, experimentálnym a animovaným sa potláčajú. Mnoho filmov hollywoodskej produkcie sú z veľkej časti 3D animácie, ktoré bežný divák ani nevníma, no tiež sa dá polemizovať o tom, čo je to za filmový druh.

V slovenskej animácii rezonujú ženské filmárky so sklonom k poetickosti či baladickosti, k vašej tvorbe majú blízko napríklad Mila Fog Marty Prokopovej či Kamene Kataríny Kerekesovej. Siahate po intímnych témach intuitívne alebo je to vec konceptu?

Robím to, čo ma baví a robím to, ako viem. Nie je za tým zámer vytvoriť si konkrétny štýl, robím to prirodzene. Je mi blízka určitá atmosféra, a preto moje filmy vyzerajú práve takto. Je pravda, že sú pre mňa ako autorku zaujímavejšie a dôležitejšie intímne témy a dávam im prednosť pred spoločensko-politickými. To je to, čo ma zaujíma. Poetika, o ktorej sa bavíme, nielen mojich, ale celkovo slovenských filmov je špecifická. Poetické filmy však v tejto chvíli nie sú populárne, nie sú trendom. Mám skúsenosť, že nemecké festivaly moje filmy nevyberajú, tá poetika ich míňa. Románske, slovanské, ruské áno, ale nemecké nie. Oni preferujú práve aktuálne témy, experimentálnejšie veci a vlastne ani neviem, pretože na tie nemecké festivaly nechodím. (smiech)

Do akej miery sa vo vašich filmoch odráža vaša vlastná aktuálna životná nálada, skúsenosť, vy?

Od niečoho, nad čím autor premýšľa, sa nedá ako človek odosobniť. Nie sú to autobiografické filmy, ale určitý osobný pocit a tému nesú. Istá časť mňa sa s hrdinkou stotožňuje.

Žltá evokuje impresionistické obrazy, kompozíciou aj farbami, celkovo má retro atmosféru.

Ovplyvnila jeho estetiku moderna vo výtvarnom umení?

Toto obdobie je mi blízke, preto je film taký, aký je. Pri Žltej nebol až taký dôležitý dobový kontext, môže sa odohrávať kedykoľvek. V predošlých filmoch to bolo dôležitejšie. Nechcem sa vyjadrovať k spoločensko-politickým témam a asi to je dôvod, prečo je príbeh zasadený mimo súčasnosť bez dobového kontextu. Tento film som robila tri roky, čo nie je až tak dlho, no Sneh som pripravovala šesť rokov a keby som sa ním vyjadrovala ku konkrétnej situácii, mohlo by sa stať, že by nebola v čase dokončenia aktuálna, čo je asi príznačné pre animovaný film, keďže vzniká dlhšie obdobie.

Záber z filmu Žltá. Foto: Archív Ivany Šebestovej
Žltá Záber z filmu Žltá.

Pri Žltej ste vytvorili takmer tritisíc samostatných obrázkov. Pracovali ste na filme sama?

Každý projekt je osobitý, vizuál tohto filmu som robila sama, od animácie až po výsledok, pri predošlom filme som mala niekoľko animátorov a výsledok bol veľmi ovplyvnený postprodukciou Michala Strussa, ktorý obraz komponoval. Sú však režiséri, ktorí nepíšu, neanimujú, nekreslia, iba režírujú. Pri Žltej ma najviac napĺňalo maľovanie, tešilo ma, keď to bolo celé vymyslené a bolo to treba už „len“ urobiť. Práca so štetcom a s farbami je pre mňa veľmi silná. Tie obrazy, ktoré sú v kine Lumiére vystavené, sú konkrétne políčka nasnímané vo filme.

V Žltej má dejotvorný význam hudba. Aká bola spolupráca s Michalom Novinským?

