Recenzia: Snehuliak sa na plátne roztápa

Detektív Harry Hole (Michael Fassbender) a jeho kolegyňa Katherine Bratt (Rebecca Fergussonová) majú čo robiť, aby v mrazivom Osle zamedzili pribúdaniu ďalších ženských obetí.

Autor knižnej predlohy, nórsky spisovateľ Jo Nesbo má na Slovensku silný fanklub, aj vďaka nemu sa u nás okolo severských detektívok vytvorila početná komunita každoročne zásobovaná novými príbehmi. Na detektívku Snehuliak, ktorá vznikla v hollywoodskej produkcii, sa zrejme pôjde väčšina čitateľov pozrieť bez ohľadu na vlažné recenzie.

Ak ste však knihy nečítali a čakáte invenčnú, drsnú severskú „pecku“, Snehuliak nie je tým správnym typom a tých, čo majú žáner v malíčku, snímka svojou prostoduchosťou miestami pravdepodobne poriadne rozosmeje. Príbeh je totiž naivný, postavy ploché, réžia afektovaná, estetika priemerná a hudba príkra ako samotná zápletka. Snehuliakovi by viac pristala televízna obrazovka, na veľkom plátne nemá čím ohúriť a neuspokojí ani obecenstvo artových kín, ktoré od filmu očakáva minimálne istú intelektuálnu úroveň.

Označenia priemerný však Snehuliaka nezbaví ani masami velebená literárna predloha, ani to, že detektív Harry Hole dostal atraktívnu tvár charizmatického Michaela Fassbendera, ani producentská záštita Martina Scorseseho, ktorý mal film pôvodne režírovať, čo napokon zverili oceňovanému Švédovi Tomasovi Alfredsonovi.

Kvalitnou variáciou populárneho detektívneho žánru bol napríklad švédsko-dánsky seriál Most, kde je vrah, obdobne ako v Snehuliakovi, vždy o dva kroky pred dvojicou detektívov. Aj tu postupne vysvitne, že jeho hra sa viaže priamo na osobu detektíva, ktorému napokon siahne na to najcennejšie. Nesboovi škandinávski susedia však zápletku zasadili do konkrétnej doby a na jej pozadí reflektujú súčasné spoločenské neduhy, navyše bizarný vzťah poctivo premyslených hrdinov je elektrizujúci. Snehuliak je v druhom pláne tiež vzťahovou a rodinnou drámou, no ani v tomto smere však neprekvapí.

Vyšetrovanie je zjednodušené, neberie ohľad na kauzalitu či realitu. Akokoľvek silno sa autori snažia vyvolať pocit autenticity, zabíjajú ho sileným afektom. Alfredson pracuje so zveličením, no koncepciu neustrážil. Scény „hrané na vážno“ vyznievajú komicky, pateticky, miestami až hlúpo. Príkladom je milenecká scéna, počas ktorej je odhalená jedna z indícií smerujúca k dešifrovaniu vraha. Bystrejší divák ho usvedčí omnoho skôr, prekvapenie sa teda nekoná.

Tvorcovia nemajú náskok. Snehuliak siaha po prevarených prvkoch, ktoré by mal mať každý zručný spisovateľ či scenárista zahrnuté na zozname klišé a vyvarovať sa ich. Lacné scenáristické barličky, popisná hudba a snaha zahrať na emócie rodinným motívom sú klasické prostriedky na upútanie más.

Filmári pomerne dobre vystihli Nesboovu poetiku, jeho páčivý, ľahko stráviteľný rozprávačský štýl. Jeho literárny jazyk je príjemný a knihu prečítate počas jednej cesty vlakom z Bratislavy do Košíc. Snímka však nemá atmosféru, akú zrejme autor dokáže vykúzliť s písmenkami. Chýba jej však aj dynamika, miestami nepríjemne šuští papierom, téma je banálna a rozvíjanie zápletky fádne rovnako ako hrdinovia.

Očakávanej filmovej „nesboovke“ nepomohla ani charizma jedného z najvýraznejších súčasných hercov Michaela Fassbendera, ani zasadenie príbehu do reálnych, nórskych lokácií, v ktorých sa literárny príbeh odohráva, a paradoxne najväčšmi mu ublížila réžia Tomasa Alfredsona. Skúsený režisér filmových adaptácií, krimi trileru Jeden musí z kola von nominovaného na Oscara či upírskej romance Nech vojde ten pravý, sa v žánri stráca. Destiluje jeho archetypy, tisíckrát obohrané variácie, volí pohodlie a utieka sa k štandardným riešeniam, čím zbavil príbeh atmosféry, napätia aj špinavej drsnosti. Snehuliak nič neprezradí o nás a nezasýti ani ako strhujúce pátranie.