Druhá séria seriálu Až po uši sa odohráva v zime, pribudli atraktívne interiéry aj malebné pražské exteriéry a krkonošské svahy. V čom je pokračovanie ešte odlišné?
Posunuli sme sa v humore. Ak sme v prvej časti mali nejaké mantinely, tak v druhej sme ich úplne prekročili. Na rozdiel od romantických projektov, v ktorých zohrávajú úlohu milostné trojuholníky, sa tento seriál vyznačuje vyššou mierou nadhľadu, autenticity a vtipnejšími dialógmi.
Je iné, keď sa seriál nakrúca pod taktovkou filmového režiséra?
Honza Hřebejk je nesmierne inteligentný režisér. Práca s ním je zábavná, mám rada jeho humor, rada ho vidím na pľaci, je pre mňa radosť a odmena s ním tvoriť. Podarilo sa mu dať dokopy tím hercov, v ktorom funguje úžasná chémia.
Seriál je súčasný aj v tom, že sa jeho hlavní predstavitelia „hľadajú“ a občas sa nájdu v cudzej posteli. V prvej sérii sa vaša Zuzana, ktorú manžel neustále podvádza, zamiluje do svojej masérky Lindy. Čo bolo najťažšie pri práci na intímnych scénach s Janou Kolesárovou?
Vôbec nič. Naopak, všetko bolo veľmi prirodzené. Bola som vďačná za túto tému, za to, že sa k nej vďaka seriálu otvorila diskusia. Rola bola už pri čítaní scenára farebná, s mnohými hereckými polohami. Som rada, že som mohla dať život takejto postave.
Foto: HBO
Stalo sa vám, ako vašej Zuzane v živote niečo, s čím ste vôbec nerátali?
Som človek, ktorý sa životom dobrovoľne necháva prekvapovať. Som šťastná, že neviem, čo ma čaká za rohom. To by som ani nevymyslela. Neplánujem svoju budúcnosť. Viem, čo by ma ako herečku mohlo profesijne stretnúť, čo by som mohla obsiahnuť, naplniť, ale nesnívam o žiadnej konkrétnej roli. Pokorne prijímam alebo odmietam to, čo mi moja profesia ponúka. Som rada, že môžem tvoriť, ale nie je to pre mňa priorita.
Ktorá divadelná postava vám prirástla k srdcu?
V Divadle pod Palmovkou to bola Eva v predstavení Gazdiná roba alebo Máša z Čechovovej Čajky v Brne. Rada som hrala Dostojevského Besy v Divadelnom spolku Kašpar. Tých postáv je mnoho, sú medzi nimi aj muzikálové. Milovala som napríklad West Side Story. V činohre je to momentálne napríklad Cena za nežnosť v Divadle Palace. Vnímam, že divák je týmto predstavením zasiahnutý, prežíva istú katarziu, niečo si z divadla odnáša. Po predstavení, v ktorom sa rozohráva komplikovaný vzťah matky a dcéry, dostávam listy a e-maily. Píšu mi dcéry o tom, že volajú svojim matkám, s ktorými roky nehovorili, napravujú sa vzťahy… Mám radosť, keď môžem divákovi odovzdať emóciu, keď ho môžem rozsvietiť. Umenie by malo sprostredkovať skutočné emócie a autenticitu.
Autentická je aj vaša Myrtle v predstavení divadla Ungelt Kráľovstvo na zemi. Je ťažké hrať jednu z najlepších a zároveň najzložitejších postáv Tennessee Williamsa?
Je to moje prvé stretnutie s Williamsom. Pochopila som, prečo je to jeden z desiatich najlepších svetových autorov. V jeho textoch je niekoľko rovín, len v náznakoch, ktoré čítate medzi riadkami. Je geniálne, že tam dostal toľko rozmerov, ale odohrať to všetko na javisku počas dvoch hodín je takmer nemožné.
Témou hry Medzi utorkom a piatkom (v origináli Honour), kde hráte novinárku Claude, je pravda. Aká dôležitá je pre vás úprimnosť?
Ľudia na to nie sú veľmi zvyknutí. Občas sú prekvapení a neprijmú to. V tom som asi trochu chlap. Muži sú v komunikácii priamejší a ja takisto neviem chodiť okolo horúcej kaše a hovorím veci na rovinu. Myslím, že hovoriť v „epickej šírke“ je zbytočné plytvanie energiou. Navyše, priamočiarosť je oveľa slobodnejšia. Pre mňa je sloboda jednou z priorít, aj vo vzťahu. Tým nemyslím, že by si partneri mali robiť, čo sa im zachce. Je dôležité slobodne komunikovať, konať, nebáť sa vyjadriť svoj názor. Žijem v pravde aj sama so sebou, to znamená, že si nič nenahováram. Samozrejme, dopracovala som sa k tomu. Neprišlo to len tak, lusknutím prstov.