Hudba je pre mňa v animovanom filme všeobecne veľmi dôležitá. Tvorí atmosféru a ani v tomto smere neexperimentujem. V Žltej o to viac, že tvorí dejovú líniu, hlavná hrdinka, operná speváčka spieva konkrétnu áriu. Dlho som ju hľadala, až prišiel Michal Novinski s touto skladbou a perfektne sadla. Aj ostatná hudba vo filme, ktorú komponoval, je perfektná, má skvelý cit pre zvukovú dramaturgiu.

Neláka vás urobiť celovečerný film?

Ani veľmi nie. Na krátky film sa nepozerám ako na predstupeň k celovečernému. Zázemie krátkeho filmu je celosvetovo silné, nakrúca sa veľmi veľa rôznorodých filmov, je mnoho festivalov, preto nemám túžbu urobiť „celovečerák“, ak by však bola možnosť, asi by som to chcela, no nie je to méta, kam by som sa túžila dostať. Teším sa na Mimi a Lízu, 26-minútový filmový špeciál k seriálu, čo bude iná skúsenosť.

Vaše filmy sú pre dospelých, aký máte vzťah k detskej tvorbe?

Robila som filmy pre dospelých, pretože to sú témy, ktoré ma zaujímajú. Detský film je tvorivá výzva, svojím spôsobom je veľmi zložitý a teším sa, že budem robiť niečo celkom iné. Detský film je špecifický tým, že musí mať príbeh, posolstvo, emóciu, nemôže byť odfláknutý, musí byť remeselne dobre urobený, lebo deti to okamžite vidia. Seriál písala Katka Kerekesová s Katkou Molákovou, teraz do toho pribrali mňa. Píšeme to spolu, animovať bude už viacero animátorov, pretože ide o väčší projekt.

Môžeme povedať, že obnovenie večerníčkovej tvorby dáva pracovné príležitosti animátorom, ktorí nechcú robiť len reklamné a internetové zákazky?

Určite áno. Večerníčková tvorba je priestor, kde sa môžu absolventi uplatniť a obnovuje sa tým aj kontinuita výroby animovaných filmov. Keď sme končili školu my, nemali sme sa kde zamestnať, a tak sme robili vlastné filmy, paradoxne nás tie prekážky posúvali. Animátorky Katarína Kerekesová, Vanda Raýmanová a Ivana Laučíková sa stali producentkami, pretože v tom čase nebol zabehnutý producent, ktorý by sa ich projektu ujal.

Pred časom tu fungoval časopis o animovanej tvorbe, ktorý zanikol. Nechýba vám ako animátorke fundovaná reflexia?

Homo Felix bol perfektný časopis a je veľká škoda, že sa ho nepodarilo udržať. Bola okolo neho veľká práca a mal malé odbytisko, pretože je to menšinová téma a Slovensko malá krajina. Skôr ma zaujíma, či dostane film spätnú väzbu od divákov, či prídu do kina, či sa uplatní na festivaloch. Okolo festivalu Fest Anča sú ľudia, ktorých považujem za odborníkov na animovaný film. Vzťah študentov na škole k animovanému filmu sa mení, scenáristi či producenti majú väčší záujem spolupracovať na študentských animovaných filmoch a zaujíma aj študentov filmovej vedy. Trend je teda pozitívny.

Ivana Šebestová

Pochádza z Popradu, kde momentálne žije. V roku 2004 absolvovala animovanú tvorbu na bratislavskej VŠMU a pokračovala tu v postgraduálnom štúdiu. V roku 2005 spolupracovala na filme Pika Nik Martina Snopeka a ako animátorka participovala na bábkovom filme Kamene režisérky Kataríny Kerekesovej. Za krátky film Štyri (2007), ktorý sa dostal do kín ako predfilm k dokumentu Juraja Lehotského Slepé lásky, získala národnú filmovú cenu Slnko v sieti. Uviedli ho na filmových festivaloch v Chorvátsku, vo Francúzsku, na Cypre či v Brazílii. Slnko v sieti má aj za krátky film Sneh (2013). Minulý týždeň mal kinopremiéru jej nový film Žltá.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #animátorka #To najlepšie čo doma máme #Ivana Šebestová