Zdravotný stav herečky, ktorá má na konte aj desiatky ďalších úloh vo filme, v televízii a divadle, sa skomplikoval koncom minulého týždňa, keď ju museli previezť do nemocnice. V posledných rokoch trpela Fialová Alzheimerovou chorobou.
„Prečo by sa o mne malo písať v encyklopédiách?“ odpovedala na otázku stanice ČT 24, čo by chcela, aby sa o nej písalo. „Ale inak chcem, aby ľudia vedeli, že svet neexistuje, že si ho robia sami, a že sa musíme naplniť pozitívom a negatívum vôbec nepúšťať do svojho srdca,“ dodala herečka. Encyklopédia dramatických umení Slovenska však jej tvorbu predsa len hodnotí. Takto: „Vytvorila celú galériu exkluzívnych, záhaľčivých, egocentrických, márnomyseľných, niekedy aj zlých a cynických žien z vyšších spoločenských kruhov, žien pochybných mravov, čudných existencií, pletkárok, podvodníčok, agentiek, v najlepšom prípade nie príliš starostlivých manželiek a matiek,“ uvádza Encyklopédia s tým, že Fialová svoj talent uplatnila v súčasných aj historických príbehoch, drámach, ale aj vo veselohrách a v paródiách. „Hrávala som vrahyne, sexuálne pracovníčky. Tie socialistické dievčatá som vlastne hrala iba v päťdesiatom prvom, to bola nejaká Šťuka v rybníku zo stavbárskeho prostredia,“ povedala herečka pre ČT 24.
Foto: Jan Handrejch/Právo/Profimedia
Do Fialovej repertoáru patrili vznešené dámy – aristokratky, osudové ženy, ale aj mrchy, hoci noblesné. Ako napríklad anjeličkárka z filmu Partie krásného dragouna (1970) režiséra Jiřího Sequensa. Fialová zároveň pri týchto úlohách často uplatnila svoj výrazný komediálny talent, vďaka ktorému sa objavila v niekoľkých kultových československých komédiách.
Kedy príde on, môjho srdca šampión?
Zvodnú Tornádo Lou, ktorá má na mužov magický vplyv, stvárnila v prepracovanej paródii na kovbojkové klišé a stereotypy Limonádový Joe aneb Koňská opera (1964) režiséra Oldřicha Lipského a patrí k jej najpamätnejším úlohám. Okúzľujúca arizonská speváčka Tornádo Lou, ktorá čaká na toho pravého muža („já stále sním, kdy přijde on, mého srdce šampión“) Fialovej dovolila aj pričuchnúť si k tomu, ako vyzerá medzinárodné uznanie. Vďaka Lipského hudobnej komédii sa podľa svojich slov dostala z komunistickej klietky na festivaly do sveta. Tu stála na jednom pódiu s takými herečkami ako napríklad hviezda Hitchcockových Vtákov Tippi Hedrenová. V San Sebastiene získal film Striebornú mušľu a ocenili ho aj v Paname. O filme písali The New York Times aj Los Angeles Times. Z Fialovej krstného mena vynechávajú K, losangeleský denník jej však zložil poklonu, keď napísal, že „Veta Fialova“ pripomína Marlene Dietrichovú v klasickej westernovej komédii Destry Rides Again (1939).
Limonádový Joe mal veľký úspech aj doma. V kinách ho videlo vyše 4,5 milióna divákov, čím sa radí k divácky najúspešnejším československým titulom. Nečudo, že mnohé hlášky z neho zľudoveli a takisto piesne, ktoré v snímke znejú, sa stali hitmi, tak ako Whisky, to je moje gusto či Když v baru houstne dým v podaní Fialovej, hoci spev jej do filmu požičala Yvetta Simonová.
