Foto: Punkchart films
Ako odôvodnil festival v Toronte výber Niny a aké bolo kanadské publikum?
Dvom hlavným selektorom pre náš región sa Nina veľmi zapáčila a bez zaváhania ju vzali. Nadchla ich viac ako Zázrak, videli progres. V Toronte bolo mnoho filmov s rodinnou tematikou a každý z nich bol iný, príbehom, videním. Zrejme považovali za podstatné na tieto veci poukázať, rovnako ako sme to považovali za dôležité my. Absolvoval som dve premietania zo štyroch a obe boli vypredané. Potešilo ma, že tri štvrtiny divákov zostali po filme na diskusiu so mnou, vycítil som, že ich film vtiahol, možno ovplyvnil, potešil. V Toronte je všeobecne záujem o filmy veľmi veľký, ľudia tam čakajú na lístky od rána. Nie je to súťažný festival, má cenu diváka a cenu kritikov. Tú väčšinou dostávajú debutanti, my sme sa o ňu nemohli uchádzať, pretože sme boli na festivale už tretíkrát. Ninu uviedli v sekcii Súčasná svetová kinematografia. Ocitli sme sa v spoločnosti zaujímavých filmov, ktoré zasvietili vo svete, napríklad O tele a duši s cenou z Berlinale.
V Nine ste pomerne presne vystihli súčasného človeka, ktorý má mnoho, no nemá všetko, čo by chcel. Je nespokojný a uteká bez akejkoľvek sebareflexie či ohľadu na druhých. Mal byť film hlavne o tom?
Chceme byť ešte šťastnejší a máme tendenciu zľahčovať veci. Pozeráme sa na budúcnosť s veľkými očami, veď ja môžem žiť krajšie, nebaví ma takýto život, chcem ho strihnúť a začať odznova, inde, s niekým iným. Veľmi veľa vecí si preto človek zbúra. Je dôležité prejsť si istými krízami a snažiť sa nájsť riešenia, dospieť, neriešiť to útekom od niečoho, čo v danom momente nefunguje. Narážame na problémy, ktoré nás majú poučiť, máme sa vďaka nim stať možno vnímavejšími, empatickejšími. Samozrejme, každá kríza je individuálna. Tento film je o tom, čo všetko môžeme v konkrétnom období, keď máme menšie deti, ktoré je jedným z najkrajších, stratiť. Ja osobne prežívam toto obdobie, mám deti a ani mňa neobchádzajú problémy.
Predstavili ste si v rovnakej situácii seba?
Inšpirovalo ma okolie, videl som, čo sa deje kamarátom, blízkej rodine. Rodičia často svoju situáciu nezvládajú a používajú deti ako zbraň. Zneužívajú to, čo by malo byť pre nich najcennejšie. Mám pocit, že niekedy to nebolo v spoločnosti také vyhrotené ako dnes, preto sa mi zdalo dobré hovoriť o tom. Situáciu som vnímal z osobnej roviny, skrz vlastné krízy, z ktorých sa vždy snažím poučiť a dostať, čo nie je niekedy ľahké. Chvalabohu sme šťastná rodina, no tiež máme problémy. Vtedy sa pýtam prečo a ako tým prejsť.
Nina má dvanásť rokov, príbeh ste sa rozhodli rozprávať z jej pohľadu. Ako sa vám so scenáristom Marekom Leščákom darilo rozpamätať na detstvo?
Dieťa skladá svet z jeho odpadkov. Stále uvažujem tak trochu detsky, ľudia, čo tvoria, majú trošku zaspatý režim, žijú v akomsi detskom svete, pozastavujú sa nad čudnými vecami. Ponorili sme sa do času, keď sme boli deťmi a tie podvedomé veci z nás vyšli. Oboch nás inšpirovali aj naše deti.
Pre kameramana Norberta Hudeca bola práca na Nine veľmi špecifická, vraj to bolo do veľkej miery o hľadaní. Čo ste v danej scéne potrebovali nájsť, aby sa naplnili vaše predstavy?
Každá scéna vzniká v jedinečnom režime. Niektoré veci sa dajú urobiť presne podľa scenára, iné sú síce napísané, no v priestore tú realitu musíme objaviť. Niekedy sa so mnou spolupracuje ťažko, pretože v hľadaní a nachádzaní svojej presnej predstavy idem až na dreň a okolie, teda štáb môže byť zo mňa nervózny. Nie je to ľahké, často sa pri hľadaní spoločnej cesty trápim. Inokedy mám vo zvyku obávať sa už vopred a vtedy ma príjemne prekvapí, keď to ide na pľaci zázračne dobre.
Začínali ste ako dokumentarista. Riadite sa pri hranej réžii intuíciou?
