Petra Fornayová: Nechcem podľahnúť sebaklamu

Je tanečnica a režisérka, má v sebe pravdivosť, trochu rebelantstva a vzdoru. Jej neopozerané herectvo debutuje vo filme Juraja Lehotského Nina. Petra Fornayová ho rozširuje o ďalší rozmer - svoju vlastnú profesiu a materstvo.

24.09.2017 16:00
Petra Fornayová Foto: ,
„Rýchlo zabúdame, aké to bolo, keď sme boli deti,“ tvrdí Petra Fornayová, ktorá si vo filme Nina zahrala matku.
debata

Prehováral vás režisér Juraj Lehotský na účinkovanie vo filme Nina?

Nemusel ma vôbec prehovárať. Poznáme sa už dlhšie, chcel ma obsadiť aj do svojho predošlého filmu, ale z časových dôvodov som to nemohla prijať. Keď ma pred dvoma rokmi pozval na kasting do filmu Nina, predvýber mal už za sebou. Hlavné roly – Robo Roth ako otec a predstaviteľka dvanásťročnej Niny Biba Nováková boli, myslím, v tom čase už jasné. Nejako som teda do tejto zostavy zapadla.

Je to váš filmový debut. Potešila vás táto ponuka?

Je to prvá rola v celovečernom filme. Predtým som účinkovala v krátkometrážnych snímkach a jednom televíznom filme ešte ako dieťa. Jurajovu prácu som poznala. Videla som jeho prvé filmy, samozrejme aj Slepé lásky a Zázrak. Oslovili ma, preto ma Jurajova ponuka potešila.

Zámerne do postavy matky obsadil neherečku?

Necítim sa úplne ako neherečka. Podľa toho, ako vnímam jeho prácu, Juraj hľadá ľudí, ktorí sa mu typovo hodia do filmu. Ak by našiel vhodnú klasickú herečku, možno by pracoval s ňou.

Vaším partnerom na filmovom plátne je Robert Roth, ktorý je stálym členom SND. Nemali ste pred jeho zrelým herectvom rešpekt?

Robo je excentrický človek, vie pritiahnuť pozornosť, je vtipný a pozorný. A rozhodne nemal potrebu poúčať ma z pozície „primabaleríny“ Činohry SND.

Čo bolo pre vás pri nakrúcaní najnáročnejšie?

To, čo bolo zároveň aj najzaujímavejšie. Veľa ľudí sa ma pýtalo, ako sa robí s Jurajom. Je perfekcionista so zmyslom pre prepracovaný detail, všetko musí mať tak, ako si predstavuje. Myslím, že by nepustil von vec, s ktorou by nebol spokojný. Scény sa viackrát opakovali, často sme robili dlhšie, než sa plánovalo. To bolo náročné, ale neprekážalo mi to. Som na to zvyknutá z mojej profesie a vlastne sa mi to páči – dôležitý je proces hľadania, nie továrenská výroba.

Nina má dvanásť rokov, jej rodičia sa rozvádzajú a svet, ktorý doteraz poznala, sa jej rozpadá pred očami. Otec a mama tvrdia, že chcú pre ňu len to najlepšie, ale myslia len na seba. Ako veľmi rozumieme my dospelí detskému svetu?

Veľmi málo. Rýchlo zabúdame, aké to bolo, keď sme boli deti. Dokonca si nepamätáme presne ani na obdobie dospievania. Ak to niekto chce, musí sa veľmi hlboko pohrabať vo svojej pamäti. Sama sa o to pokúšam… Často skĺzavame do posudzovania sveta našimi očami. Zabúdame na to, ako to môžu vnímať deti. Vo filme Nina rodičia na to zabudli úplne.

Filmovou dcérou Petry Fornayovej vo filme Nina... Foto: Punkchart films
Petra Fornayová Nina Filmovou dcérou Petry Fornayovej vo filme Nina sa stala Bibiana Nováková.

Nie je to veselý film. Ako pôsobí na vás?