S Oldřichom Lipským nakrútila Fialová aj niekoľko ďalších komédií. Stvárnila Anais, ktorej slamený klobúk odštartuje kolotoč zmätkov v snímke Slaměný klobouk (1971), a zahrala si aj v ďalšej jeho kultovej komédii Adéla ještě nevečeřela (1977). Stvárnila tu grófku, do ktorej domu prichádza detektív Nick Carter (Michal Dočolomanský) vyšetriť záhadné zmiznutie. Aj Adéla mala medzinárodný úspech, takisto ako dekádu predtým oscarové Ostře sledované vlaky (1966) Jiřího Menzla, kde Fialová opäť stvárnila grófku. Lady Clarence Hamiltonovú, snúbenicu Hannibala Morrisa (Oldřich Nový), si zahrala v paródii na brakovú literatúru Fantom Morrisvillu (1966) Bořivoja Zemana. Svoj pôvab dala aj láskavej a milej pani kňažnej v Moskalykovej adaptácii Němcovej Babičky (1971), úlohy babičiek jej zase neskôr zverili Marie Poledňáková (S tebou mě baví svět, 1983) či Petr Nikolaev (Báječná léta pod psa, 1977). V neskorších rokoch jej kariéry ju režiséri obsadzovali do úloh starších dám so „streštenými“ nápadmi.
Werich sa jej prisnil
Květa Fialová sa narodila na Slovensku v Ipeľke, ktorá bola vtedy súčasťou Veľkých Draviec a dnes je súčasťou Buzitky. Jej otec bol legionár a matka výtvarníčka, ktorá sa zaujímala aj o východné filozofie, vďaka čomu Fialová neskôr objavila budhizmus. Keď v roku 1939 juh Slovenska, kde žili, pripadol Maďarsku, vrátila sa Fialová s rodičmi a so sestrou Blankou do Česka. Pred koncom vojny ju s pištoľou pri hlave znásilnili dvaja vojaci Červenej armády. Doplatili na to životom – pred jej očami ich popravili. Udalosť poznačila jej vzťah k mužom. „Zabudnúť sa to nedá. Beriem to ale tak, že bola taká doba. Počas vojny sa podobných situácií dejú tisíce. Keby ste išli do Vietnamu, videli by ste, čo tam je amerických detí, dôkazov toho, ako sa americkí vojaci správali k vietnamským ženám. Tak to počas vojny je,“ povedala pred niekoľkými rokmi pre portál idnes.cz. Napriek nepríjemnej skúsenosti s mužmi sa Fialová dvakrát vydala. Najskôr ako 21-ročná za divadelného dramaturga Jiřího Joska, neskôr za režiséra Pavla Hášu.
Po vojne odišla ako 16-ročná do Českého Těšína, kde sa začala venovať divadlu ešte predtým, ako vyštudovala herectvo. K nemu ju to ťahalo odmalička – od detstva hrávali bábkové divadlo a jej sestra neskôr navštevovala konzervatórium, čím inšpirovala aj Květu, hoci vtipkovala, že sa jej páčilo aj povolanie kominára – pretože tí prinášali šťastie. „Mojou prvou úlohou bola princezná Pampeliška, zo starého kostýmu, ktorý mi dali, som dostala svrab,“ spomínala na herecké začiatky v dokumente Aleny Činčerovej z cyklu Neobyčejné životy. V začiatkoch svojej hereckej kariéry vystriedala Fialová viaceré české regionálne divadlá. Po tom, čo v roku 1950 ukončila štúdium herectva na brnianskej JAMU, pôsobila napríklad v Opave, Českých Budějoviciach či Kolíne a v rokoch 1956 – 1958 bola členkou súboru Armádneho divadla v Martine, kde „popri výrazných charakterizačných črtách uplatnila najmä noblesu vystupovania a príťažlivý zjav,“ hodnotí Encyklopédia dramatických umení Slovenska.
