Film mal svetovú premiéru na festivale Berlinale, kde je v súťaži o hlavnú cenu – Zlatého medveďa – v konkurencii ďalších 18 snímok. Či nejakú cenu získa, bude jasné v sobotu, už v utorok si však na festivale prevzal čestného Zlatého medveďa za celoživotné dielo americký herec Willem Dafoe.
„Som na to trochu mladý, ale pracujem už takmer 40 rokov, takže si myslím, že je to fér, máme o čom hovoriť,“ citoval herca portál deadline.com. Jeho tvorbu pripomína Berlinale retrospektívou desiatky filmov, medzi ktorými sú Posledné pokušenie Krista, Nymfomanka či Čata. Dafoe tvrdí, že hoci starne, zaujímavé je, že momentálne dostáva viac ponúk ako kedykoľvek predtým. A napriek tomu, že množstvo umelcov dnes z filmu prechádza do televízie, kde dostávajú čoraz zaujímavejšie možnosti, on sám tvrdí, že práca pre televíziu ho až tak neláka. „Medzi filmom a televíziou je pre mňa naozaj rozdiel. V poslednom čase smeruje množstvo energie a zdrojov do televízie. V kultúre je populárnejšia ako film. Ale ja mám vo filme stále množstvo príležitostí a myslím si, že film má zvláštnu moc, ktorou televízia nedisponuje, vytvoriť mystérium a poéziu.“
Film Utöya 22. júla príde do nórskych kín až začiatkom marca. V Berlíne ho však už videli. Stovky mladistvých si na malom ostrove Utöya neďaleko nórskeho hlavného mesta Osla užívajú leto a tábor pre dorast Robotníckej strany, keď k nim dorazí informácia o tom, že vo vládnej štvrti Osla došlo k rozsiahlemu výbuchu. Účastníci tábora sa snažia dovolať svojim rodičom, ktorí mohli byť v blízkosti miesta explózie, aby sa uistili, že sú v poriadku. Diskutujú o tom, či išlo o nehodu, alebo útok, a kto za ním mohol stáť. Sami sú radi, že sú v bezpečí pokojného ostrova. V tú chvíľu sa v blízkosti ozve streľba. Tak opisuje začiatok brutálneho útoku snímka nórskeho režiséra Erika Poppeho.
V centre príbehu je mladé dievča Kaja (v podaní Andrey Berntzenovej), ktorá rovnako ako ostatní v prvej chvíli presne nevie, čo sa deje. Veľmi skoro sa však ukáže, že nejde o cvičenie, ako sa domnievajú niektorí jej kamaráti, a Kaja strávi ďalšie desiatky minút bojom o život. Jej snahu uniknúť atentátnikovi sleduje kamera po celú dobu z bezprostrednej blízkosti a zdanlivo bez jediného strihu. Sedemdesiatdva minút, teda rovnaký čas ako útok na ostrove v skutočnosti trval, tak divák dianie sleduje akoby očami jedného z ďalších účastníkov tragédie. Keď Kaja uteká, beží za ňou aj kamera, keď sa dievča schováva, hľadá si úkryt aj kamera.
Celý film, ktorému predchádzali rozsiahle rešerše, je zameraný na obete a ich prežívanie neistoty, napätia, strachu, smútku, šoku. Vzdialená silueta atentátnika sa na plátne krátko mihne asi až po hodine filmu. Režisér Poppe sa tým cielene snaží vrátiť pozornosť od Breivika k jeho obetiam. „Keď ide o 22. júl 2011, zameriavajú sa ľudia skoro stále na teroristu. Ale tým z nášho vedomia mizne spomienka na to, čo urobil, čo sa stalo. To sa nesmie stať,“ povedal na tlačovej konferencii v Berlíne. K spracovaniu témy sa päťdesiatsedemročný filmár, ktorý snímku vníma aj ako varovanie pred pravicovým extrémizmom, dostal necelých sedem rokov po útoku. „Nakrúcali sme ten film s veľkým rešpektom voči všetkým, ktorí boli tragickou udalosťou priamo zasiahnutí,“ uviedol.
Mnohým obyvateľom severskej krajiny sa však podľa berlínskej spravodajkyne nórskej verejnoprávnej televízie Guri Norströmovej zdá, že film prichádza príliš skoro a od tragédie ešte neuplynula dostatočná doba. Rozporuplné reakcie dávajú najavo tiež pozostalí, ktorí mali možnosť film vidieť dopredu.