Film sa mi páčil, ale v jeho finálnej podobe som ho videla zatiaľ len raz, na dokonalú analýzu si trúfnem až neskôr. Je ťažké zachovať si odstup – pri sledovaní plátna sa mi vybavovali spomienky z nakrúcania, konkrétne situácie, ktoré vo filme nevidno, a s danou situáciou sú možno v kontraste. Vo filme nebola pre mňa až taká podstatná príbehová línia, hovorí obrazmi, ktoré vytvorili silný odkaz.

Máte šesťročného a dvanásťročného syna. Ako ich vychovávate?

Spolu s manželom sa snažíme byť vo výchove liberálni. Samozrejme, pri zachovaní istých hraníc. Vedieme ich k tolerancii, slušnosti a humánnemu prístupu, ak to mám povedať trochu pateticky. Ponúkame im čo najviac zážitkov, skúsenosti a pohľadov, aby mali raz možnosť slobodne sa rozhodnúť, vybrať si. Aby mali prehľad a neboli manipulovateľní. Netlačíme ich do žiadneho náboženstva ani svetonázoru. Ostatné ide tak samospádom. Deti nežijú vo vákuu. Za desať hodín v škole sa, najmä na toho staršieho, všeličo nalepí, to potom doma revidujeme.

Vyrastali ste v starej Bratislave. Ako vás ovplyvnilo toto prostredie?

Vyrastala som medzi Medickou záhradou a Ondrejským cintorínom. Ešte som zažila to detstvo, na ktoré sa nostalgicky spomína. Boli sme skutočne omnoho viac vonku, skákali sme cez dvory, mali sme rôzne pouličné partie. To moje deti nezažívajú, lebo to nie je celkom možné. V Medickej záhrade som hrávala tenis, školu som mala cez ulicu. Rada spomínam na obdobie základnej školy. Spievala som v zbore, chodila som na krúžky a príliš som nevnímala politický režim.

Kedy ste sa dostali k tancu?

Dosť neskoro. V detstve som viac športovala. Ako pätnásťročná som na Obchodnej ulici našla plagát – odkopírovaný plagátik, ktorý oznamoval, že hľadajú ľudí do súboru moderného tanca Auriga, ktorý viedla Zuzana Hájková.

Aj rodičia mali k umeniu blízko?

Mama robila vrcholovo športovú gymnastiku, otec bol filmár a do istého času aj tréner volejbalu. Vzťah k tancu som zdedila teda asi skôr po mame.

Vaša mladšia sestra Mira Fornay, režisérka, autorka filmu Môj pes Killer, zdedila zase po otcovi vzťah k filmu. A vy ste okrem tanca vyštudovali aj právo.

Na VŠMU som chodila len popri práve, ako medzifakultné štúdium. Oficiálne som tam študovala jeden rok, hoci som na tanečnej fakulte strávila veľa času. Nechcela som ani, aby mi tanečné predmety zapisovali do indexu. Kontaktná improvizácia vedľa trestného práva procesného by vtedajších pedagógov trochu provokovala.

Tanec medzi paragrafmi, to nie je až taká zlá kombinácia. Venovali ste sa potom vyštudovanému prá­vu?

Keďže vediem občianske združenie, Asociáciu súčasného tanca, právo občas využívam pri práci so zmluvami, aj keď to je skôr rutina. Popri škole a po škole som chvíľu pracovala ako koncipientka v advokátskej kancelárii. Pedagógovia, ktorí vedeli, že sa venujem aj tancu, ma logicky nasmerovali na autorské právo. Chvíľu som sa mu venovala, no po dvoch mesiacoch som si povedala, že to nie je moja parketa. Odišla som a odvtedy sa venujem tancu rôznymi formami – učenie, umelecké projekty, festival, písanie.

Aká bola vaša cesta k tomu, aby ste sa sama postavili na javisko a boli herečkou, speváčkou, tanečníčkou – interpretkou vlastných projektov?

Keď som bola veľmi mladá, túžila som v prvom rade tancovať, byť interpretom. Neskôr ma však začalo lákať nielen byť nástrojom v rukách iných, ale aj sama formovať smer predstavenia. Myslela som si, že by som mala dospieť do nejakého bodu absolútnej pripravenosti stať sa choreografkou. Na stáži v Nemecku mi vtedajší riaditeľ EDDC (European Dance Development Centre) Aat Hougee povedal, že ak budem čakať na dokonalosť, nevytvorím nikdy nič. A tak som ako dvadsaťsedemročná začala robiť na svojom prvom predstavení Polmesačný medveď.

