Po pilotnej časti sa divákovi so sebaúctou a kritickým úsudkom automaticky natisne otázka, dokedy budú slovenské komerčné televízie produkovať obdobný odpad s triviálne primitívnou zápletkou a plastovými figúrkami nelogicky sa topiacimi v instantnej seriálovej polievke? Vlci a spol. sú urážkou nielen inteligencie, ktorú tvorcovia u divákov dávno nepredpokladajú, ale neuspejú ani ako podmaz pre pijanov v tretej cenovej.
Od seriálových „bratov v triku“ sa Vlci odlišujú len zmenou obsadenia, hlavné úlohy padli na Daniela Žulčáka a Natáliu Germani, miernym preštylizovaním intríg a „novým“ lesným prostredím. Divoké kone sa odohrávali na statku v Malých Karpatoch a tvorcovia okrem iného apelovali na návrat k prírode, Zoo nakrúcali dokonca v africkej prírodnej rezervácii.
Jedným z motívov lesnej novinky je ohrozenie vlkov, na ktorých hlavný hrdina horár Andrej citovo lipne, pytliakmi. Keď vydedukuje, že nový majiteľ revíru sudca Hirsch (Ivan Krúpa) ublížil jednému z jeho chlpatých zverencov, zatúži po pomste. Do toho primiešajme štipku fatálneho tajomstva z minulosti, Hirsch môže za smrť Andrejovho otca, zakázanú lásku, Andrej sa zamiluje do Hirschovej dcéry (Natália Germani) a výsledkom je primitívna príbehová schéma, za ktorú by sa hanbil aj prvák na scenáristike. Tvorcovia ju však budú varírovať dovtedy, kým budeme zapínať televízory. Je totiž úplne jedno, či programu venujeme pozornosť, peoplemetre stúpajú a televízia sa teší, že dosahuje sledovanosť.
Vo Vlkoch škrípe nielen banálny konflikt, ale aj nelogická strihová skladba, neujasnená réžia a opulentne preestetizovaná kamera. Jednotlivé filmové prostriedky sa funkčne míňajú. Kamera sa snaží v každom zábere samoúčelne zasvietiť a mimoriadne smiešne a zbytočné sú čiernobiele, dramatické flashbacky do „temnej“ minulosti.
Budovať promo seriálu na tom, že príbeh je voľne inšpirovaný reálnymi krimi prípadmi z 90. rokov, je zavádzajúce a dávať Vlkov do súvislosti s komerčne úspešným trilerom Únos či diskutovaným dokumentárnym portrétom Mečiar je absolútne surreálne. Hlavným cieľom Vlkov je upútať diváka bez nárokov na intrigy, ktoré sú od prvého momentu priehľadné. Filmový svet seriálu nefunguje, jediné, čo je zvládnuté, sú znesiteľné herecké výkony, no réžia jednotlivých scén je strnulo vyumelkovaná a protagonisti aj dialógy pôsobia neprirodzene.
Plagátové zábery z vtáčej perspektívy na majestátnu prírodu, ilustrácie ušľachtilých vlkov ako symbolu slobody či znásilňujúce hudobné symfónie Ľubice Čekovskej tlačia na pľuzgier každému, kto sa aspoň matne orientuje, kde je estetický sever.
Spoluautorkou námetu a kreatívnou producentkou Vlkov je Danica Hričová. Na svedomí má aj denné seriály Búrlivé víno, Divoké kone či Zoo. „Zvieratá sú motívom, ktorý je v značnej miere príťažlivý pre deti. Keď sa vám ich podarí zaujať, máte v podstate chytenú celú rodinu, pretože deti vám ju k obrazovkám privedú,“ priblížila pred časom stratégiu seriálu Zoo v rozhovore pre Pravdu. Podľa nej „slovenský divák skôr či neskôr príde na ingrediencie, ktoré sa v seriáli opakujú, a zatúži po zmene“. Vtedy je tvorca povinný „ponúknuť mu niečo nové“. Vlci to síce sviatočným seriálovým konzumentom ponúkajú, no autori zabúdajú na to najdôležitejšie, na inteligentný obsah a presvedčivý dôvod, prečo by sme mali ich produkt kúpiť. Slušnému príbehu s myšlienkou by neublížila ani menšia výprava, to by však Vlkov museli realizovať nápadití filmári, nie marketéri.
