Recenzia: Filmovú Lajku vo vesmíre zhltla čierna diera

Chlpatý „prieskumník“ niekoľko hodín po štarte rakety zomrel, na rozdiel od rovnomennej hrdinky animovaného sci-fi muzikálu. Lajka sa spolu s ďalšími vyslanými zvieratkami dostane na planétu Quem, aby tu ako zvieratá z Noemovej archy vytvorili novú vesmírnu kolóniu a nadviazali kontakt s miestnymi obyvateľmi. Heslom tohto naivného sveta je mier a láska, zvieratká ctia morálku a svojich susedov nelovia. Všetko sa však zmení, keď na planéte pristane človek.

Klimt inšpirovaný reálnou udalosťou rozvíja príbeh zvierat násilne zotročených človekom a vyslaných do vesmíru. Tu nachádzajú paradoxne oázu slobody a na pozadí hravého príbehu vyzdvihuje filmár prirodzenú povahu človeka – bezočivého dobyvateľa. Mier na novej planéte totiž naruší príchod kozmonauta, ktorý je prirodzene hladný a odhodlaný podmaniť si nový svet. Ambiciózny projekt má síce krásny vizuál a funkčne pracuje aj s hudbou, stroskotáva však na tom najbazálnejšom, a tým je scenár.

Ťažko odhadnúť, akému divákovi je Lajka určená. Môžeme polemizovať o tom, či je film vhodný pre deti, scenár je totiž plný chlipných a zúfalo nekomických gagov. Dospelý divák zas môže mať problém s nedotiahnutým príbehom a insitnou poetikou.

V prvej tretine filmu sú načrtnuté sľubné motívy, dokonca s tematickým presahom a zdá sa, že Lajka bude rozprávka pre celú rodinu, celé to však umŕtvi nelogický zvrat. Príbeh sa uberie nešťastne sebadeštruktívnym smerom. Autori sa, opojení svetom, ktorý na planéte Quem vytvorili, odtrhnú z reťaze, venujú priestor príkro obskúrnym vedľajším postavičkám, ktorých vzťahy sú banálne a po chvíli začnú diváka nudiť. Príbeh navyše vrcholí prvoplánovými akčnými scénami.

Zásadnou chybou je, že príbeh odbočí od hlavnej hrdinky, jedinej, s ktorou sa možno stotožniť. Z rozprávky s morálnym posolstvom sa vykľuje lascívny muzikál, ktorý už ani sám nevie, kde má hlavu a kde pätu. Mimoriadne nesympatický je mimozemšťan s nadmerným množstvom bradaviek posadnutý kopuláciou, z ktorého sa v istom momente stáva hlavný hrdina. Autori jeho „zvrhlosť“ zdôrazňujú pri každej príležitosti, silené sexuálne narážky sú samoúčelné, nefungujú ako zdroj humoru.

Čo však funguje, je vizuál – záchranný padák celého filmu – prechody do spievaných pasáží a pomerne solídne sú aj texty piesní. Ak chápeme Lajku ako uzavretý filmový monolit s vlastnými pravidlami, aj keď sa naň pozeráme ako na animák ako filmový druh s osobitými pravidlami, snaha o „uletenosť“ ani v jednom z kontextov nefunguje. Klimtovi síce nechýba odvaha vybočiť, no bizarnosť si neustrážil, čo filmu so silným potenciálom v konečnom dôsledku ublížilo.

Klimt však reflektuje absenciu pokory človeka voči iným formám života a zabŕdne aj do ekológie. Na planéte Quem sa napokon stretnú kozmonauti dvoch svetových veľmocí Ruska a USA, ich prvotným pudom je kolonizovať a zjesť všetko, čo im príde do cesty. Pobavia aj parodické narážky na odveký zápas Rusov a Američanov, ktorí v 50. rokoch súperili o prvenstvo v „dobytí“ vesmíru.

Lajka nadväzuje na tradíciu českých animátorov ako Jiří Trnka či Břetislav Pojar a osobitá vizuálna identita filmu uspokojí okrem iného aj fanúšikov výtvarníka Františka Liptáka. Jeho a Klimtov rukopis sú v prípade Lajky v skvelej symbióze.