Foto: KVIFF.COM
Študovali ste muzikálové herectvo na JAMU, v ktorom sa prelína herectvo, tanec a spev. Čo bolo pre vás najtvrdším orieškom?
Najväčšia drina je tanec. Je nádherné sledovať broadwayských hercov, ako vedia skvelo zatancovať a pritom ešte spievať a fantasticky hrať. Ja sa však dnes muzikálu takmer nevenujem, hoci je mi za ním smutno a rada by som spievala. V Prahe, kde žijem, jeho úroveň nie pre mňa inšpiratívna ani tvorivá. Uvádzané predstavenia nesiahajú tomuto žánru ani po členky. Neviem robiť veci polovičato. Zastaviť sa na nejakom muzikálovom medziposchodí, ktorý je tu stropom, ma frustruje. Je škoda, že sa neinšpirujeme Viedňou, ktorá je len kúsok od nás. Český divák nie je v muzikálovom žánri zorientovaný. Keďže nepozná svetlo, nevie ani posúdiť, čo je tma. To, čo naša muzikálová scéna uvádza, je len také šero. Je to mladý žáner a my sa ho ešte len učíme.
K muzikálu ste sa dostali zo stavebnej priemyslovky. Zdalo by sa, že technika a umenie majú od seba ďaleko…
Vždy som chcela spievať a videla som sa v nejakej tvorivej profesii. Uvažovala som o konzervatóriu, ale to mi ako pätnásťročnej doma neprešlo. Išla som v stopách svojej mamy na stavebnú priemyslovku. Vydržalo mi to až do maturity, keď som si podala prihlášku na JAMU a prijali ma. Žiaľ, pre moju rodinu, ktorá sa s tým musela zmieriť.
Spievať Carmen alebo Je suis malade vás počuť aj z youtube. Neplánujete vydať album?
Máte pocit, že by to bolo zmysluplné? Dostala som niekoľko ponúk, ale ešte som nedospela k rozhodnutiu, že by to bolo správne. Ešte som neobsiahla všetko, čo ma čaká na ceste k samostatnému albumu.
Často vás prirovnávajú k Sofii Lorenovej. Máte rada túto taliansku hereckú legendu?
Kto by ju nemal rád? Krásna, živočíšna bytosť. Je to pre mňa veľmi lichotivé prirovnanie. Hoci nikdy pre mňa idolom nebola. Moja babička áno. Bola to silná, inteligentná, noblesná žena, ktorá nikdy nikoho neodmietla, naopak, každému pomohla a so všetkým si dokázala poradiť. Bola nesmierne ľudská a láskavá.
Vy takisto pomáhate iným. Niekoľko rokov ste patrónkou organizácie Debra, ktorá pomáha postihnutým s ochorením motýlích krídel.
Asi pred dvanástimi rokmi ma oslovila primárka Hana Bučková, ktorá sa špecializuje na toto vzácne dermatologické ochorenie. V tom čase, ako väčšina ľudí, som o tomto ochorení vôbec nič nevedela. Spätná väzba je úžasná v tom, že pacienti delia svoj život na obdobie pred Debrou a po nej. Táto charitatívna organizácia im zásadne a pozitívne zmenila život. Už nie sú sociálne izolovaní, hoci ich ochorenie je nevyliečiteľné. Dlhé roky tiež spolupracujem s detským fondom OSN UNICEF, kde som vyslankyňou dobrej vôle spolu s Michalom Vieweghom a hokejistom Patrikom Eliášom. Mimochodom, je to doživotná funkcia.
V rámci UNICEF ste navštívili Afriku. Ktorú krajinu?
Ešte predtým, než som začala spolupracovať s UNICEF, bola som na misii v Mali. Je to jedna z najchudobnejších afrických krajín, do ktorej sa kvôli vojnovému konfliktu v tejto chvíli ani nedá dostať. Poznala som, ako organizácia pracuje v teréne, aký majú jej projekty dosah. Keďže ma to nadchlo, hneď som začala spolupracovať na projekte proti novorodeneckému tetanu. Dnes je to neoddeliteľná súčasť môjho života.
Aký bol váš najsilnejší zážitok z misie?