Manžela Petry Fornayovej si vo filme Nina... Foto: Punkchart films
Robert Roth Petra Fornayová Nina Manžela Petry Fornayovej si vo filme Nina zahral Robert Roth.

Vo svojich predstaveniach hovoríte o manipulácii, o živote v systéme či o perspektíve umenia. Kde hľadáte námety na projekty?

Tam, kde väčšina tvorcov v akomkoľvek umeleckom odbore. Ak by sme reagovali na spoločenské problémy bez puncu osobného prežitia, asi by to nebolo dobré. Snažím sa tvoriť v konfrontácii s prostredím, v ktorom žijem. Moje viaceré predstavenia sú o kritike neoliberalizmu, o konzume, o ovplyvnení systémom, v ktorom tvoríme a žijeme. Sme zvyknutí mať zo všetkého úžitok a robiť všetko na nejaký účel. Nerada robím priamo so svojimi osobnými zážitkami, nemám rada tie expresívne „odhalenia duše“. Myslím, že to by umenie ani nemalo robiť. Skôr ma baví konfrontovať sa s tým, čo žijem. V poslednom predstavení Hra na budúcnosť sa pýtam, aké bude postavenie nezávislého umelca a vôbec celého umenia, ktoré je pre nás všetkých nenahraditeľné, v týchto šialených neoliberálnych vzorcoch? Pýtam sa, či aj v sedemdesiatke budem vypisovať žiadosti o granty a obhajovať ich počtom vypredaných sedadiel, alebo budem štrikovať v domove dôchodcov. Ale to je na dlhšiu úvahu…

Kde by ste sa teda chceli vidieť o tých dvadsať rokov?

Presne túto otázku mi položil kamarát v rámci jedného produkčného stretnutia. Aj jemu som odpovedala, že neviem. Napriek tomu, že mám rada plánované veci, teším sa aj z improvizácie, z ktorej môže vzniknúť niečo nečakané. Nechám sa prekvapiť. Ani sa nesnažím si to predstavovať. Rámcové vízie mám, no skôr sa snažím vyhnúť tomu, čo určite nechcem.

A čo určite nechcete?

Nechcem podľahnúť sebaklamu, naopak, chcem si zachovať schopnosť čítať realitu, vnímať, čo sa okolo mňa deje. Aj kvôli svojim deťom.

Máte rada humor v tanci?

Každé moje predstavenie obsahuje humor – v rôznych podobách. Aj keď témy projektov môžu byť vážne, vždy obsahujú prvky odľahčenia. Subverzia, jemné podvratné linky, pomáhajú vytvoriť rovnováhu a vyhnúť sa čiernobielej patetike.

Ísť sám s kožou na javisko je oveľa náročnejšie, ako splynúť v dave. Navyše v priestore, kde máte divákov na dosah. Mali ste pri takomto odhaľovaní trému?

Je iné ocitnúť sa prvý raz na javisku pod vedením niekoho iného, čo sa mi stalo ako veľmi mladému dievčaťu, v šestnástich, v dramatickej choreografii na hudbu Arvo Pärta. Mýlila som sa, mala som obrovskú trému. No postaviť sa na javisko sám a interpretovať veci, ktoré si vytvorím, je zase niečo iné. Nie je to len tanec, v prestaveniach mám aj hovorené slovo. Divadlo je skvelé, lebo ohlas publika príde hneď. Nezávislý súčasný tanec sa netancuje v obrovských sálach, diváka máte na dva metre. Tréma si vtedy poletuje dva centimetre nad mojou hlavou a pozerá sa na to všetko s nadhľadom.

Predstavenia tvoríte spolu s manželom Petrom Šulejom, ktorý je básnikom, prozaikom a publicistom.

Peter je spoluautorom konceptu a tiež dramaturgom mnohých predstavení. Na rovinu mi povie kritiku, nepreceňuje, ale ani nepodceňuje, čo je skvelé. Základ konceptuálneho predstavenia Objekty výskumu vymyslel Peter. Vždy som mala ambíciu robiť projekty, ktoré obsahujú názor, výpoveď, Peter mi s formuláciou a ujasňovaním smeru tvorby veľmi pomáha. Baví nás analyzovať veci okolo nás, sme zvedaví, kam sa to celé vyvinie… Peter patrí od deväťdesiatych rokov k priekopníkom novej poézie, jeho diela idú pod kožu, sú veľmi prepracované. Petrov pohľad na svet a tanec ma veľmi ovplyvnili. Videl obmedzenia tanca, jeho výpovedné limity a zároveň možnosti.

„Spolu s manželom sa snažíme byť vo výchove... Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Petra Fornayová „Spolu s manželom sa snažíme byť vo výchove liberálni. Samozrejme, pri zachovaní istých hraníc,“ hovorí Petra Fornayová.

Festival Nu Dance Fest robíte dvanásť rokov. Aké sú najnovšie trendy súčasného tanca?

Celkový trend je asi prekrývanie žánrov. Isteže, je príjemné vidieť čisto pohybové predstavenie. No viacerí radi využívame iné médiá než len pohyb – video, text prinášajú celkom iné možnosti. Súčasný tanec ako celé súčasné umenie je primárne zrkadlom spoločnosti. Kedysi bol tanec predovšetkým estetickou kategóriou, dnes má – alebo by mal mať – skôr funkciu komentátora. Formy sú však rôzne – na tanečnom festivale sa stretnete s inštaláciami, výtvarným performance aj abstraktnými choreografiami.

Má sa tanec zbaviť puncu elitného divadla? Má pritiahnuť bežného diváka?

Otázkou je, kto je bežný divák? Je to podobné, ako vo výtvarnom umení. Napríklad diela Milana Adamčiaka by niekomu bez poznania kontextu možno nič nepovedali.

Aký je kvalitný súčasný tanečník?

Mal by vedieť, čo robí. Samozrejme má byť technicky pripravený – ovládať svoje telo, má mať dokonalú koordináciu pohybov, pohybovú empatiu. Ale najmä – mal by rozmýšľať. Môj otec, ktorý kedysi trénoval volejbalistov, hovoril: Ak by som mal na pole postaviť nízkeho rozmýšľajúceho hráča alebo vysokého a nechápavého, vyberiem si toho nízkeho. To platí všeobecne. Ak by som mala pracovať s človekom, ktorý je len typovo vhodný, nepôjdem do toho. Radšej dám prednosť takému, čo mi rozumie, lebo to nakoniec urobí lepšie. Nebude len bábkou, nástrojom v mojich rukách. Má potenciál pochopiť, čo od neho režisér chce.

Petra Fornayová

Narodila sa 8. novembra 1972 v Bratislave. Venuje sa súčasnému tancu a divadlu. Vytvorila viaceré autorské divadelno-tanečné predstavenia (Hlbinné porušenie epidermy, Objekty výskumu, Opernball, Hra na budúcnosť a i.), spolupracovala s mnohými choreografmi a režisérmi (Šimko, Fulkerson, Heggen, Hawkins, Langer-Philippsen, Lelková, Balek), tiež s poprednými slovenskými hudobníkmi (Cluster ensemble, Machajdík, Piaček, Lenko, Adamčiak a i.), spolupodieľala sa na mnohých projektoch doma i v zahraničí. Jej predstavenia boli uvedené na rôznych festivaloch (Divadelná Nitra, Jamais Vu! Paríž, Tanec Praha, MediaWave Györ, ConfiDance Siena, Ars Cameralis Katowice). Spoluzakladala A4, založila festival súčasného tanca Nu Dance Fest, je členkou redakcie časopisu Vlna, účinkuje v predstaveniach divadla SkRAT. Žije v Bratislave spolu s manželom Petrom Šulejom a synmi Ambrózom a Cypriánom.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Juraj Lehotský #Robert Roth #Mira Fornay #Petra Fornayová #Nina