Foto: archív K.K.
Milá pavúčia rodinka vedie vo výťahovej šachte poriadne rušný život. O tom, ako prvý slovenský 3D animovaný seriál vznikal, porozprávala režisérka, autorka námetu a spoluscenáristka Katarína Kerekesová.
Kde sa vzala pavúčia rodina Websterovcov?
Pavučiny som si začala všímať doma pri upratovaní. Zrazu som si uvedomila, že by to mohla byť pokojne, napriek istej osamelosti pavúkov, celá pavučina malých vzťahov. Sieť by bola nielen domovom tejto komunity, ale symbolom rodiny, spoločenstva a zároveň aj odkazom na virtuálny internetový priestor.
S 3D animáciou na Slovensku nemáme skúsenosti. Prečo ste zvolili túto technológiu?
Najprv sme zamýšľali Websterovcov ako bábkový seriál. No vyhodnotili sme, že s bábkami by to bolo nesmierne zložité, pavúky majú osem nôh a animovať ich, by asi zabralo dosť času. 3D technológia je v niečom veľmi podobná bábkovej. Postavičky sú totiž 3D bábkami, majú tri rozmery, priestor sa tiež podobá bábkovému, ale všetko je vytvorené digitálne, čo umožňuje lepšie recyklovať materiály, prostredia, ale aj samotné pohyby. V konečnom dôsledku sme však vôbec netušili, do akého veľmi zložitého procesu sme sa pustili. Napokon to asi ani nebola ľahšia cesta, ale nejako sme sa s tým popasovali a výsledok musia posúdiť diváci.
Websterovcov realizoval slovenský tím. Nebol problém nájsť ľudí so skúsenosťami?
Seriál vznikal na Slovensku, s výnimkou časti animácie, ktorá sa realizovala v Poľsku so Studiom Miniatur Filmowych. Tomáš Mikuľak bol supervízorom celého 3D procesu. Ešte pred Websterovcami pracoval v reklame, kde nabral skúsenosti s touto technológiou. No v reklame prebieha proces výroby úplne inak, je rýchly, veci musíte vedieť vyrobiť v priebehu pár týždňov a ďalej ich už nevyužívate, na rozdiel od seriálu. Websterovci boli aj pre neho veľkou výzvou, musel dosiahnuť, aby všetko, čo vyrobíme, postavičky, prostredie, bolo použiteľné pre viacero procesov. Celé to technologicky pomohol naštartovať aj Jozef Just. Matej Hradský a Jaro Salaj zas previedli 2D návrhy Borisa Šimu do 3D vizuálu. Celý obraz dotváral ešte v postprodukcii Juraj Kráľ. Výtvarnosť seriálu je teda tiež výsledkom tímovej práce.
Neučili ste sa tak trochu za pochodu?
Úplne. Seriál sa na Slovensku zatiaľ v 3D nevyrábal a aj keď sme mali za sebou výrobu 2D seriálu (Mimi a Líza – pozn. red.), pri 3D animácii sú procesy omnoho previazanejšie a technicky náročnejšie. Mnohé sme museli špeciálne upraviť alebo vytvoriť na konkrétne požiadavky nášho seriálu. Nielen pri výrobe charakterov, ale aj pri animácii. Naše pavúky sú síce antropomorfné, ale majú iné držanie tela ako človek, majú osem nôh, štyri oči. Všetko bolo treba vymyslieť tak, aby vyzerali a hýbali sa presvedčivo. Réžiu animácie som zverila Andrejovi Gregorčokovi, s ktorým som spolupracovala už na Mimi a Líze. Dohliada na animáciu z hľadiska fyziky, výrazu a nadväznosti záberov.
Jednotlivé časti majú sotva 12 minút. Čo je kľúčové pri písaní takého kratučkého príbehu?
Scenár sme písali spolu s Jurajom Ráymanom a Zuzanou Križkovou a neskôr sme zapojili Zuzanu Dzurindovú a Petra Nagya. Model rodiny ponúka isté stereotypy postáv. Snažili sme sa, aby charaktery boli odlišné, aby v nich boli zastúpené aj rozličné generácie, rôznorodé slabosti a medzi nimi budovali vzťahy, konflikty. Pri prvých dieloch, a to platí všeobecne, postavičky len postupne nadobúdajú svoju tvár. V krátkom desaťminútovom príbehu je to o to náročnejšie. Charaktery budujeme postupne a v priebehu dielov sa stávajú komplexnými, podobne ako keď čítate román a ponárate sa doň. Chceli sme, aby boli príbehy pre deti úsmevné a aby sa popri tom aj niečo naučili. Preto nechávame aj našich hrdinov robiť chyby a omyly.
Večerníčky opäť ožili práve vďaka vášmu seriálu Mimi a Líza v roku 2011. Verejnoprávna televízia sa začala venovať animovanej tvorbe a animátori majú dobrú príležitosť uplatniť sa. Ako je to v porovnaní s ostatnou Európou?
V rámci strednej Európy sa snažíme, aby sa aj ostatné televízie zapojili do koprodukcií. Musím však povedať, že na Slovensku je spolupráca verejnoprávnej televízie RTVS a externých tvorcov veľmi dobrá. Okrem Websterovcov začíname robiť ďalšiu Mimi a Lízu, pracuje sa na ďalších dieloch seriálu Drobci, vzniká nový seriál Tresky plesky. Oživenie je markantné, ale aj veľmi potrebné. V ostatných krajinách Európy majú viac produkčných štúdií, no šance presadiť spoluprácu s verejnoprávnou televíziou nie sú také dobré. Dôležitým faktorom je však aj existencia Audiovizuálneho fondu a symbiózy medzi týmito dvoma inštitúciami.
Ako ste presvedčili RTVS, aby išli do večerníčka Mimi a Líza vy?
V roku 2010 vznikol Audiovizuálny fond a začali sme vyvíjať Mimi a Lízu. V komisii sedeli aj ľudia z RTVS, ktorým sa námet páčil a uvedomili si, že sa v tejto oblasti dlho nič nevyrobilo. O dôležitosti a potenciáli tohto odvetvia svedčí napríklad aj fakt, že v súčasnosti aj Európska komisia pripravuje tzv. Animation Action Plan. Hľadá spôsoby, ako posilňovať európsku animovanú tvorbu, je to totiž segment niekde medzi priemyslom a umením. Na jednej strane má potenciál zamestnanosti a na druhej aj ideovo veľký dosah na budúcu generáciu. Nielen v animácii, ale aj v celej audiovizuálnej sfére sa európsky kreatívny priemysel snaží konkurovať americkej produkcii. Výrazne tomu napomáha aj existujúci program podpory Kreatívna Európa. Práve Websterovci sú jednou z podporených produkcií, dokonca v podprograme zameranom na podporu TV produkcie.
