Nízkorozpočtové šialené akčné filmy z jeho produkcie síce vznikajú na kolene, no postupne si získavajú fanúšikov po celom svete. Učarovali aj americkému filmovému dramaturgovi Alanovi Ssalimu Hofmanisovi, ktorý sa kvôli nim rozhodol zmeniť svoj život. Sám o tom porozprával v priestore Desant Film Hub v bratislavskej Novej Cvernovke, kde koncom septembra uviedol aj film Bad Black.
Hofmanis sa k Wakaliwoodu dostal náhodou. Po tom, čo mu stroskotal dlhoročný vzťah, sa ho priateľ v bare snažil rozveseliť vtipným videom. Išlo o trailer k filmu Who killed Captain Alex? z roku 2010, ktorý ho okamžite zaujal. „Priateľ sa smial, no ja nie. Áno, bolo to vtipné, ale chcel som vedieť viac. Bolo vidieť, že nemajú žiadne peniaze, no napriek tomu robia akčné filmy. Nevedel som to dostať z hlavy,“ spomínal si Hofmanis, ktorý sa následne odhodlal k životnému rozhodnutiu. Vzal svoje úspory a v decembri 2011 sa z New Yorku vydal rovno do Ugandy. Tam sa stretol s Nabwanom Isaacom Godfreym Geoffreym – hlavou a režisérom Wakaliwoodu, ktorý súhlasil s tým, že sa stane súčasťou tímu. Až tam sa presvedčil o tom, že to, čo videl v 90-sekundovom videu, je naozaj skutočné.
Technické vybavenie vyrobené z automobilových súčiastok, replika guľometu z filmu Rambo postavená zo starého železa (s drevenými nábojmi)… O všetky rekvizity vo filmoch sa stará herec a automechanik, ktorý za minimálne náklady dokáže postaviť prakticky čokoľvek. Geoffrey zase opravuje staré počítače a nevyužité súčiastky používa na stavbu vlastného, kde potom tvorí základné vizuálne efekty. Nerobia to pre zisk, jednoducho to milujú a svoje nadšenie prenášajú aj na fanúšikov. Na YouTube majú ich snímky už milióny pozretí. Na Slovensku mohli filmy Wakaliwoodu vidieť napríklad aj návštevníci festivalu Hviezdne noci Bytča.
„Wakaliwood má fanúšikov v Európe aj v Amerike, no myslím, že ozajstný dosah bude mať práve v krajinách tretieho sveta,“ tvrdí Alan Ssali Hofmanis, podľa ktorého je však najväčším problémom distribúcia filmov. „Wakaliwood je Wakaliga. Je to dedina. Filmy zatiaľ vznikajú len pre túto dedinu, nie pre Ugandu. S distribúciou majú veľký problém. No toto sa deje po celom svete. Práve cestujem aj do slumu v Indii, kde robia podobné akčné filmy. Pracujú trochu inak. Vezmú si napríklad Supermana a zmenia ho na lokálnu postavu. Ak má dedina napríklad problém so znečistenou vodou, zločinec je znečisťovateľ a Superman zase ochranca. Myslím, že v budúcnosti by sa mohli stať napríklad koproducentom Wakaliwoodu. Aspoň čiastočne by sa tak začal vytvárať mikroekonomický systém. V Uruguaji zase posledných 15 rokov vzniká množstvo bikerských filmov. Poznajú ich aj naši fanúšikovia, takže sa to celé prepája,“ priblížil Hofmanis.
Alan Ssali Hofmanis: Vo Wakaliwoode zabíjame bez predsudkov
Foto: Wakaliwood
Alan Ssali Hofmanis si počas projekcie našiel čas aj na pár otázok denníka Pravda.
Mali ste už od začiatku ambíciu stať sa súčasťou Wakaliwoodu?
Chcel som tomu len viac porozumieť. Nešiel som tam s tým, že pre nich budem pracovať alebo im pomáhať. Nič také. Keď som videl trailer, vedel som, že je za tým niečo viac. Išiel som tam najmä kvôli sebe. No zmenilo sa to veľmi rýchlo, už počas prvej konverzácie s Isaacom. Bol som prvý, ktorý sa ho pýtal dobré otázky: aký softvér používa, ako stavia scénu, ako distribuuje, za koľko predáva DVD. A ako som ho počúval, vedel som, že tomu celkom prepadám.
Produkcia Wakaliwoodu pripomína americké „béčkové“ akčné filmy. Má Isaac medzi nimi nejakého favorita?
On nevie, čo je to béčkový film. Všetci tam poznajú len Hollywood a na filmy Jamesa Camerona sa pozerajú rovnako ako na snímky s Chuckom Norrisom. Chvíľku mi trvalo, kým som tomu porozumel. Myslel som, že obdivuje filmy ako Apocalypse Now, jednoducho niečo väčšie. No on naozaj pozerá zlé filmy s Chuckom Norrisom. Keď si raz o sebe prečítal, že je africký Quentin Tarantino, spýtal sa ma, kto to je.
Kde teda berie inšpiráciu?
Ako malý filmy nepozeral, príbehy z nich mu často sprostredkovali jeho bratia. Prvý film videl asi ako 22-ročný. Vôbec sa mu nepáčil, zdal sa mu hrozný a vtedy si povedal, že bude nakrúcať vlastné filmy. Isaac sleduje americké akčné filmy 80. rokov a robí si z nich vlastnú verziu.
V jeho filmoch násilie vyznieva veľmi vtipne. Je to spôsob, akým sa konfrontuje s občianskou vojnou, ktorú v krajine zažil?
Pamätám si, ako sme náš prvý rozhovor v BBC počúvali cez počítač v slume. Isaac mi vtedy povedal, že ako dieťa tiež počúvali BBC. Pre násilie na uliciach nemohli opúšťať svoje domovy, takže skrz rádio sa dozvedali, aká bola u nich doma vlastne situácia. Rádio počúval pod posteľou a jeho zvuk prekrývali výstrely a výbuchy. Potom mi povedal, že dnes je to rovnaké, opäť počúvame rádio, opäť sú tam výstrely a výbuchy, no tentoraz ide o komédiu. Je si veľmi dobre vedomý toho, že prostredníctvom filmu dokáže meniť bolesť a utrpenie na zábavu. Uganda je známa tým, že násilie tam bolo, a preto sú násilné aj filmy. Nepredstierame opak, no tým, že ho zveličujeme, vieme ho lepšie uchopiť a do budúcna tak možno zmeniť aj vnímanie verejnosti.
Wakaliwood je miestom, kde sa stretávajú ľudia z rôznych ugandských kmeňov a zázemí, čo je celkom unikátne.
Náš slogan je: Zabijeme každého rovnocenným spôsobom. Bude nám radosťou zabiť vás, nie je to problém, je jedno, odkiaľ prichádzate.
Možnosť zahrať si vo filme ponúkate aj záujemcom zo zahraničia. Tí môžu za odmenu prispieť na film napríklad cez stránku Kickstarter. Ako tieto peniaze využívate?
Venujeme ich na zdravotnú starostlivosť pre hercov alebo na vzdelanie pre deti. No priveľmi to nepropagujeme. Pravda je, že sa musíme naučiť, ako s peniazmi narábať. Nemôže to byť charita. Ak by to bola charita, film umrie.