Potom prišlo stretnutie s Janom Werichom. To, že by ho mala osloviť, sa jej vraj prisnilo. „O Voskovcovi a Werichovi sa mi snívalo, vôbec som ich nepoznala, bola som v divadle v Martine. Tak som prišla do Prahy a išla som za Werichom. Vôbec som sa ho nebála, pretože vo sne som bola informovaná, že je môj kamarát. Werich sa na mňa pozeral ako na nejakú burinu a povedal, aby som prišla na druhý deň. Druhý deň som tam prišla a bol tam vtedy Luboš Kostelka, môj spolužiak z JAMU. Werich povedal, nech urobím deduška a Luboš babičku. Neviem, čo som urobila, ale Werich sa na mňa pozrel a povedal: ,Už vás potrebujem odvčera'. Tak som nastúpila,“ spomínala herečka pred niekoľkými rokmi pre ČT 24 o tom, ako sa dostala do pražského Divadla ABC. V ňom pôsobila aj po tom, čo prešlo pod Městská divadla pražská. Pracovala tu niekoľko desaťročí a neskôr s divadlom spolupracovala ako stály hosť. V divadle jej svedčali komediálne úlohy. Jednou z posledných, v ktorých v divadle zažiarila, bola Maude, ktorú v hre Harold a Maude o vzťahu osemdesiatničky a dvadsiatnika stvárnila Slováckom divadle v Uherskom Hradišti.
Ísť tak, aby sme mali čistý stôl
Filmovú kariéru začínala Fialová už koncom 40. rokov a rozbiehala sa postupne. K výraznejším úlohám, ktoré na jej začiatku stvárnila, patria aj niektoré rozprávkové postavy, napríklad princezná Florindela z Princeznej so zlatou hviezdou (1959) či Marjánka z Dařbujána a Pandrholu (1959). Účinkovala aj vo viacerýcch slovenských snímkach (Smrť sa volá Engelchen, Volanie démonov, Zojka a Valéria, Do zbrane, kuruci!, Smrť šitá na mieru). Zišlo sa jej, že vedela rozprávať peknou slovenčinou. Jednou z posledných výrazných filmových úloh Květy Fialovej bola babička Šarlota, ktorá postupne stráca prehľad o realite v komédii Jiřího Vejdělka Účastníci zájezdu (2006).
Od apríla 2015 žila Květa Fialová v centre na liečbu Alzheimerovej choroby v stredočeských Průhoniciach. Alzheimerovou chorobou trpel aj jej druhý manžel Pavel Háša, ktorý zomrel pred ôsmimi rokmi vo veku 80 rokov. „Nebojím sa smrti. Keby ste si prečítali Gibranovho Proroka, celý život máme ísť tak, aby sme mali čistý stôl, stôl svojej duše. A ja už tam mám zase kamarátov, je tam moja mamička, sestra. Normálne ich vidím. Je tam moja kamarátka Karolínka Slunéčková. Môj muž bol ťažko chorý, mal alzheimera a predvlani v auguste zomrel (v roku 2009, pozn. red.) A naraz som ho uvidela, ako stojí vedľa Karolínky a smejú sa, mali žúr, ako sa hovorí. Naraz mi volala Zuzana (dcéra – pozn. red), že Pavel odišiel na nebesia. Ja som jej vravela: Zuzanka, telo sa mu stalo klietkou a on sa radoval, že sa tej klietky zbavil a že je jeho duša voľná. On bol taký šťastný, že tam je,“ povedala v programe Českej televízie Před půlnocí Fialová. Okolie očarovala svojou éterickosťou a pozitívnym pohľadom na svet. Ten vysvetlila v rozhovore pre idnes.cz: „Šťastie nie je nejaká danosť, ale spôsob myslenia. Veci okolo ožívajú tým, ako ich prijmeme. Aj negatívna vec sa dá prijať ako dobrá, ktorá vás posunie a pomôže niečo pochopiť. Dokonca aj choroba a smrť. Mám rôzne priania, keď sa však nesplnia, tak sa nehnevám. Poďakujem.“
