Pavol Mikulík už ako chlapec účinkoval v rozhlase, neskôr sa stala známa aj jeho sympatická chlapčenská tvár. Keď ho v zrelom veku choroba vyradila zo života, nikto tomu nechcel veriť. Taký aktívny človek! Našťastie, mal okolo seba ľudí – rodinu i študentov, ktorí mu pomohli.
Po porážke zabudol aj písať, aj čítať, ťažko sa hýbal a najprv vôbec nerozprával. A predsa súhlasil s rozhovorom. Zaviedol ma k nemu jeho bývalý študent, herec Juraj Benčík, ktorý sa o neho staral. Bála som sa, ako budem hovoriť s niekým, kto nerozpráva! Mikulík sa však snažil, pomohli inštinkty aj Juraj Benčík, ktorý „tlmočil“, čomu sa rozumieť nedalo. Neskôr sme sa s Pavlom Mikulíkom dohovárali už telefonicky. Robil pokroky. Stretli sme sa aj v petržalskom penzióne Leberfinger, kde býval neskôr. Vzal ma do kuchyne a chválil sa, aké má koreniny a že dáva do hovädzej polievky koňak. Čudovala som sa, aký je pokojný, vyrovnaný, hoci následky po porážke zostali navždy. Aj tak si vychutnával život. Ako si napríklad vedel zútulniť bývanie! „Moja izba nie je veľká, mám tu však obľúbené veci,“ hovoril. „ Aj čínska ruža práve kvitne. Pozrite, tu nad písacím stolom, to je péefka od Mariána Vaneka, toto sú snímky z premiéry filmu Vášnivý bozk, z Perinbaby, z Tisícročnej včely, z inscenácie Zákon večnosti, toto z vyučovania študentov na VŠMU, tu som s pánom Hrušínskym, dávne fotografie z Divadla na korze, pamätné plakety. Toto sú rodičia. A toto je moja súkromná fotka tesne pred porážkou …“
Priam symbolicky na nej mával rukou, ako na rozlúčku. „Bolo to 8. júla 1993 na nakrúcaní v Košiciach. V ten deň som necítil žiadne varovanie. Popoludní som nastúpil do výťahu v hoteli Slovan. Viezol sa so mnou liftboy. Odrazu som len pocítil, že strácam vedomie. Išlo to rýchlo. Všetko sa mi zahmlilo, zmizlo. Ostatné poznám iba z počutia, dva mesiace som bol v bezvedomí. Povedali mi, že som odpadol, čo si zamestnanec hotela vysvetlil ako opitosť. Odniesol ma na izbu a nechal ma tam.“ Keď sa ani večer neobjavil, išiel kamarát a kolega Stano Dančiak za ním. Našiel ho v bezvedomí. Dovtedy mu neposkytli lekársku pomoc. „To bolo to nešťastie! Mozog bol niekoľko hodín bez cirkulácie krvi,“ objasnil Mikulík.
Návrat bol pomalý, ako z hmly sa mu vraj postupne vynárali obrazy. Počul, videl, ale nič nechápal. No, hneď ho vzali do parády a začal trénovať. Mával depresie, ale stále boli okolo neho milujúci ľudia, študenti, a nedopustili, aby poľavil. Výsledky sa dostavili, Pavol Mikulík žil ešte pár rokov krásny a plný život. Dokonca sa vrátil aj na javisko, hral, písal knihy, varil. Každý sa tešil z jeho vôle a z jeho sily. Nikdy pritom neprestal byť hercom. Nestrácal noblesu, šarm a talent, ani keď sa znova učil písať. Bol príkladom. Duch v ňom prevládal a zdal sa neporaziteľný. Srdce ho zradilo až 27. novembra 2007.
Foto: Jana Nemčoková
3 x Pavol Mikulík
- Už ako dieťa účinkoval v rozhlasovej detskej družine. Hral v SND, na Novej scéne, v Divadle na korze, ako aj v nezabudnuteľných slovenských filmoch – Tisícročná včela či Perinbaba.
- V roku 1993 prekonal mozgovú porážku, no po siedmich rokoch sa vrátil na javisko.
- Za stvárnenie hlavnej postavy Jaspera v hre Simona Graya Na konci hry získal v roku 2000 ocenenie Krištáľové krídlo. V televíznej ankete OTO bol za celoživotné dielo uvedený do Siene slávy.
