Prihrala tak na smeč samotnému režisérovi Andrzejovi Wajdovi, ktorý tento film nakrútil pred svojou smrťou – zomrel vlani ako 91-ročný. Cez postavu maliara, ktorý je v Poľsku, a v umeleckom svete vôbec, veľmi známy, Wajda hovorí, že skutočnosť sa mení podľa toho, ako sa odráža v hlave vnímateľa. Spomínaná diváčka vnímala film asi plytko a plocho.
Wajda filmom ukazuje, že vďaka týmto odrazom skutočnosti v hlave je výtvarné umenie také mnohoraké, preto potrebuje slobodu, preto sa vyvíja, a preto je zaujímavé. Stáva sa, že to, čo vidíme, nezaberie. Stalo sa tak aj spomínanej diváčke. Tí šťastnejší, ktorí budú film Odrazy pozerať ústretovo, budú mať z neho veľký zážitok. Iste si aj doplnia vedomosti o maliarovi Wladyslawovi Strzemiňskom, ktorý sa narodil ešte v predminulom storočí, ale pôsobí moderne. Bol v mladosti asistentom Maleviča, patril k avantgardným umelcom v Rusku a potom v Poľsku. Oženil sa s rovnako priebojnou umelkyňou Katarzynou Kobro. Samozrejme, ako to obyčajne býva, dve veľké osobnosti sa priťahujú aj odpudzujú, a aj táto dvojica sa rozišla. Mali spolu dcéru Niku, ktorá sa stala neskôr tiež významnou osobnosťou poľskej kultúry. Vo filme je Nika ešte len dospievajúcim dievčaťom. Je to vlastne predčasne dospelá školáčka, ktorá znáša tragédie rodinné, ale aj tlak režimu. Ide o obdobie tesne po druhej svetovej vojne, potom nasledujú päťdesiate roky. Ideológovia začínajú umelcom vnucovať socialistický realizmus a dovolia si aj na takú autoritu, ako je Strzemiňski. Maliar v tom čase pôsobil na akadémii v Lodži (tam študoval v tých rokoch na filmovej škole aj Andrzej Wajda), bol veľmi vážený, obdivovaný, a zrazu mu začali funkcionári radiť, ako má maľovať a čo má robiť. Zo školy ho napokon aj vyhodili, dostal sa do izolácie, nemal peniaze. Podporujú ho iba študenti, ktorí mu pomáhajú pri písaní knihy o umení či pri hľadaní práce. Moc totiž ide tak ďaleko, že vyobcovaný umelec si nemôže – ak nemá preukaz člena umeleckého zväzu, a to tento nemá – ani kúpiť farby. Nemôže sa nikde zamestnať. A to bol ešte Strzemiňski invalid – nemal ruku a nohu, chodí o barlách! Silu čerpal z vlastnej tvrdohlavosti.
Wajda postupoval veľmi zaujímavým spôsobom. Nie je to v podstate film o umení, je o živote. Režisér sa nesústredil na reprodukovanie obrazov a diel tohto umelca, sústredil sa na jeho povahu, činy, charakter, osobnosť. Dokonale stvárnil rôzne epizódne postavy, čo ho obklopovali a škodili mu. Najmä úradníci a funkcionári, sekretárky, drobní remeselníci. To boli vykonávatelia moci – bežní, tzv. obyčajní ľudia. Stále pripravení plniť príkazy. Tak sú diváci svedkami napríklad likvidácie výstavy, ktorú vykonávajú aj jednoduché ženičky, možno dozorkyne z galérie. Wajda výborne vystihol túto „ľudskú“ tvár zla. Zdanlivo sa nič nedeje, každý je tichý, skromný, sedí niekde a plní si svoje povinnosti. Tak sa nikto nezastane ani veľkého umelca, po ktorom išli. Malé dušičky sú v každej dobe a sú schopné zlikvidovať velikánov. Vo filme Odrazy je to uhádnuté.
