Tereza Nvotová: Zaujímajú ma témy, ktoré spoločnosť zatiaľ dostatočne nespracovala

10.02.2018 16:00
Tereza Nvotová
„Mojím cieľom nie je byť bulvárna ani šokovať,“ vraví filmárka Tereza Nvotová. Autor: ,

Tereza Nvotová len nedávno dokončila štúdium na pražskej FAMU a s hraným debutom Špina, ktorý nakrútila ešte na škole, získala okrem cien zo zahraničných festivalov aj uznanie od českých filmových kritikov. Dráma o znásilnení Špina je podľa nich najlepším filmom vlaňajška a Tereza Nvotová objavom roka. Špina je v hlavných kategóriách nominovaná aj na České levy a Nvotovej Mečiar sa uchádza o leva za najlepší dokument. Filmárka prezradila aj to, aká téma ju zaujala najnovšie.

Špina je po uvedení na festivale v Rotterdame a v slovenskej distribúcii stále na festivalovom okruhu a okrem zahraničných porôt uznali jej kvality aj tuzemskí odborníci. Prekvapil vás úspech?

Ceny českej filmovej kritiky ma veľmi prekvapili. Aj keď Špina je československý film, odohráva sa v slovenskom prostredí so slovenskými hercami. Kritici však posudzujú kvalitu a výpoveď filmov, čo ma veľmi teší. Na Slovensku ma zase prekvapil široký záujem. Síce som dúfala, no vonkoncom nečakala, že taká ťažká téma bude mať až taký veľký divácky dosah. Mojou motiváciou bolo otvoriť tému sexuálneho násilia, prehovoriť hlasom tých, ktorí mlčia. Viac než polovica Slovákov si myslí, že znásilnenie je za istých okolností ospravedlniteľné, preto je spoločenská diskusia nevyhnutná. Bolo zábavné prečítať si jednu z recenzií, v ktorej som sa dočítala zvláštne veci o tom, že slovenský film je prefeminizovaný a ako filmárka podľa autora recenzie Miloša Ščepku obviňujem chlapov z toho, že majú penisy.

To je kultová recenzia.

Presne. (smiech) Je dobre, že vyšla, pretože reprezentuje presne ten názor a pohľad na tému, kvôli ktorému som film nakrútila. Keď recenzent z filmu nepochopil, čo je na takomto názore scestné, tak tomu už pravdepodobne neporozumie nikdy. Na druhej strane u ďalších ľudí vzbudil potrebu vyjadriť sa, zaujať postoj. Jeho text bol absolútne za hranicou, v angličtine sa tomu hovorí „victim blaming“, obviňovanie obetí. Netušila som, že je dnes ešte niekto schopný myslieť tak sexisticky, odhliadnuc od toho, či sa mu film páčil, alebo nie. Bohužiaľ, tento pohľad na ženu a sexuálne násilie je stále považovaný za normálny. Najprv som bola šokovaná, no s radosťou som sledovala, ako táto recenzia rozvírila diskusiu, čím vlastne dopomohla nášmu zámeru. Takže to nakoniec bolo pozitívne.

Púšťate sa síce do tém, ktoré vás zaujímajú osobne, no zároveň nimi zakaždým verejnosti nepriamo pichnete do oka. Od študentského dokumentu Ježiš je normálny, cez Mečiara až po Špinu. Je vaším zámerom byť angažovaná?

Neženiem sa za kontroverziami, tie filmy vznikajú veľmi dlho, mojím cieľom nie je byť bulvárna ani šokovať. Asi ma prirodzene zaujímajú témy, ktoré spoločnosť zatiaľ dostatočne nespracovala a zrejme práve preto moje filmy rezonujú. Tie najväčšie problémy sú tabuizované, prevláda mýtus, že o nich musíme hovoriť potichu. Ja si myslím opak, keď ich totiž neprijmeme ako súčasť toho, čo tu žijeme a nezačneme sa rozprávať nahlas, nikdy sa ich nezbavíme. Možno je to prežitok komunizmu, keď boli ľudia trestaní za to, že povedali svoj názor, no dnes máme slobodu slova.

Prečo ste sa pustili do dokumentu o Vladimírovi Mečiarovi?