Nakrúcanie je o hľadaní, o nespokojnosti, o pýtaní sa. Ide o zachytenie nuáns, výrazov, ktoré sa objavia na chvíľku. Vplýva na to mnoho vecí – svietenie, prostredie, nálada, herecký výkon. Ale vždy hľadám niečo, čo je pomerne presne zachytené v scenári, teda najmä to, čo chcem danou scénou povedať. Nie je to tápanie.
Ako sa herci popasovali s dramaticky vypätými situáciami, prežívali príbeh?
Všetky postavy vo filme v istých scénach plakali. Part Petry Fornayovej je najsilnejší na konci, zhostila sa ho fantasticky, nemuseli sme jej dávať žiadne podporné prostriedky, čo sa niekedy používa. Bolo to ťažké nakrúcanie, no dokázala prežiť skľúčenú emóciu, jej slzy boli reálne. Umenie veľkých hercov spočíva v tom, že sa dokážu nastaviť na prežívanie postavy a vytvoriť si v sebe pocity blízke im.
Ako sa pracovalo s debutujúcou herečkou Bibianou Novakovou? Rozumela postave?
Bibianu sme našli netradične cez kasting, kde sú väčšinou deti naučené na reklamy a ľahšie veci, nájsť tu talent pre hlbšiu postavu je rarita. Už po konzultácii začala vnímať, čo od nej chcem a z momentu na moment bola lepšia a lepšia. Má veľký talent na zapamätanie textov, je štyrikrát bystrejšia ako ja, keď mi niečo vypadlo, ona mi to pripomenula. (smiech) Po istom čase pochopila, kto je Nina a už nemenila nálady. Jej prejav som usmerňoval len informáciami, ako má v danej scéne pôsobiť. Je niečím iná ako ostatné deti, má čaro. Do partie dospelákov absolútne zapadla, bavili sme sa úplne otvorene. Práve ona ma pri nakrúcaní podržala, lebo nakrútiť tento film nebolo vôbec ľahké.
Máte pri písaní scenára s Marekom Leščákom rovnaké nároky?
Ja som sa zaoberal možno viac detailmi, drobnosťami, Marek sa viac sústredil na psychológiu a vzťahy, aby príbeh lepšie fungoval. Veľkou podporou bol dramaturg Jan Gogola st. Dohliadal na to, aby príbeh, aj keď je pomerne minimalistický, fungoval, aby to nebola nuda. Z odstupu presne vedel povedať, kde čo skrátiť. Priniesol dobré impulzy, cítil potrebu kontrastu dvoch svetov. Egoizmus rodičov vo vzťahu k dieťaťu a podvodného, hravého sveta Niny, ktorá má na plaveckých tréningoch chvíľky imaginatívneho, vnútorného šťastia. Bolo potrebné, aby príbeh v istých šťastných fragmentoch zasvietil. Nina je smutný film, no paradoxne v sebe nesie istú ľahkosť. Je diváckejší ako Zázrak, ktorý mal okrajovejšiu tému, téma rodiny sa nás totiž dotýka všetkých. Pri Nine som od začiatku chcel, aby výsledný film odrážal pevný scenár a mám pocit, že sa to podarilo.
Na rozdiel od Slepých lások, ktoré boli inscenovaným dokumentom, a Zázraku, ktorý je tiež na pomedzí paradokumentu, je Nina komplexný hraný film s presným scenárom. Kam sa plánujete posunúť ďalej?
Začínal som s autentickými ľuďmi, do toho prišiel vymyslený príbeh a spolupráca s hercami. Zdá sa mi zaujímavé hľadať dobrým hercom neštandardné polohy, vidieť ich v inom svetle. Fascinuje ma vytvárať akoby reálny život. Chcem dosiahnuť, aby mal divák pocit, že prežil s hrdinami niečo, čo sa naozaj stalo. Napísaný príbeh stále konfrontujem s tým, ako funguje realita. Čím ďalej, tým viac ma láka urobiť film o tom, čo žijeme tu a teraz, o obyčajných ľuďoch v reálnych prostrediach, ale s originálnym nápadom a dobrými dialógmi, niečo, ako je Toni Erdmann.
A čo humor? V Toni Erdmannovi je geniálny.
Humor je dôležitý. Často mi vyčítali, že v Slepých láskach jemný humor bol, no v ďalších filmoch už nie. Nedá sa však nasilu vopchať ho tam, kde ho téma neobsahuje. S kameramanom Timotejom Križkom teraz píšeme príbeh o malom mužovi. Malo by to byť o tom, ako chcú ľudia dosahovať veci, ktoré im neprislúchajú, a sú tlačení spoločnosťou, aby boli úspešní, slávni, veľkí. Možno práve tento príbeh by mohol byť na hrane komédie a drámy. Keď je niečo vážne, smutné a zároveň sa na tom dokážeme zasmiať, to je to, čo momentálne hľadám.
