Bojovníkovi T'Challa (Chadwick Boseman) dali autori výraznejší priestor už vo filme Captain America: Občianska vojna a vo svojom prvom samostatnom filmovom príbehu v réžii Ryana Cooglera (Creed) sa po smrti otca vracia do rodnej Wakandy, krajiny, ktorá ani zďaleka nepripomína „tretí svet“, aby prevzal vládu. Vonkoncom to však nepôjde hladko, na bájne eldorádo si totiž brúsia zuby protivníci a aby im T'Challa mohol čeliť, bude musieť nadobudnúť dedičstvo a získať silu Čierneho pantera.
Čierny panter má po päťdesiatke
Čierny panter je historicky prvý mainstreamový komiksový hrdina tmavej pleti, prvý komiks o ňom vyšiel roku 1966. Stan Lee ho vymyslel skôr ako známejšieho černocha so superschopnosťami Falcona a Čierny panter predbehol aj seriálového svalovca s reťazou Luka Cagea alias Power Mana.
Tak ako väčšinu slávnych Avengerov aj jeho vytvoril Stan Lee. „Vymyslel ho v období, ktoré sa nazýva strieborným vekom komiksu (trvalo v rokoch 1956 až 1970 a nasledovalo po zlatej ére komiksu pozn. red.). Lee vtedy programovo potreboval priniesť novú, zaujímavú postavu. Čierny panter vznikol ešte predtým, ako bola založená radikálna černošská organizácia Black Panters,“ približuje teoretik popkultúry Juraj Malíček. Podľa neho sa špekuluje o tom, že menom v tom období už známeho komiksového hrdinu sa členovia ľavicovej Strany čiernych panterov priamo inšpirovali.
„Ambíciou Stana Leeho bolo osloviť iné, trebárs aj afroamerické publikum, no hlavným zámerom bolo zatraktívniť a nájsť fundamentálne iného hrdinu.“ Podľa Malíčka prináša Čierny panter do marvelovského univerza novú mytológiu. „Je potomkom kráľa, ,blackpanterstvo‘ je zamestnanie, dedí sa z generácie na generáciu a musí byť vybojované. Tento príbeh je inšpirovaný africkými mýtmi, čo bolo v komiksovom svete relatívne nové.“ To, že filmári siahli po Čiernom panterovi – afroamerickej postave a príbehu, ktorý pracuje s poetikou africkej kultúry, ktorú nedefinuje rasový útlak, práve teraz, je podľa Malíčka logické. Film ide proti rasovým klišé a autori odvážne zažartovali aj tým, že do záporných postáv obsadili hercov bielej pleti.
„Hrdina je Afričan, no krajina, z ktorej pochádza, nie je vykreslená stereotypne ako tretí svet. Práve naopak, je to prosperujúci kraj, ktorý si celkom vedome drží odstup od vonkajšieho sveta,“ približuje Malíček a dodáva, že kasting filmu tvoria prevažne herci afroamerického pôvodu. Bosemanovi sekundujú mladá oscarová kráska Lupita Nyong'o, Michael B. Jordan (Creed) či Forest Whitaker.
Marvel verzus DC?
Marvelovky sú v komunite komiksových fanúšikov obľúbenejšie ako konkurenčné, rovnako populárne filmy štúdia DC, ktorých úspech definoval predovšetkým ikonický Batman. Tvorcovia Marvelu už po osemnástich filmoch našli svoj spôsob, ako sa uplatniť. „Ich filmy majú vlastnú štruktúru. Filmári už natoľko vedia, čo robia, že Čierny panter môže byť len dobrý film, aj keď, samozrejme, vždy sa môže stať, že prekvapí ako prepadák, no tomu by som neveril,“ predpokladá Malíček.
Marvel štúdio každým ďalším filmom kultivuje vlastnú poetiku. „V dejinách kinematografie nejestvuje alternatíva marveloviek. Jeden obrovský metapríbeh je tu rozvíjaný kontinuálne. Prostredníctvom autonómnych filmov sa komiksové metaverzum s charakterom paralelnej reality rozširuje. Jednotlivé filmy sú, a zároveň nie sú pokračovaním jedného príbehu,“ hovorí Juraj Malíček. Hrdinovia sa spájajú v spoločných filmoch alebo sa vyskytujú v príbehoch iných, aktuálne ústredných postáv.
V porovnaní s postavami štúdia DC, ktoré najreprezentatívnejšie zastupujú Batman a Superman, sú marvelovskí hrdinovia ako Iron Man, Hulk, Thor či Spiderman nápaditejší. „DC filmy sa berú príliš vážne. Majú ambíciu byť žánrovými veľkorozpočtovými, „pukancovými“ filmami, idú po vážnejších dramatických príbehoch, no filmy o Batmanovi boli svetlou výnimkou, keď im to naozaj vyšlo. Principiálne sa totiž nedá urobiť vážna dráma, v ktorej sa pohybujú chlapíci v kostýmoch. DC to však odmieta pochopiť, pretože Christopherovi Nolanovi sa to pri filmoch Batman začína a Temný rytier podarilo.“ Podľa Malíčka sú filmy DC štúdia rovnako zaujímavé, no marvelovky u fanúšikov rezonujú viac.
„Marvelovky vôbec nie sú hlúpe. Majú vytvorený vlastný svet, no sporadicky sa vyjadria aj k niečomu, čo konverzuje s našou realitou. Robia to však sprostredkovane, uštipačne. Fungujú ako zábavné filmy a zároveň sa nad nimi dá popremýšľať. Samozrejme, ich neodmysliteľnou súčasťou je dokonalé hollywoodske remeslo,“ uzatvára Juraj Malíček.
