Kamila Magálová: Keď sa vieme tešiť z maličkostí, máme toho veľmi veľa

Nebojí sa hmyzu ani nových výziev. Nerada nakrúca seriály, občas ju však na nejaký prehovoria.

24.12.2017 12:00
debata (1)

A o relácii Tajomstvo mojej kuchyne si myslela, že vydrží tak jednu sezónu. Kamila Magálová tento rok netrávila iba na doskách Slovenského národného divadla či pred televíznymi kamerami. Naspievala dueto s Karlom Gottom a so svetoznámym režisérom Janom Švankmajerom nakrútila film Hmyz. Premiéru bude mať začiatkom budúceho roka na prestížnom festivale v Rotterdame a do slovenských kín príde 15. marca.

Herečka Kamila Magálová. Foto: JOJ
Kamila Magálová Herečka Kamila Magálová.

Režisérka Marie Poledňáková si vás všimla v Banánových rybičkách, kde ju váš úsmev presvedčil o tom, že ste tá pravá na postavu učiteľky Heleny vo filme Líbáš jako Bůh. Kde si vás všimol Jan Švankmajer?

To som sa ho pýtala ako prvé. Povedal mi, že si ma vybrali. To mi stačí, pretože asi im záležalo na tom, aby si vybrali práve mňa. Bola to prekrásna spolupráca a neľutujem cestovanie medzi Bratislavou a Prahou a všetky tie prestoje. Je to úplne iný film. Okrem živých hercov pracuje pán Švankmajer aj s animáciami a zároveň počas nakrúcania vznikal o ňom dokument. Vo finále ho zostrihali tak, že bude súčasťou filmu. Takže ak v ňom napríklad niekoho zabíjajú, vidno nôž, herca, ktorého zabíjajú, ukážu ako strieka krv a potom aj ako to celé spravili. Vo svojej kariére toho nemám obrovsky veľa, ale na všetko, čo mám za sebou, môžem byť hrdá, lebo ľudia si na to dodnes pamätajú.

Ako sa vám spolupracovalo s pánom Švankmajerom?

Pán režisér Švankmajer má výhodu, že má vlastný ateliér. Kúpil si totiž staré kino v Knovízi, asi 25 kilometrov od Prahy, a prerobil ho na ateliér. Má starú kameru, tridsaťpäťku, ktorou nakrúca, čiže to ide pomalšie a nakrúcanie je náročnejšie, ale nemusí sa nikomu prispôsobovať. Keď som sa pýtala, kedy ten film dokončia, povedali mi: Pán režisér si to ešte pozrie, premietne to niektorým známym alebo aj neznámym, zistí ich reakcie a podľa toho ešte niečo dotočí alebo nedotočí. Je úžasné mať takú devízu. Množstvo filmov sa nakrúca tak, že produkcia povie odvtedy-dovtedy, kameru máme toľko dní, ateliér máme takto dlho… Švankmajer má úplne voľnú ruku, nemusí si nič prenajímať, preto sa nám robilo tak v pohode. Nikdy som nezažila takého režiséra ako on. Skromne sedel na pľaci so psíkom vedľa seba. Povedal kameramanovi, aká scéna sa bude robiť a rekvizitári so stavbármi ju pripravili. Potom zavolal hercov a povedal nám, ako si to predstavuje. Neskúšal nás, či vieme texty, alebo či správne intonujeme. Aj to sa niekedy stáva. Prišli sme na javisko, bola maximálne jedna skúška, kvôli kameramanovi, keď si vyžiadal aj druhú, tak už sa na neho pozeral, že čo sa deje. Išli sme maximálne dve ostré. Zažila som aj seriál, kde sa išlo 17 ostrých a režisér nikdy nevedel povedať prečo. Čím viac ostrých robíte, tým viac sa to zmechanizuje a už to nie je ono.

Témami Švankmajerových filmov sú manipulácia a sloboda. Ako je na tom vo vzťahu k týmto témam vaša postava? Manipuluje vydatá Ružena/Pani Cvrčková s motorkárom v podaní Jana Budařa, ktorý sa do nej zamiloval?

Iste, všetky postavy v tom filme sú manipulátori. Ešte aj Hovnivál, ktorého hrá Jirka Lábus, s tými svojimi očami – nikto iný by sa na to lepšie nehodil – to hovorím v dobrom. Švankmajer to, že všetci sú tam manipulátori, veľmi dobre vie a bolo úžasné sledovať ho, ako sa teší, čo sa deje pred kamerou. Boli tam všelijaké scény. Režisér (filmový manžel Kamily Magálovej v Hmyze – pozn. red.) vie o vzťahu svojej manželky s motorkárom a pomaly ho začína likvidovať. Boli tam scény, ako ide po ňom alebo ako mňa niekto vraždí. Na Švankmajerovi bolo vidno, ako ho to baví. Niekedy ani nebolo treba zopakovať scénu, ale len preto, aby to videl ešte raz, tak povedal: Dejme si to ještě jednou. Má vyše 80 rokov, ale tešil sa ako malý chlapec. Dúfam, že to na filme bude vidieť. Nebude to krvák v pravom zmysle slova, a diváci to hádam zoberú s úsmevom a prijmú to. Film vznikol na motívy hry bratov Čapkovcov Zo života hmyzu a má istú lyriku, napriek tomu, že je niekedy drsný.

Kamila Magálová ako pani Cvrčková vo filme Jana... Foto: PubRes
kamila Magálová Kamila Magálová ako pani Cvrčková vo filme Jana Švankmajera Hmyz, ktorý príde do slovenských kín 15. marca.

Drsné boli v určitom zmysle aj podmienky pre hercov. Jiří Lábus sa v jednom rozhovore sťažoval, že ho z nosenia krídel seklo v krku. S krídlami ste hrali aj vy, bolo nakrúcanie fyzicky náročné?

Krídla sme mali všetci. Okrem horných som mala ešte aj spodné. Boli pripevnené popruhmi, ktoré ťahali, tlačili. Hrala som pani Cvrčkovú a okrem krídiel som mala na hlave aj obrovské tykadlá. Aby držali, pripevnili mi ich do vlasov na čelenke sponkami. Tlačilo to, bolelo ma to. Ak sa opakoval nejaký obraz alebo ak niečo trvalo dlhšie, mala som ich stále na hlave, lebo by bolo komplikované odopnúť ich a potom zase pripnúť. S tými ťažkými tykadlami na hlave som sedela niekedy dosť dlho. Ale keď človek vidí, že tá robota stojí za to, všetko prejde. Takže stálo to za to, aj napriek tomu, že ste si pri nakrúcaní zranili koleno. <AN>Určite! Ten úraz som si uvedomila až o tri mesiace. Pri nakrúcaní som mala prebehnúť cez scénu, padnúť a zhodiť praktikábel. Povedala som si: budem padať štyrikrát? Päťkrát? To je hlúposť, treba to spraviť hneď na prvú. Na škole ma učili padať a myslím si, že to viem, ale koleno jednoducho dopadlo na tvrdú podlahu, trochu ma to zabolelo, ale potom to prešlo. Až časom sa to začalo zhoršovať, pri chôdzi do schodov ma pichalo a bolesť sa znásobovala, až kým som nešla pod nôž. Ale aj tak to stálo za to!

Prišli ste pri nakrúcaní do kontaktu aj s hmyzom? Nemali ste s tým problém?

S hmyzom ako takým nemám problém ani v súkromí. Keď nájdem doma pavúčika, tak ho určite nezabijem. Nechám ho existovať a on si nájde nejakú cestu. Jediné, čo neznášam, sú muchy a komáre, tie s úľubou likvidujem. Na nakrúcaní sme mali živé chrobáky a hovnivály. Videla som ich liezť, boli krásne. Veď chrobák je nádherný, fascinovali ma. Je úžasné, čo príroda vyrobí. A potom, keď som videla Lábusa, tak som sa do Hovnivála úplne zamilovala. Ste známa skeptickým postojom k seriálom, napriek tomu sa vám v poslednom čase podarilo účinkovať v niekoľkých vydarených kúskoch. Čo musí mať seriál, aby ste naň prikývli? <AN>To je dobre, že ste povedali vydarených. Vrátim sa ešte k tomu, prečo nie seriály. Nastúpila som do roztočeného seriálu Odsúdené, lebo Pavel Kříž, ktorý hral riaditeľa väznice, posledné tri mesiace nemohol, tak oslovili mňa. Mala som vtedy voľno a povedala som si, že to skúsim. Bola to moja prvá skúsenosť so seriálom a bol dosť úspešný, ale tá práca mi absolútne nesedela. Zavolali ma do štúdia a povedali: Ty sedíš tu, Jožo príde, Fero tam zakričí. A ideme, ostrá! Ani som nevedela, s kým hrám. Bola som naučená na inscenácie, ktoré sa skúšali tri týždne, potom boli kamerové skúšky, na každú kameru. Povedala som si: keby som nemala čo jesť, možno. Potom prišla Kolonáda. Hneď na začiatku som povedala: nerobím seriály. Dali mi to prečítať a scenár bol veľmi slušný, aj to slušne dopadlo, nakrútila sa aj druhá séria. Potom prišiel seriál Za sklom. Veľmi sa mi páči, lebo je mimoriadne aktuálny, má dobré obsadenie a šéfku polície som tiež ešte nehrala. Mala som pod sebou dvoch šarmantných spolupracovníkov a tiež to dopadlo dobre. Takže som rada. Hoci teraz sa vysielanie prerušilo. Tvrdia, že preto, aby Za sklom išlo v hlavnom vysielacom čase. Tak dúfam, že ho nestopli preto, že sa niekto odvolával v parlamente, a od marca sa seriál vráti na obrazovky, inak by to bola naozaj cenzúra, a to by ma dosť nahnevalo.

V prvej sérii Za sklom vás poslali do dôchodku. Budete zasahovať do deja aj v druhej?

Som na dôchodku, ale samozrejme, Tomáš Maštalír sa so mnou chodí radiť, čo ďalej. No nebudem všetko prezrádzať.

Hoci šéfku polície ste predtým nehrali, na prelome 80. a 90. rokov vám veľkú popularitu priniesol dabing seriálu Dempsey a Makepeaceová.

Makepeaceovú dávajú v televízii každé leto, občas si to z nostalgie pozriem, je to už dosť zastarané… Ale v tej dobe to bolo úžasné, ľudia na seriál dodnes spomínajú. Teraz som bola v Česku, kde som nahrávala dueto s Karlom Gottom. Bola tam aj jeho manželka Ivanka. Stretla som sa s ňou prvýkrát. Objala som ju a hovorím jej: rada vás poznávam. A ona na to: ja rada poznávam vás, lebo vy ste pre mňa tá Makepeaceová, milujem vás! A to je už ozaj čo povedať, po toľkých rokoch. Viete, čo je krásne? Ten dabing sa robil ešte počas spoločného štátu a seriál vysielali v slovenčine aj v Česku. Keď sme sa rozdelili, televízia Nova predabovala seriál do češtiny. A Česi písali do televízie, že chcú slovenský dabing!

Spomenuli ste dueto s Karlom Gottom. Ako vznikla táto spolupráca?

Dušan Rapoš chystá rozprávku Když draka bolí hlava. Je o dvojhlavom drakovi. Jedna hlava hovorí po česky, druhá po slovensky, jedna je mäsožravec, druhá vegetarián. Mala by som v tej rozprávke hrať a zaznie v nej aj táto pieseň. Zaspievať si dueto s Gottom, to je podobné, ako keď som povedala po spolupráci so Švankmajerom, že ak by som už nikdy nič iné nespravila, tak som spokojná.

Veľkú popularitu vám už osem rokov prináša Tajomstvo mojej kuchyne. Ako vlastne vzniklo?

Režisérka Katka Ďurovičová robila reláciu o varení, ktorú moderovala Zuzka Vačková. Vysielala sa asi raz za mesiac a mňa tam zavolali ako hosťa. Niečo som napiekla a Katka mi povedala, že mi to veľmi dobre odsýpalo a jej mame sa pred obrazovkou zbiehali slinky. Potom sa program skončil a Katka znovu niečo vymýšľala a oslovila ma, či by som nechcela skúsiť túto reláciu. Povedala som, prečo nie. Myslela som si, že to bude možno na rok. Dokonca po roku som dala aj rozhovor, v ktorom som povedala, že dobre, vyskúšali sme a končíme. Katka takmer odpadla: To čo si povedala? Veď nikto nekončí! A vidíte, robíme to už osem rokov. Paradoxné na tom je, že varenie mi prinieslo väčšiu popularitu, ako keď som hrala slečnu Júliu. Ale o tom je televízia. Diváci ma v nej vidia každý týždeň. Som rada, že v takomto programe a nie v niečom lacnom a bulvárnom.

Na obrazovke vyzerajú všetky jedlá výborne. Stane sa vám, že sa niečo pripečie, nevykysne, nepodarí a musíte variť, piecť odznova?

Nie je to často, ale stáva sa to nám aj hosťom. Niekedy sa napríklad smotana, keď je v tom teple, jednoducho nedá vyšľahať. Našťastie sa to dá zopakovať. Vyrábame štyri časti počas dvoch dní v mesiaci, na jeden deň sú dva diely. Je to síce od rána od ôsmej do ôsmej večer a je to makačka, ale keď sa niečo nepodarí, môžeme ísť odznova, aby bol výsledok perfektný.

Z tajomstiev vašej kuchyne ma zaujalo to, že vianočné koláče napečiete dopredu a potom ich necháte pri izbovej teplote rozmraziť a sú ako čerstvé. Aké sú to koláče?

Napríklad makovník a orechovník, takzvané bratislavské bajgle. Recepty mám od mojej omamy. Do mrazničky dávam aj čajové pečivo. Niekedy sa všetko nezje a bola by ho škoda. V mrazničke sa mu nič nestane. Teraz som našla jednu pani, ktorá robí fantastické bratislavské makové rožky a idem k nej na skusy. Chcem ju pozvať do relácie, lebo som ich ochutnala a bol to orgazmus.

Ako strávite Vianoce?

Budem doma, lebo dvadsiateho ešte hrám a dvadsiateho šiesteho hrám znovu, takže sa mi neoplatí na taký krátky čas niekam ísť. Budem s vnučkou a užijeme si to. Budem oddychovať, pozriem si nejaké rozprávky, napečiem, navarím, zakúrime si v krbe, pôjdem na prechádzku so psom – jednoducho si spravíme pohodu. A konečne budem mať čas na čítanie.

Často hovoríte, že všetko je tak, ako má byť, čo vás naučil kedysi pán Werich, keď ste sa s ním pol roka pred jeho smrťou stretli. Vedia sa dnes ľudia tešiť z maličkostí?

Možnože väčšinou nevedia, a to je chyba. Keď sa vieme tešiť z maličkostí, máme toho veľmi veľa, pretože aj tých maličkostí je veľa. Ak sa vieme tešiť len z jednej veľkej veci, tie ostatné nám unikajú. Teším sa z každej drobnosti, aj z tohto rozhovoru.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #hmyz #Kamila Magálová #Tajomstvo mojej kuchyne