Recenzia: Radšej vykrvácať, ako stratiť nádej

Podomový obchodník Wikström (Sakari Kuosmanen) už nie je najmladší, vek mu však nebráni v tom, aby si konečne splnil svoj malý podnikateľský sen. Zbalí si kufor, opustí manželku, ktorá topí rutinnú všednosť dúškami vodky, vo vypätej pokerovej partičke príde k poriadnemu balíku peňazí a kúpi si „zabehnutú“ reštauráciu.

22.09.2017 09:00
Druhá strana nádeje Foto:
Na Berlinale ocenený film Druhá strana nádeje režiséra Akiho Kaurismäkiho je pokračovaním voľnej trilógie o utečencoch.
debata

Podnikateľom sa však človek nestáva zo dňa na deň, reštaurácia už rovnako ako on zabudla na svoje najlepšie časy, a navyše mu na krku zostane partička demotivovaných zamestnancov. Našťastie pochopia, že ak chcú dostávať výplatu, musia sa zapojiť do obrodenia podniku. Na druhej strane mesta sa do sivého fínskeho rána zobudí Khaled (Sherwan Haji). Utečenec zo Sýrie, kde je situácia najvyhrotenejšia, sa po strastiplnej ceste vyberie rovno na políciu, aby tu požiadal o azyl. Kým čaká na rozhodnutie úradníkov, ochutnáva krajinu, ktorej otvorené, no vyschnuté srdce zahaľuje hustá fínska hmla.

Týmto sa nedá prejesť

Film Druhá strana nádeje získal začiatkom roka na Berlinale Strieborného medveďa za réžiu a snúbi sa v ňom všetko, čo na tvorbe svojského Fína Akiho Kaurismäkiho kritici aj diváci roky obdivujú. Spoločenská satira má dokonalé dialógy, premyslenú estetiku, počnúc kompozíciou mizanscén, vizuálnymi gagmi a končiac významotvornou hudbou, no predovšetkým humor, ktorým filmár svojich vytrápených hrdinov s malými nárokmi na šťastie križuje a zároveň odpatetizovane lás­ka.

Divákovi je od prvého záberu jasné, s kým má tú česť. Kaurismäkiho návrat do Fínska, z ktorého si v predošlej snímke Le Havre odskočil do Francúzska, je esenciálny. Neutešené industriálne mesto a prítmím zahalené retro interiéry navodzujú atmosféru jeho starších filmov Svetlá v súmraku či Muž bez minulosti. Kaurismäki je vecný, hrdinovia skrývajú svoju tragédiu a smútok pod kamenným výrazom, stoicky čelia životu a sympaticky, bez emočných výbuchov, sa snažia nepodľahnúť svojej mizérii.

Expresívne herecké typy sa pohybujú v premyslených choreografiách a mrznú v štylizovaných statických pózach s ľahkosťou. Kaurismäki za žiadnych okolností nepôsobí ako manierista, herci sú súčasťou dokonalých vizuálnych vtipov. Každá rekvizita má v príbehu svoje opodstatnené miesto, dotvára premyslenú kompozíciu a vizuálnu hru scény, ktorej špecifikom sú svietenie, tiene a farby. Kaurismäki ako zvyčajne navodzuje ilúziu bezčasia, príbeh sa však odohráva tu a teraz, odkrýva konkrétny a naliehavý spoločenský problém.

Jeho pohľad na vec je kontrastne vyhrotený, je cynický ľudomil, no jeho hrubý, neokrôchaný smiech sa v jedinom momente kruto láme. Bez prípravy pichne diváka priamo do oka, ukradne mu paplón a dáva mu pocítiť jeho pohodlnosť a núti na sebareflexiu. Zábava nie je prvoplánová, je ingredienciou, práve vďaka humoru chutí trpké vytriezvenie tak kyslo.

Kráľ paradoxov

Hrdinovia majú deravé duše, čo im však nebráni v tom, aby nestrácali nádej a hoci aj na vyfučaných kolesách odvážne bicyklovali do dezilúzie. Pri filme Le Havre, ktorým filmár začal trilógiu o utečencoch, padli výčitky, že mu chýba konflikt, no práve oddramatizované rozprávanie je esenciou jeho scenáristiky. Aj príbeh snímky Druhá strana nádeje definujú vnútorné konflikty, protivníkom je pôvod a spoločenské prekážky.

Wikströmove zúfalé pokusy prispôsobiť sa aktuálnym trendom sú výsmechom západnej slobody, podnikateľ je otrokom svojho zákazníka. Tomu momentálne „šmakuje“ exotické jedlo z Japonska a Indie. Khaled je zas zaseknutý v byrokracii, je väzňom strojených vyšších úradníkov, ktorí určia, kde a či sa vôbec bude môcť niekedy konečne udomácniť. Keď sa do hry zapojí partia neonacistov a Khaledova sestra, príbeh sa uzatvára údernou pointou.

Khaledov osud je aj napriek štylizovanému rozprávaniu realisticky tragický, komédia sa končí v momente, keď opisuje svoj útek a dlhú cestu do Fínska. Aj táto scéna však zosobňuje heslo „smiech cez slzy“. Khaled vymenúva mrazivé zážitky z domova a cesty a v kontexte toho, čo sa mu aktuálne deje v slobodnej krajine, je jeho „šťastný nový začiatok“ len ďalšou ranou osudu. Na jeho situácii sa však nedá nezasmiať.

Kaurismäki sa kontinuálne zaoberá otázkou ľudskosti a rovnoprávnosti. Škaredý, do seba zahľadený svet zachraňuje láskou. Miluje ho, akokoľvek ostro sa mu dokáže vysmievať. Wikström prichýli utečenca a keď musí, neváha kvôli nemu zariskovať. Nie preto, že si ho pustil k telu, zádumčivý starec sa s nikým nehodlá spriateliť. Pomôže mu z prostého dôvodu – je totiž rovnaký človek ako on sám. Čo si však neuvedomuje partička neonacistov ponevierajúca sa ulicami, nielen filmového fínskeho mestečka…

Hodnotenie Pravdy

5 hviezdičiek z 5

  • Druhá strana nádeje / Fínsko, Nemecko 2017 / scenár a réžia: Aki Kaurismäki / kamera: Tomi Salminen / hrajú: Sakari Kuosmanen, Sherwan Haji, Kati Outinen, Tommi Korpela a ďalší / premiéra: 21. septembra

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #recenzia #Aki Kaurismäki #Druhá strana nádeje