Motivoval ma fakt, že sme ešte nepochopili, čo vlastne sloboda a demokracia znamenajú. Že žijeme v krajine, ktorá je na druhej priečke v európskom rebríčku korupcie, a čudujeme sa tomu. Že sa nám nezdá zvláštne, že z politiky sa stal biznis a stále veríme tým, ktorí vykrikujú heslá o sociálnom štáte a rovnosti, no svojimi činmi nerovnosť priamo vytvárajú. Volíme síce slobodne, no naozajstná demokracia znamená, že v krajine fungujú inštitúcie kontrolujúce moc a moc je transparentne rozdelená. U nás to funguje podľa Mečiarom nastaveného modelu – kto vládne, má ľudí všade, a tí sú lojálni voči sebe navzájom. Ľudia to berú ako normálne, no normálne to vonkoncom nie je. Bohužiaľ mám pocit, že čím ďalej, tým menej sme schopní priznať si to. Žijeme v bublinách, kde si bez akejkoľvek konfrontácie navzájom potvrdzujeme svoje názory.

Od dokumentu Mečiar by možno divák očakával investigatívu, vy ste však kombinovali rôzne dokumentárne postupy – observáciu, archívne materiály, „hovoriace hlavy“ aj autoreferenciu. Ako sa štruktúra filmu kryštalizovala?

Veľmi postupne, v strižni sme sedeli pol roka. Mala som naplánované, čím sa chcem zaoberať a čo idem nakrúcať, vedela som, že chcem robiť rozhovory s ľuďmi, ktorí boli prítomní pri kľúčových udalostiach určujúcich novodobé dejiny. Archívne zábery zas dokážu rýchlo a autenticky oživiť konkrétnu náladu spoločnosti, typy ľudí, sprostredkujú minulosť v priamom prenose. Mala som nakrútený materiál s Mečiarom, ktorý je istým spôsobom vzácny. Osobná linka prišla ako posledná, spomenula som si, že mám videá z detstva, kde sa hráme na Mečiara, a keď sme hľadali, akým kľúčom rozprávať, osobný motív vyplynul prirodzene. Je najúprimnejší. Nehrám sa na historičku ani na investigatívnu reportérku, je to film, ktorý má mne a mojej generácii priniesť kontext danej doby a vysvetliť, prečo sme dnes tam, kde sme. No zaujímalo ma aj to, prečo sme zostali rovnako hlúpi.

V 90. rokoch ste boli dieťa. Ako ste sa v téme zorientovali?

Náročne. Najprv som si urobila rešerše článkov, kníh, dokumentov. Vedela som, že nemôžem spomenúť úplne všetko, musela som si vybrať. Urobila som si linku udalostí, ktoré sa mi zdali osobne najdôležitejšie a ich spojovníkom bol Vladimír Mečiar, preto je hlavnou postavou filmu. Vládol skoro neobmedzenou mocou, definoval vtedajšiu politickú situáciu a vytvoril politickú kultúru, ktorú máme dodnes. Povedala som si, že pôjdem chronologicky od revolúcie s presahom do dneška a keď som už mala historický prehľad o tom, čo sa kde udialo, zamerala som sa na príbeh. Prizvala som si dramaturga Iva Trajkova, ktorý väčšinou spolupracuje na hraných filmoch, pretože som nechcela, aby bol Mečiar nezáživným náučným dokumentom o histórii.

Mečiar je síce autorský film, no funguje aj ako náučný dokument.

Často sa preberajú témy tohto obdobia jednotlivo. Máme tu film Únos, spomína sa divoká privatizácia, no nám mladým chýba kontext. Keďže sme vtedy boli deti, alebo niektorí ešte neboli, nevieme, čo s čím súvisí a mnohým to ani nepovažujú za podstatné. Ani ja som to tak intenzívne neriešila, kým som si neuvedomila, že pokiaľ sa chceme vyhrabať z toho, čo tu dnes máme, musíme sa vrátiť tam, kde to začalo. Aby sme pochopili chybu v základoch. Bohužiaľ, už nejde prestavať úplne všetko. Mečiarovi privatizéri a iné finančné skupiny majú dnes obrovskú ekonomickú moc a to nezmeníme. Môžeme však voliť takých politikov, ktorí ich nebudú počúvať na slovo a neurobia si zo štátu podnik. Nechcem, aby si divák povedal, že všetko zlo zosobňoval Vladimír Mečiar, ale aby sme sa pozreli sami na seba. Máme totiž možnosť vyjadrovať sa k verejným veciam, tak to robme.

Ako reagujú na film tí, ktorí mečiarizmus zažili?

