Recenzia: Ani koleso zázrakov nedokáže splniť každé želanie

Woody Allen opäť nachádza kúzelnú variáciu svojej životnej témy. Od roku 1971, keď premiéroval komédiu Banáni, prichádza s novým filmom pravidelne skoro každý rok. Vytrénovaný štandard z času na čas poriadne preskočí, naposledy práve drámou Jasmínine slzy (2013), alúziou na kultovú divadelnú hru Električka zvaná túžba.

Jasmína prišla v jednom momente života o všetko, okrem elitárskeho pocitu, že má na viac. S podobným komplexom bojuje Ginny, keby totiž nebolo keby, bola by slávnou herečkou, nie servírkou v miestnej reštaurácii. Z neznesiteľnej rutiny a nešťastného manželstva s opravárom Huptym (Jim Belushi) ju vytrhne románik s mladým študentom Mickeym. Ich vzájomná spokojnosť však trvá len do momentu, kým sa Mickey nezoznámi s Humptyho dcérou (Juno Temple).

Koleso zázrakov je z „vážnej“ línie, na ktorú Allen nabehol po sérii ľahších „európskych bedekrov“ Polnoc v Paríži (2011) či Do Ríma s láskou (2012) spomínaným filmom Jasmínine slzy. Nadviazal ním na svoje silné „manhattanské“ drámy Annie Hall, Manhattan z konca 70. rokov či Hana a jej sestry (1986).

Koleso zázrakov nepatrí k vrcholom jeho tvorby, v kontexte režisérovej rozsiahlej filmografie je však jednou z formálne najvýraznejších snímok, predovšetkým zásluhou kameramana Vittoria Storara, s ktorým spolupracoval aj na predposlednom filme Café Society (2016).

Citlivá práca so svetlom a s farbami zviditeľňuje pocity hrdinov, inokedy s nimi cynicky kontrastuje, rovnako ako prostredie, do ktorého Allen príbeh s latentnou krimi zápletkou zasadil. Za oknami neustále bliká lunapark a príbytok hrdinov dotieravo infikuje svojimi farebnými tieňmi, aby im pripomenul, kde je ich miesto. Zlaté a červené odtiene ironicky dopadajú a šteklia zmätok v ich tvárach. Situácia sa razom radikálne láme a miestnosť aj nádeje chladnú do ponurej sivej. Rozhárané pocity sa tak plynule a viditeľne menia v rámci jedinej scény.

Melancholický realista

Optimistické vzbĺknutie strieda šedivé vytriezvenie. Láska sa rozteká a jediné, čo hrdinom zostáva, je zmieriť sa s tým, že jej opäť sadli na lep. Hrdinovia robia chyby, keď zavetria šťastie, nenásytne po ňom chňapnú, bez ohľadu na púšť, ktorá po nich zostáva. Práve preto im poučený Allen šťastie s nadhľadom odoprie. Do svojich looserov sa už nepremieta tak oduševnene ako kedysi, je striedmejší, neurózy im vplieta v malých dávkach. Ich zlyhania sú však vždy konkrétne a zároveň univerzálne. Situáciu skúma triezvo a ako vždy nachádza jej trhliny, presne odpozorované zo života.

Ani tá najokrajovejšia postavička, v tomto prípade Ginnin malý syn, ktorý si vybíja podvedomú frustráciu pyromanstvom a únikmi od ľudí, nie je plochou charakterovou skicou. Aj keď malý podpaľač do príbehu vnáša komiku, v skutočnosti je jednou z najtragickejších postáv, odnáša si nespokojnosť sebeckých dospelých.

Allen ironizuje prízemné „inštinkty“. V klbku vzťahov nie je nik bez viny a všetci sú zároveň obeťami rozhodovania pod vplyvom vášne. V náhlom poblúznení zabúdajú, že zamilovanosť je len prchavou ilúziou a ich nespokojnosť s tu a teraz pramení celkom inde.

Do kina sa oplatí ísť pripravenejší ako Ginny, nešťastná štyridsiatnička s permanentným bolehlavom a márnomyseľnou túžbou utiecť sama pred sebou. Vezmite si aspirín a nenárokujte si na lásku.