Recenzia: Křižáček fantazíruje v zajatí obrazov

02.10.2017 16:00
Křižáček Karel Roden
Hlavnú postavu vo filme Křižáček stvárnil herec Karel Roden a kreatívne sa zapájal aj do procesu jeho tvorby. Autor:

Podobenstvo o neschopnosti dosiahnuť blízkosť a dohnať plynúci čas, aj tak by sa dal interpretovať film Křižáček, ktorý sa stal najlepšou snímkou tohtoročného festivalu v Karlových Varoch. Ide o druhý film voľnej trilógie o absencii blízkeho človeka režiséra Václava Kadrnku. Odštartoval ju pred šiestimi rokmi celovečerným debutom Osemdesiat listov.

Zatiaľ čo v debute Osemdesiat listov sa odrazil od osobnej skúsenosti a zobrazil blúdenie matky a jej dospievajúceho syna v priestoroch úradných budov, kde sa počas normalizácie pokúšajú vybaviť povolenie a vycestovať za otcom do zahraničia, Křižáček sa odohráva v 13. storočí, v období križiackych výprav. Jeho hlavným dejovým motívom je putovanie otca (Karel Roden) po stopách nezvestného syna. Desaťročný Janík sa totiž jedného dňa zobudí a s malým mečom v ruke odkráča do sveta.

Osobitý filmový svet

Janíkov cieľ pridať sa k vojsku detských rytierov a vyplávať do Svätej zeme je konkrétny, počas deja sa však abstraktne rozplýva. Janík sa postupne z príbehu vytráca ako výšivka, ktorou si otec pripomína synovu tvár. Roztrhané spomienky sú metaforou lineárneho bytia, ktoré tečie jediným smerom a oddeľuje tak zdanlivo prepojené životy. Aj napriek tomu, že syn vzišiel zo svojho otca, odluka je nevyhnutná, determinovaná časom a individualizmom. Ústrednou témou je rodičovstvo, neschopnosť chrániť a ovládať deti, ktoré si vyberú hoci aj fatálny cieľ.

V snímke inšpirovanej básňou Svojanovský križiačik Jaroslava Vrchlického sa Kadrnka vzdal filmovej suroviny, nakrúcalo sa na digitál a kameru zveril Braňovi Pažitkovi (Osemdesiat listov) a Janovi Basetovi Střítežskému (Fair Play, Dom). Aj keď režisér pracuje prevažne s nehercami, hlavnú postavu stvárnil Karel Roden.

Film je snový, tichý a divákovi poskytuje priestor jednotlivosti meditatívne vstrebávať. Relaxačne, bez dramatických výbuchov či expresívnych výjavov. Významy sa prepájajú s kresťanskou mytológiou. Skrz náboženstvo upozorňuje na duchovnú podstatu bytia, na hĺbku, ktorú si v sebe nesieme a často zostáva po celý život neobjavená.

Gradácie len sčasti vyplývajú z dramaturgie, Kadrnka dôveruje formálnym výrazovým prostriedkom. Obrazy rytmizuje, motívy refrénovito pripomína, čím vzbudzuje naliehavosť. Výjavy na pomedzí snového blúznenia zdôrazňujú hrdinovo zúfalstvo. Chaotické zabúdanie na syna, ktorý bol možno len túžbou, obavou, abstraktným symbolom vlastnej stratenej čistoty či manželskou výčitkou rodičov… Pri čítaní Kadrnkovej obrazovej poézie založenej na symbolických syndrómoch je nevyhnutné vytvárať vlastné asociácie a práve výkladová voľnosť, transcendentné surreálno osobitého umeleckého sveta a minimalistická čistota robia z filmu Křižáček zaujímavý.

Režisér má jasne formulovaný koncept a drží sa ho, nejde však o nekompromisný experiment. Křižáček je minimalistický, má jasnú tému a stojí na emocionálnej a rozprávačskej úspornosti. Jeho svet je chladný. Umelecké trópy v mnohých momentoch slúžia skôr forme. Film sa tematicky pomerne rýchlo vyčerpá. Divák, rovnako ako čitateľ poézie, chce dospieť k istému poznaniu. Pri tejto snímke sa mu to síce podarí, no na veľkoleposť rozprávania je myšlienkovej hĺbky vo výsledku akosi málo.

Príbeh bez príbehu

Autor sa nesústredí na naráciu, nestavia na zápletke, vzťahoch, motiváciách a úplne sa vzdáva psychologizácie či katarzného vyvrcholenia. Film však stojí na jednoduchej dramaturgickej kostre, aj keď sa od príbehu dištancuje, a odvážne sa opiera o vyjadrovacie prostriedky filmového média. Aj preto ho možno označiť za formalistické di­elo.

Má dlhé zábery, premyslené kompozície, je úsporný v dialógoch. Významy abstrahuje do znakov, ťaží z obrazu, ruchov a hudby. Všetky zložky podliehajú konceptu. Herci sú rovnakou súčasťou filmovej „architektúry“ ako rekvizity či priestor, v ktorom sa pohybujú.

Zámerom nie je vzbudzovať emócie na základe prežívania príbehu s hrdinom. Divák má kontemplovať, intelektuálne sa zapojiť, reagovať na mytológiu priestoru a snažiť sa po svojom interpretovať význam cesty.

Film podľa Kadrnku nepotrebuje racionálny výklad, divák ho má precítiť, čo sa mu darí naplniť pomerne dobre, aj keď sila zobrazenej výpovede za jej formálnym zhmotnením zaostáva. Téma je však zaujímavá a ako filmová báseň funguje Křižáček výborne.

Kadrnkovo uvažovanie nad prostriedkami filmového jazyka je oslobodzujúce. Len experimentovaním sa filmové médium dokáže vymedziť spomedzi ostatných umeleckých druhov. Mnoho tuzemských filmárov nemá odvahu hľadať nové cesty, Václav Kadrnka zo zabehnutých štruktúr zámerne vybočuje, na filmové umenie má jasný názor, a to sa v jeho tvorbe jasne odráža.

Hodnotenie Pravdy

4 hviezdičky z 5

  • Křižáček / Česko, Slovensko 2017 / réžia: Václav Kadrnka / scenár: Vojtěch Mašek, Jiří Soukup, Václav Kadrnka / hrajú: Karel Roden, Aleš Bílík, Matouš John a ďalší / premiéra: 28. septembra

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Václav Kadrnka #recenzia #Křižáček #Karel Roden
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk