Je to bývalá modelka, ktorá má krásnu tvár i postavu, jej chôdza je rozhodná a strmá. Horšie je to už so psychikou. Tú má Chloé labilnú. Už v úvodných záberoch divák zisťuje, že ide o osobu nepokojnú, nesústredenú, ktorá sa hľadá. Napríklad aj zmenou účesu. Kaderník ju strihá, pramene padajú na zem. Neodstrihol aj silu a súdnosť, ako sa to stalo Samsonovi? Žena vyzerá s krátkym účesom síce zraniteľne, ale odhodlane. Je to nový začiatok?
Asi aj áno. Chloé sa totiž rozhodne zájsť k psychiatrovi a začať s liečbou, ktorá ju má zbaviť bezdôvodných (po lekárskych prehliadkach sa to aj potvrdilo) bolestí v bruchu. Brucho vraj funguje ako druhý mozog v tele človeka, konštatuje sama hrdinka a psychiater jej neprotirečí. Veď je známe, že rôzne nervozity a napätia sa prejavujú žalúdočnými kŕčmi. Len čo sa však dostane Chloé do psychiatrovej ordinácie, neuspokojí sa s rečičkami. Vyprovokuje vzťah s terapeutom, a tým sa začne odvíjať nečakaný príbeh. Existovali totiž dvaja bratia, súperiace dvojčatá, ktoré sa povadili. A obaja títo šarmantní chlapi začínajú šarapatiť v živote krásnej Chloé. Samozrejme, keďže sú všetci mladí, nezaobíde sa to bez sexu, a ten je naozaj výdatný. Dalo by sa povedať, že diagnózou Chloé je vlastne nespokojnosť so sexuálnym životom. Nevie sa ho nasýtiť, hľadá nehu aj násilie, chce v sexe rozhodovať. Skrátka, sexu je vo filme bohato, hrá hlavnú úlohu, a to úlohu monštra, keďže ide o triler. Vo filme sa ním „šteklí“ i straší. Režisér Francois Ozon nachádza celkom nové možnosti, ako stvárniť ľudské párenie, a sú momenty, keď sa divák pri týchto scénach zľakne, mykne a možno až zhíkne (od hrôzy).
Príbeh, ktorý sexujúci prežívajú, sa časom stále viac a viac zamotáva, súlože sa križujú, kombinujú a umocňujú, majú následky (z brucha sa derie votrelec, príde k bitke). Skrátka, udalosti sa hromadia, už sa to nedá zastaviť, už to nedokáže vyriešiť ani režisér. Riešia to teda vizuálne náznaky a symboly. Vo filme to nie je hriech, ale ani obraz príbeh nedopovie. Zdá sa, že za všetko môže choroba, pravdepodobne schizofrénia. Takže – paranoické javy, ktoré Chloé ohrozovali zdanlivo zvonku, boli v nej. A možnože aj nie. Všetko zostáva otvorené. Film má ponurú atmosféru, je tam veľa inotajov, záhadných mačacích chlpov, agresívnej nahoty i smutných úsmevov, ale dovedna sa to neposkladá! Záver nie je dosť účinný ani adekvátny prísľubom režiséra. Mala to byť aj pocta podobným filmom, ktoré natočili Polanski (Rosemary má dieťatko), Bergman (Persona), Verhoeven (Základný inštinkt), ale čosi tomu chýba. Asi ten základný tvorivý inštinkt – ujasnenosť základného deja.
