Film: Orient expres fičí príliš rýchlo

Agatha Christie písala salónne detektívky, ktoré sa obyčajne odohrávajú v noblesnom prostredí.

10.12.2017 16:00
Vražda v Orient exprese Foto:
Michelle Pfeiffer vo filme Vražda v Orient exprese.
debata

Tam sa dobre darí zločinu: vrahovia sa skrývajú za masku elegancie a dobrej výchovy. Príjemný a pohodlný svet boháčov dobre kontrastuje s hrôzou kriminálnych udalostí. Tak je to aj v príbehu Vražda v Orient exprese o zločine v luxusnom vlaku. Autorka k tejto detektívke čerpala inšpiráciu zo skutočnej udalosti: svet pobúril únos dieťaťa priamo z bytu známej rodiny. Literárne spracovanie sa mimoriadne vydarilo. Vo veľkom sa stále číta a priťahuje filmárov.

Najnovšia je americká verzia Vraždy v Orient exprese v réžii Kennetha Branagha, a to s hollywoodskymi hviezdami v hlavných úlohách. On sám hrá Hercula Poirota. „Nie som Herkules, ale Hercule,“ upozorňuje, keď sa predstavuje, no hneď je jasné, že Poirot je silák. Nie svalmi, lež v oblasti postrehu, úsudku a spôsobu komunikácie. Vzbudzuje rešpekt, ale aj úškrny, a jeho zvláštne tvarované vodorovné fúziky pôsobia ako tykadlá, anténky či senzory, ktoré všetko zachytia. Aj tento zložitý prípad objasní, hoci je to neobyčajný zločin.

Poirot si všíma ľudí i priestor už skôr, než sa zločin stane, a potom len hľadá súvislosti. Takto postupoval aj v prípade vraždy v Orient exprese. A je to aj režisérova metóda – film sa dvíha ako veľká vlna, energia, ktorá hrozí udrieť nečakanou udalosťou, potom sa ukazujú súvislosti. Nástup je skutočne skvelý – Jeruzalem, Istanbul, ľudská trma-vrma, z pestrej scenérie a vravy sa vyčleňuje posádka, ktorá spolu pocestuje v osudnom vlaku.

Postupne sa tí ľudia vymaňujú z anonymity aj pre diváka a dupľom pre detektíva Poirota. Cesta sa začína bezstarostne, vlak upaľuje Balkánom a dá sa povedať, že vo filme má Orient expres hlavnú úlohu. Možno najväčšie vzrušenie prežíva divák s ním: preciťuje poéziu a krásu dávnych parných lokomotív, priam sa v Orient exprese usádza a vníma čaro jazdy. Za oknom vidí pôvab zimnej krajiny, ktorá pôsobí monumentálne, a v kombinácii so „železným tátošom“ je to skutočná rozprávka pre dospelých.

Lenže – idyla sa končí a začínajú sa drámy: vo vlaku niekto zavraždí cestujúceho obchodníka a vlak uviazne v snehu uprostred skalných brál. Prichádza Poirotova chvíľa – zločin objasní a na záver všetkých podozrivých sústredí – ako je jeho zvykom – v jednej „miestnosti“. Kde ju nájde v tej pustine, to je filmové prekvapenie. A prekvapujúce je aj rozuzlenie.

Hoci mnohí diváci už tento príbeh poznajú, iste si ho nepamätajú do podrobností, lebo je to zložitá konštrukcia a ide vlastne o dva zločiny – jeden vychádza z druhého. Ale ak si niekto bude všetko pamätať, alebo má príbeh čerstvo prečítaný, len sa mu to zíde, lebo vo filme sa informácie naozaj expresne hrnú. Divák sa vo všetkých súvislostiach bude asi ťažšie orientovať. Režisér mohol pri objasňovaní prípadu použiť viac filmovej reči a oba zločiny dať do vzťahu pomocou obrazu, nielen slovami.

V poirotovkách to tak býva, dej sa pomaly (a aj vizuálne) rozkrýva. V tomto filme je fáza objasňovania akoby zrýchlená, ilustrovaná len bleskovými dokumentárnymi zábermi. A objasňuje sa toho veľa, lebo dej je „napchatý“. Neprimeraná „akčnosť“ sa však dá tvorcom filmu odpustiť, lebo aj tak je to zážitok. V jedálnom vozni luxusného vlaku napríklad Poirot papá zákusok z jedného tanierika s budúcou obeťou (Johny Depp) – absolútna idyla, ale už vtedy je jasné, že sa niečo stane…

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Vražda v Orient exprese #Kenneth Branagh