Keď idete na humanitárnu misiu, vidíte tie najhoršie veci, cestujete tam, kde je problém, kde treba pomôcť. Emočný nával je veľký, ale nemôžeme sa zrútiť. Keď budete plakať, nikomu nepomôžete. Ja nie som človek, ktorý sa ľutuje. Aj mojej dcére Elenke hovorím, ak je nešťastná: Neľutuj sa, radšej vymysli nejaké riešenie. Dnes už aj sama, ak má tendenciu podľahnúť sebaľútosti, sa rýchlo spamätá a povie: Maminko, ja sa neľutujem, ja to vymyslím a zachránim situáciu.
Zdedila dcéra tanečné sklony po manželovi Petrovi Čadkovi alebo je to skôr malá herečka?
Elenka má pohybový talent aj hudobný sluch. Uvidíme, čo bude chcieť rozvíjať. Podporujeme ju len v tom, čo ju baví a z čoho má radosť. Veľa času trávime v našom dome v Mělníku. Mám rada ľudí, ale ich nápor v Prahe je neúnosný. Potrebujeme relaxovať v záhrade pri dome, vybehnúť si len tak do lesa, slobodne dýchať.
Vašou záľubou je aj cestovanie. Ponúka vám pocit anonymity?
Cestovanie je nesmierne obohacujúce a veľký relax. Potrebujem nové informácie, priamu konfrontáciu so životom v iných krajinách, nielen pasáže načítané z kníh. Baví ma hovoriť s ľuďmi, poznávať iné kultúry. Chcela by som sa vrátiť do Tibetu, cestovať za gorilami do Rwandy, navštíviť nášho kamaráta v Polynézii, kde som strávila po sebe dve letá. Láka ma Afrika, Ázia aj Island.
Vrátim sa opäť k seriálu, kde v jednej z častí neverník Milan dáva svojej bývalej manželke a deťom nevšedný darček – hrobové miesto. Našli ste si aj vy niekedy pod stromčekom kuriózne vianočné prekvapenie?
Darčeky nejako veľmi neprežívam. Môj muž mi však ku každému darčeku napíše lístok, akýsi príbeh. Oveľa viac sa teším na tie odkazy, ako na samotný darček. Všetky mám odložené. Túto krásnu tradíciu do našej rodiny priniesol Peter.
Aké dôležité sú pre vás tradície?
Veľmi. Sme veľká rodina a stretávanie považujeme za dôležité. Ak je času menej, potom sú blížiace sa Vianoce príležitosťou objať sa a porozprávať. Na vianočnom stole nesmie chýbať domáca vianočka. Doteraz ju vždy piekla mama, tento rok, bez nej, to musím zvládnuť ja. Vianočný stôl, na ktorom je nádherný peceň chleba, má zviazané nohy, aby rodina držala spolu. Spievame koledy, vyhadzujeme kosti kapra k ovocným stromom, aby rodili. Bez tradícií kultúrne vyhynieme, preto si ich musíme udržiavať.
Jitka Čvančarová
Foto: Česká televize
Česká herečka, speváčka a filantropka sa narodila 23. marca 1978 v Mělníku. Po stavebnej priemyslovke vyštudovala JAMU, odbor muzikálové herectvo. Za svoje muzikálové a činoherné úlohy bola niekoľkokrát nominovaná na Cenu Thálie. Sedem rokov pôsobila v Mestskom divadle Brno, v súčasnosti hosťuje v niekoľkých pražských divadelných scénach. Počas činohernej a muzikálovej kariéry stvárnila viac než tridsať hlavných rolí – Schillerovu Máriu Stuartovú, Roxanu v Cyranovi de Bergerac, Evu z Gazdinej Roby, Lízu z My Fair Lady, Mariu vo West Side Story, Fantinu v Les Misérables, Lizavetu v Dostojevského Besoch, Sally Bowles v Cabarete, Myrtl Tennesseeho Williamse a úlohy v Čechovových a Shakespearových drámach. Pred filmovou kamerou debutovala v milostnej komédii Bestiář režisérky Ireny Pavláskovej. Pozoruhodnú rolu matky frustrovaného dievčaťa s bohatou fantáziou si zahrala v poetickej koláži Kdopak by se vlka bál režisérky Marie Procházkovej. Hrála tiež v seriáloch Život a doba soudce A. K., Dokonalý svět, Vinaři, Doktor Martin. Diváci ju mohli vidieť v rozprávke Tři bratři, v komédii Hodinový manžel alebo v pokračovaní Dědictví aneb Kurva se neříká. Aktuálne účinkuje už v druhej sérii seriálu Až po uši a nakrúca s režiséromm Václavom Marhoulom film Nabarvené ptáče. Je patrónkou charitatívnej organizácie Debra ČR a vyslankyňou dobrej vôle detského fondu OSN UNICEF. V manželstve s profesionálnym tanečníkom a choreografom Petrom Čadkom vychováva päťročnú dcéru Elenu Emíliu.
