Recenzia: Niť z prízrakov. Keď muž bytostne potrebuje ženy

V komediálnej noirovke Inherent Vice (2014) zasadenej do 70. rokov rozvinul príbeh drogami deformovaného detektíva, v Los Angeles ho zamotal do paranoje a divákovi zámerne znemožnil orientáciu v komplikovanom príbehu. Film kritikov nenadchol, Inherent Vice totiž nie je „pohodlné kino“. Aby si divák utriasol dojmy, nestačí ho vidieť raz. Pri Andersonovej novinke Niť z prízrakov, nominovanej na Oscara v šiestich kategóriách, viacerí tajne dúfali, že sa prikloní k svojim najsilnejším snímkam ako Magnólia, Čierna krv či Majster a režisér priaznivcov vypočul.

Niť z prízrakov sa odohráva v 50. rokoch minulého storočia v Anglicku a rozpráva o talentovanom módnom návrhárovi Reynoldsovi Woodcockovi (Daniel Day-Lewis), nedobrovoľne závislom od svojej múzy a lásky Almy (Vicky Kriepsová). Reynolds si ju privedie do domu, kde žije so sestrou Cyril (Lesley Manvilleová) a plynule ju zasvätí do svojej práce. Alma sa spočiatku prispôsobuje jeho pravidlám, no postupne si začne nárokovať na lásku a rešpekt, čo workoholikovi lipnúcom na pracovnej rutine a nezávislosti vonkoncom nehrá do kariet.

Aj múzy lezú na nervy

Filmár zasadil príbeh do módneho sveta nielen preto, že je to fotogenické prostredie plodné pre kostýmových výtvarníkov, ale predovšetkým preto, že o ňom sám nič nevedel. Mäkkú eleganciu hlavného hrdinu, jeho remesla, talentu a prostredia, v ktorom sa pohybuje, povýšil na estetický i režijný štýl snímky.

Niť z prízrakov je zrozumiteľnou komornou tragikomédiou o partnerskom nažívaní a v druhom pláne odkrýva tému závislosti tvorcu od jeho publika, v prípade módneho návrhára od spokojných zákazníčok. Pri hodnotení filmu sa recenzenti, pochopiteľne, predbiehajú v superlatívoch. Režisér si však v rozhovoroch drží nadhľad. Na lem svojich pôvabných filmových šiat totiž neprišil nič viac ako malú komornú romancu, ku ktorej ho nepriamo inšpirovala manželka, herečka Maya Rudolphová, keď sa oňho starala v horúčkach. Tento motív sa vo filme nielenže objaví, ale vo vzťahu hrdinov aj významne zarezonuje.

Andersonova invencia spočíva najmä v pozvoľnej charakterokresbe a tajnostkárskom kryštalizovaní vzťahu muža s významným postavením a jeho mladej ženy odnikiaľ. Reynolds svoju múzu, spolupracovníčku a partnerku bytostne potrebuje, aj keď mu jej neokrôchanosť a nevyspytateľnosť poriadne pijú krv. Tomuto osobnému priznaniu sa vyhýba ako upír svetlu, v čom sa filmár s humorným nadhľadom cynicky, miestami výdatne, vyžíva. Ostatne s dávkou irónie dal váženému umelcovi aj priezvisko. Vyzlieka ho zo snobskej pretvárky, aby ukázal, že láska má moc urobiť komedianta hoci aj zo šik návrhára. V chorobe sme si totiž všetci rovní.

Tiché chodenie okolo horúcej kaše je síce vo všetkých zložkách elegantné rovnako ako Reynolds, jeho výrazu filmár prispôsobil estetiku filmu, no odhliadnuc od jeho scenáristických, režijných a kameramanských zručností, dokonale symbiotickej hudby a nespochybniteľných hereckých výkonov, príbeh je len variáciou zvrátene osudovej lásky dvoch kontrastných partnerov, umelec a jeho múza sú archetypálni.

Nedosiahnuteľná dokonalosť

Deštruktívna sila ich lásky vybuchuje v tichých nuansách. Nálada a poetika filmu sú zrkadlom hlavného hrdinu – prestarnutého, spoločensky uznávaného a obľúbeného elegána, no aj neznesiteľného puntičkára, ktorý má vysoké nároky nielen na seba, ale aj na svoje okolie. Nadradenosť si, prirodzene, najväčšmi vybíja na svojej partnerke, mladej prisťahovalkyni Alme, ktorá do jeho sveta vonkoncom nezapadá s takou dokonalosťou, ako by si mrzutý perfekcionista pri­al.

Anderson na seba upozornil už druhým celovečerným filmom v roku 1997, drámou o filmovom pornobiznise Hriešne noci a každým ďalším dielom odkazuje na to predošlé. Do práce sa totiž púšťa s cieľom neopakovať sa, prívlastok eklektický je uňho teda na mieste. Je mu blízky uštipačný, čierny humor a záľuba v preexponovaných charakteroch. Reynoldsove nemotorne kontrolované emocionálne záchvevy tvoria v kontexte s jeho noblesným postavením vo svete, kde sa každý snaží zachovať anglické dekórum, sarkastický kontrast.

U Andersona sa spája umelecká výstrednosť a popovosť a medzi týmito protipólmi osciluje aj Reynolds Woodcock. Jeho úspech totiž závisí od žien, z ktorých väčšina ani zďaleka nemá takú estetickú citlivosť ako on. Aby však mohol naďalej živiť svoju vášeň, musí robiť kompromisy, no zvláda to bravúrne. Umeleckú slobodu má práve pri Alme, tá ho však vyšťavuje emocionálne. Anderson vystihol nadčasový pocit umelca, ktorý svoj talent predáva. Woodcock je totiž mužom v službách žien, rovnako ako je filmár závislý od obecenstva. Niť z prízrakov je dôkazom, že možno zostať aj umelcom.