Recenzia: Na Mečiara sa už radšej nehrajme

Film reflektuje najpopulárnejšieho a svojho času najdiskutovanej­šieho politika a „vodcu bez svedomia“.

Na začiatku 90. rokov sme zverili dôveru Vladimírovi Mečiarovi a s neostrým štítom sme chceli budovať nový, lepší štát. Zaujal a presvedčil, teda sme mu dovolili stať sa premiérom. Vykľul sa z neho šikovný konšpirátor, špekulant, „neriadená strela“ v presadzovaní zámerov a rafinovaný manipulátor. Získal si nielen hlasy, ale najmä srdcia občanov, ktorí inklinujú k vytváraniu modiel a svojim „hrdinom“ odovzdane dôverujú. Mečiar počas svojej vlády deštruktívne poznačil všetky odvetvia štátu od súdnictva cez ekonomiku až po kultúru.

Nvotovej hraný debut Špina, ktorý je zároveň jej magisterským filmom, nedávno rozpútal verejnú diskusiu o znásilnení. Po bakalárskom filme Ježiš je normálny (2008) sa vracia ako dokumentaristka vyzretým filmom. Kontroverznej politickej látky sa zhostila ako zručná filmárka s inteligentným názorom. Mečiar je summa summarum nedávnej histórie optikou dvadsiatničky, ktorá sa ako dieťa s rovesníkmi v 90. rokoch na Mečiara sama hrávala.

Tému nedávno načrtol triler Únos zobrazujúci prepojenie mafie a politiky v čase mečiarizmu. Nvotovej výpoveď je, na rozdiel od nie veľmi vydarenej alúzie na kauzu únosu ideovo i umelecky komplexná. Mozaiku skladá z archívov, výpovedí, otvára svoju vlastnú pamäť a na pozadí nedávnej histórie reflektuje súčasnú spoločenskú pachuť Slovenska. V druhom pláne poukazuje na to, ako ovplyvňuje politická agresia život občanov – aj tých, ktorí ešte nemajú právo voliť.

Dokument funguje ako kompas, ukazuje akým „Smerom“ sa v súčasnom bludisku nevybrať. Pre generáciu Y, mládež narodenú v prvých rokoch nového milénia, slúži ako mapka neznámeho deväťdesiatkového sveta od ich takmer rovesníčky. Z tejto škatule vyskakujú najhorší Mečiarovi kostlivci, naoko pochovaní v 90. rokoch. Zhŕňa neslávne „hajlajty“ jeho vlády a v závere nimi priamo odkrýva súčasnú politickú situáciu. Práve pri aktuálnom slovenskom premiérovi sa totiž dokument šikovne uzatvára a odvážne deklaruje, že história stále trvá. Dotkne sa všetkých „bodov obžaloby“ od Mečiarovho šírenia verejných lží cez porušovanie ústavného práva až po odpúšťanie a tutlanie zločinov ako zavlečenie prezidentovho syna do Rakúska, kupónová privatizácia či zneužitie právomoci na udelenie amnestií. Mečiar nie je profilom politika, ale obrazom spoločnosti, výpočtom kolektívnych omylov.

Nvotová netlačí na emócie, argumentuje, angažuje sa osobne i spoločensky a usiluje sa byť precízna, čím sa film vyvyšuje nad drzé gesto nesúhlasu. Približuje praktiky Mečiarovej vlády, aby metaforicky, bez pomenúvania konkrétnych súčasných politických káuz, pripomenula našu neschopnosť a neochotu kriticky reflektovať verejné dianie.

Rozprávanie je do veľkej miery autoreferenčné, režisérka sa priznáva komentárom a rodinnými videami. Odhaľuje vlastné prežívanie udalostí podložených objektívnymi archívnymi materiálmi, čím osloví najmä svoju generáciu. Mečiara vnímala od detstva, pod vplyvom médií a prieniku verejných politických konfliktov do života rodiny – obaja rodičia (Juraj Nvota a Anna Šišková) verejne vystupovali proti jeho politike – aj na základe „pouličnej“ diskusie. Jednoducho sa mu nedalo vyhnúť.

Materiály z televíznych archívov kombinuje s výpoveďami, vystupuje tu Fedor Flašík, Martin M. Šimečka, Fedor Blaščák či členovia hnutia Verejnosť proti násiliu. Dopĺňa to inscenovaná rekonštrukcia únosu či rozhovor a mĺkva observácia politika v slávnej vile Elektra. Nvotová sem prichádza z osobného záujmu a Mečiar jej svoj dom ochotne a hrdo poukazuje. Pred kamerou zatancuje s vnúčatami a mladú režisérku poučí, kedy je špekáčik poriadne prepečený. Púšťa ju sem iba na okamih a režisérom v Elektre je on. Zaryto verí svojim, faktami dávno vyvráteným klamstvám a drží si imidž nevinného dobrosrdečného dôchodcu, čím sa paradoxne demaskuje. Nvotová skladá rozmanitý obraz o realite radikálne formovanej politikou Vladimíra Mečiara a na pozadí minulosti presne a jednoducho ukazuje čo žijeme tu a teraz.