Niektorí ľudia písali komentáre už pod trailer, ktorý si očividne ani nepozreli. Hovorím v ňom, že v tom čase som mala desať rokov, hrávali sme sa na Mečiara a dnes chcem zistiť, ako sa to všetko stalo. Oni mi však vyčítajú, že som to nezažila, a preto nemám právo o týchto veciach rozprávať. Mojou výhodou však je, že sa na nedávnu históriu môžem pozrieť s istým odstupom. Niektorí čakali, že to bude konfrontačný investigatívny dokument, kde sa Mečiar k všetkému prizná, a boli prekvapení, že som nebola taká drsná ako väčšina novinárov, ktorí s ním kedysi robili rozhovory. Nečakala som, že mi povie niečo nové, nie som naivná. Dala som mu priestor, aby sa ukázal tak, ako sám chce, bez tlaku. To najzaujímavejšie, čo z nakrúcania vzišlo, sa odohráva medzi riadkami. Mnoho ľudí mi píše, že im film nepríjemne pripomenul nedávnu dobu a že by ho mali vidieť decká na školách, čo aj momentálne chystáme. Politická situácia vtedy zasahovala do môjho detského sveta a zasahuje ma aj dnes, keď som dospelá a tvorím si názor. Mohla som ísť mnohými cestami, no rozhodla som sa prehovoriť k svojej generácii, ktorá to obdobie aktívne nezažila a dnes ide voliť.

Ako reagujú na nepohodlné témy producenti?

Pre filmára je určujúci presah do zahraničia. Nedá sa spoliehať na štátny fond alebo verejnoprávnu televíziu, ktorá niektoré témy robiť nechce jednoducho preto, lebo sa priečia politickej reprezentácii. Veď ako môže verejnoprávna televízia zastupovať celú verejnosť, keď sa jej riaditeľ volí v parlamente? Zároveň sme sa u nás ešte nedostali do štádia, keď je dôležitejšia kvalita ako kvantita. V zahraničí sa vyrábajú seriály za filmové rozpočty, pretože tam už ľudia nechcú pozerať amatérske telenovely a ja také ani nechcem režírovať. No pomaličky sem dôraz na kvalitu preniká a dúfam, že onedlho budú môcť slovenskí filmári vytvárať naozaj dobrý televízny obsah. No aby som len nenadávala, systém štátnej podpory je pre nás stále absolútne kľúčový. Bez neho by nevznikol ani žiaden z mojich filmov, pretože súkromný sektor tieto témy nepodporuje. Ktorá značka by chcela, aby jej meno súviselo so znásilnením alebo s Mečiarom? Je ešte mnoho nepríjemných tém, ktoré potrebujú vyjsť na svetlo sveta.

O čom bude ďalší film?

Niekedy samu seba prekvapím tým, v čom sa začnem vŕtať, neplánujem to vopred. Oslovili ma americkí producenti, ktorí kúpili práva na knihu Vtedy v Bratislave od Žo Langerovej. Odohráva sa v 50. rokoch najmä na Slovensku, je to autobiografia Židovky, ktorá sa vydala za fanatického komunistu, neskôr obžalovaného a odsúdeného jeho vlastnými ľuďmi. Zaujala ma, pretože takúto verziu konkrétneho historického obdobia sme ešte nepočuli. Doteraz sme ju vnímali cez príbehy mužských protagonistov, ich optikou. Žo Langerová vyvracia stereotypný obraz ženy v dejinách aj v intímnych vzťahoch s mužmi. Pri čítaní ma fascinovalo, že svoj osobný príbeh nerozpráva žena z minulosti, ale moderná, slobodomyseľná osoba, s ktorou sa viem úplne stotožniť. Predpokladám, že táto látka môže otvoriť oči mnohým, ktorí žijú v civilizovanom komforte a neuvedomujú si, že sa môžu veľmi ľahko stať protagonistami podobných príbehov.

Tereza Nvotová

Je slovenská režisérka a herečka. Bakalárske štúdium na pražskej FAMU absolvovala ako dokumentaristka a magisterský titul získala v odbore hraná réžia. Dráma Špina je jej absolventským filmom. V roku 2008 účinkovala s matkou, herečkou Annou Šiškovou a Boleslavom Polívkom vo filme Malé oslavy českého režiséra Zdeňka Tyca. Naposledy stvárnila jednu z vedľajších postáv v českej komédii 10 pravidiel, ako zbaliť dievča (2014). Ako dokumentaristka debutovala v roku 2009 celovečerným filmom Ježiš je normálny! a dokumentom Mečiar rozšírila svoj bakalársky film. Jej otcom je režisér a herec Juraj Nvota.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Žo Langerová #Vladimír Mečiar #Tereza Nvotová #špina #Mečiar
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk