Lucia Klein Svoboda: U nás sa pravda neukazuje

Je herečka, režisérka a producentka, ktorá nemá rada prikrášľovanie. Už prvý film Lucie Klein Svoboda Pirko sa dotýkal nepohodlnej témy, v snímke Jako v ráji, ktorú začína nakrúcať, zaostruje na tabuizované spolužitie moslimov a kresťanov.

25.02.2018 16:00
debata (13)

Váš druhý celovečerný film Jako v ráji, ktorý onedlho začnete nakrúcať, je o kultúrnych rozdieloch medzi moslimami a kresťanmi. Aká cesta viedla k tejto chúlostivej téme?

Jako v ráji sleduje osudy štyroch ľudí v stredoeurópskom priestore, mapuje spolužitie partnerov, ktorí pochádzajú z odlišných častí sveta, z odlišných kultúr. Keďže naša kultúra je postavená na kresťanských základoch, dá sa povedať, že sa dotýkame kresťansko-moslimskej otázky. Jako v ráji sa odohráva v krajinách visegrádskej štvorky, je o tom, ako vnímame súčasný stav a aká je naša skúsenosť s moslimami. Každá z krajín je na tom celkom inak – Poliaci majú napríklad na svojom území Čečencov, ktorí začali v roku 2000 utekať pred Ramzanom Kadyrovom.

Herečka a režisérka Lucia Klein Svoboda. Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Lucia Klein Svoboda Herečka a režisérka Lucia Klein Svoboda.

Inšpirovali ste sa migračnou krízou?

Scenár som začala písať ešte pred krízou, pred piatimi rokmi. Som často v zahraničí, kde prednášam a stretávam sa s ľuďmi z akademickej pôdy. Práve oni problém s migrantmi naznačovali skôr, než sa prevalil. Veľmi ma táto téma zaujala, začala som sa jej venovať a asi po roku a pol bol scenár na svete. Samozrejme, neustále reagujem na súčasnosť a dnes už mám asi dvadsiatu štvrtú verziu scenára. Nakoniec sa z toho stala téma, ktorá hýbe súčasným svetom.

Váš scenár bol ocenený na festivale v Karlových Varoch, potešilo vás to?

Na scenári som spolupracovala s deviatimi profesormi orientalistiky z celej Európy. Možno aj vďaka tomu, že je zastrešený odborníkmi, scenár získal hlavnú cenu Filmovej nadácie. Potešilo ma to o to viac, že ho ocenili profesionáli a vzdelaní ľudia, ktorí filmu dobre rozumejú.

Pomohla vám cena získať ďalších sponzorov alebo grant?

Áno, u súkromníkov cena zarezonovala pozitívne, to sa však nedá povedať o štátnych inštitúciách, ktoré majú oveľa väčšie obavy. Téma je taká horúca, že akokoľvek ju uchopíme, bude politicky nekorektná. Je to tabuizovaná téma, pri ktorej sa nezvykne odhaľovať realita. Projekt nepodporili Státní fond kinematografie ani Audiovizuálny fond na Slovensku. S odôvodnením komisie, že majú obavu, ako to pochopí masa menej inteligentných ľudí. To je podľa mňa cenzúra. Šancu získať podporu od štátneho fondu by som mala len vtedy, ak by som scenár prepísala v pozitívnom duchu, teda pozitívne pre moslimskú menšinu. Hoci bola v Česku úroveň komisie trochu vyššia, takisto som sa stretla s lineárnosťou až multikultúrnou militantnosťou, ktorá mi nie je sympatická. Máme predsa právo na vlastný umelecký alebo politický názor. Ten musíme dať najavo a nie nestranne sa prizerať, ako za nás rozhodujú iní.

Odkiaľ máte prostriedky na film?

Tak ako pri Pirku, ktorý podporili Jozef a Tatiana Fabovci, pretože sa im páčila myšlienka, aj druhý film budeme čiastočne financovať zo súkromných zdrojov. Rokujem aj so štátnymi televíziami jednotlivých krajín vrátane slovenskej. Máme tiež maďarského a poľského koproducenta. Samozrejme, rokujeme ďalej aj so súkromnými investormi. Ak by mal niekto záujem zapojiť sa, je to otvorené. Film sa onedlho začne nakrúcať a plánujeme ho dokončiť o rok.

Váš celovečerný debut Pirko je z prostredia detských domovov, života prostitútok a drogového podsvetia. Ako sa spája toto prostredie s vaším životom?

Nepatrím do skupiny ľudí, ktorá prichádza na nápady niekoho iného. Počas práce na doktoráte som pravidelne chodila do reedukačných centier, detských domovov a väzníc. Bol to teda môj nápad a moja vôľa nakrútiť film z tohto prostredia.

Aký mal úspech film Pirko?

Na Slovensku veľmi dobrý a v Česku sme sa tiež dostali do veľkej distribučnej siete. Hrali nás všetky artové kiná, boli sme na áčkových festivaloch, boli sme v estónskom Tallinne, v Litve aj v Ázii. Film doteraz cestuje, ale to už skôr sleduje môj manžel. On je obchodník, ja som skôr kreatívec.

Čím podľa vás film zabodoval u divákov? Témou alebo veľmi realistickým spracovaním?

Tento film nevnucuje názor. Necháva diváka projektovať sa do deja, do danej situácie. O to je to pre neho náročnejšie. Pirko ľudí buď nadchne, hlboko ich zasiahne alebo, naopak, bránia sa tak, že o ňom nechcú ani počuť. Filmoví fajnšmekri hodnotia pozitívne aj jeho spracovanie, pretože u nás sa nakrúcajú skôr lyrickejšie, poetickejšie filmy. Čo neznášam.

Bolo ťažké či nebezpečné získavať informácie viac-menej z nelegálnej činnosti?

Muž sa mi smial, že sa nemôže so mnou prejsť po Václavskom námestí, lebo ma zdravia všetky prostitútky a pasáci. Realita je brutálna. Dievčatám som sľúbila, že ľudia sa dozvedia, čo cítia, a čo prežívajú. Pretože do verejných domov a do bytov, kde sa prostitúcia odohráva, nechodia žiadni modeli. Nebolo fér poetizovať skutočnosť, napriek tomu, že film je istým spôsobom aj tak prikrášlený.

Plátno by realitu neunieslo?

U nás sa pravda neukazuje. V súčasnom francúzskom filme je bežné, že dve mladé vyštudované herečky hrajú lesby. Vidno im skutočne všetko a nehanbia sa. Chápu, že je to súčasť človeka. Keď povieme slovenskej alebo českej herečke, aby ukázala prsia, začne sa vykrúcať. U nás sa všetko prikrášľuje, obrusuje, až kým z filmu neostane jedno veľké, nič nehovoriace maslo, ktoré nikomu neubližuje. Herec musí byť vyhranený, musí mať názor. Ak ho nemá, potom mu nehovorme umelec, ale ľudový zabávač, ktorý robí príjemnú zábavu, aby ľuďom rýchlejšie ušiel čas.

Herečka a režisérka Lucia Klein Svoboda - jej... Foto: archív L. K. S.
Lucia Klein Svoboda Herečka a režisérka Lucia Klein Svoboda - jej scenár k filmu Jako v ráji získal v Karlových varoch cenu Filmovej nadácie.

Aká je realita bez prikrášlenia?

Moja osobná štatistika hovorí, že 73 % percent dievčat z detských domovov končí ako prostitútky a 82 % chlapcov ako bezdomovci. Nemám však k tomu písomné podklady, ktoré odo mňa zvyknú pýtať. Nemôžem predsa ísť za pasákom a povedať mu: Rozdaj dievčatám tento dotazník, nech vyplnia, ako dlho to robia a odkiaľ sú. K týmto informáciám som sa mohla dostať preto, že som si v rozhovoroch s nimi získala ich dôveru. A vychádzali nám v ústrety. V Darlingu, v najväčšom verejnom dome v Prahe, kde stojí hodina nakrúcania vyše päťdesiattisíc korún, sme pracovali dva dni zadarmo.

Nemajú deti z detských domovov skutočne šancu na lepší život?

To je otázka pre politikov a kompetentných ľudí. Ja som umelec. Moja povinnosť je zaznamenať, poukázať a stvárniť. Mám súkromný názor, ako by to asi išlo, ale je to veľmi zložitá otázka, ktorej sa treba venovať. Nie je to iba naivné prianie alebo túžba. Každý štát by to mohol zvládnuť oveľa lepšie. Miesto nakrúcania seriálov o tom, ako sa nám žije dobre. Najmä vtedy, keď päťdesiat percent Slovákov nemá čo jesť a žije od výplaty k výplate.

Videli film dievčatá z reedukačných centier a detských domovov?

Keď nás detský domov požiadal, že film chcú premietať, vždy sme im ho dali zadarmo. Žiaľ, nepožiadali nás všetky zariadenia. Oslovila som aj pár nadácií, ktoré robia s detskými domovmi, či by sme nemohli urobiť projekciu. Keďže by však z toho nemali peniaze, nemali záujem.

Darí sa vám získať hercov do vašich filmov?

Stojím o dobrých hercov, u nás je však filmových hercov málo. Máme divadelných, ktorí nakrúcajú seriály, ale aj to je divadelné herectvo. Nie je tiež etické brať iným filmovým režisérom ich hercov. Asi by som ťažko oslovila takých, čo hrávajú v Nvotových či Šulíkových filmoch, a ponúkla im identickú postavu, ktorú už stvárnili. Na druhej strane nemám problém zobrať do svojho filmu človeka, ktorý nikdy nehral a naučiť ho to. V slovenskej časti filmu Jako v ráji je hlavnou postavou mladý chlapec, ktorý nemá skúsenosť s filmom. Teším sa, čo z neho dostanem.

Zahráte si, tak ako v Pirku, aj v ďalšom filme jednu z úloh?

Po dopísaní scenára som si s úsmevom uvedomila, že som si zasa nenapísala rolu… V Pirku som hrala preto, lebo mi vypadla herečka. Rolu matky alkoholičky som skutočne netúžila hrať. Manžel na mňa dva týždne radšej pozeral z bezpečného odstupu.

Skutočne ste ju zahrali dôveryhodne… Filmové a divadelné herectvo ste zavesili na klinec?

Keď som odišla do Česka, dostala som ponuky z divadiel, na nakrúcanie seriálov aj do filmových projektov. Po medializácii, ktorá prišla po smrti Petrovho otca, som však na to nebola pripravená. Nechcela som byť viditeľná a ani teraz nemám potrebu sa ukazovať.

Do Česka ste odišli kvôli partnerovi, Petrovi Svobodovi?

V tom čase som mala angažmán v Astorke. Bolo to pekné, ale nenapĺňalo ma to. Môj duch sa dral niekam inam. Po tragickej smrti Petrovho otca (hudobného skladateľa Karla Svobodu – pozn. red.) som istý čas dochádzala z Bratislavy do Prahy. To však veľmi ťažko znášali kolegovia a bolo lepšie sa rozlúčiť. Odišla som.

Odhliadnuc od všetkého negatívneho, čo vás spája s Karlom Svobodom starším?. Aký bol?

Najviac nás spájajú jeho vnúčatá, teda moje deti. Peter ma niekedy upozorní na určité povahové črty, ktoré sú vraj identické s ich dedkom. Verím tomu, no ja som Petrovho otca poznala ako galantného pána, ktorý sa nesmierne zaujímal o architektúru a umenie. Poznala som ho tri a pol roka, kým sa stalo to nešťastie.

Aké boli vaše začiatky v Prahe?

Ťažké, pretože médiá nás sledovali na každom kroku. Stratili sme súkromie, neustále sme čítali a počúvali neopodstatnené negatívne hodnotenia na našu adresu. Keď sa však ocitnete na dne, potom už je len dobre. Nedá sa padnúť ešte hlbšie.

Ocitli ste sa na dne?

Každý umelec potrebuje padnúť na dno. Verím, že to nebolo moje prvé ani posledné dno. Bojujem stále. Priemerných ľudí je veľa, a najmä na dôležitých postoch.

Lucia Klein Svoboda s manželom spolupracuje... Foto: David Neff/Mafra
Lucia Klein Svoboda Lucia Klein Svoboda s manželom spolupracuje takmer na všetkých projektoch.

Bojujete aj sama so sebou? So svojimi emóciami?

Som vo fáze, keď nechcem mať žiadne pocity. Emočné výkyvy človeka len brzdia. Pocitmi sa netreba nechať unášať. Musím ich vedieť racionálne vyhodnotiť. Zamestnávam ľudí, potrebujem dodržiavať termíny a platiť faktúry. Zorganizovaná som začala byť, keď sa mi narodili deti. Krúžky, lekári – každá mama je manažérka.

Pomáha vám niekto s deťmi?

Syn má deväť a dcéra bude mať štyri. Nikto mi s nimi nepomáha a všade ich beriem so sebou. Všetko vidia. Boli dokonca aj pri nakrúcaní v Darlingu. Prostitútky sú úžasne citlivé k deťom, Sonny aj Gretka sa v ich spoločnosti cítili veľmi dobre. Dievčatá boli pekne oblečené a veselé, syna učili tancovať pri tyči… Viete, aj život na okraji spoločnosti je často tabuizovaný alebo, naopak, dramatizovaný. Realita môže byť aj úplne obyčajná, a práve medzi prostitútkami je nielen veľké percento dievčat z detských domovov, ale aj slobodných matiek. Okrem toho, že pracujete a staráte sa o deti, stále študujete, dopĺňate si vedomosti.

Potrebuje herečka a režisérka dva akademické tituly?

Moja mama je vedkyňa, ja som tiež vždy veľa študovala. Docentúra klope na dvere a určite nekončím. Myslím, že človek by sa mal vzdelávať celý život, najmä keď tvorí, keď píše a režíruje.

Pomáhajú vám poznatky z psychológie pri písaní scenárov?

Je to neodmysliteľná súčasť mojej tvorivej práce. Ovládanie aspoň základov fungovania psychológie, porozumieť sociálnym väzbám je veľmi dôležité pri budovaní príbehu a charakterov postáv.

Kedy začala mať vaša túžba režírovať reálne kontúry?

Ešte pred herectvom som študovala filmovú réžiu v Nórsku. Väčšina z nás nerobí len to, po čom túži. Život nás často dostane do situácií, kam sa nám možno ani nechcelo ísť. Moja cesta k réžii bola prirodzená a dnes ma baví zo všetkého najviac. Nestojím len za kamerou. Za každým projektom je príprava, písanie scenára, kreslenie. V Pirku som si robila aj prácu architekta. Napríklad priestor, v ktorom sa časť filmu odohrávala, bol pôvodne holobyt. Hľadali sme tapety, patinovali sme steny. Je to vynikajúca práca, ktorá zasahuje do všetkých sfér a mojich potrieb, kde sa môžem realizovať.

Zastanete všetko sama alebo viete aj delegovať?

Počas nakrúcania som mala dve prezývky – vedoucí a Sauron, čo je postava z Tolkienovho Pána prsteňov. To oko, ktoré všetko vidí… Umenie nemôžete robiť sám. Treba sa spojiť aspoň s malou, príbuznou skupinou ľudí, lebo sa zbláznite. Tak ako maliari, aj vo filme vznikajú skupiny, ktoré spolu držia.

Vaša sestra je výtvarníčka, formovalo vás umelecké prostredie?

Nedá sa povedať, že sme vyrastali v umeleckom prostredí, k umeniu sme si našli cestu. Vyrastali sme na sídlisku. Počas mladosti som najviac času trávila v krčme s pankáčmi a skinhedmi. V Spišskej Novej Vsi nebolo okrem krčmy nič. Áno, bola som medzi samými umelcami… Nad nami býval sused, ktorý vždy, keď sa opil, spieval ruské piesne. Každý druhý večer. Sídlisko je čisto umelecké prostredie… Pri sledovaní Búrlivého vína som nechápala, odkiaľ sa tá šľachta zobrala. Veď všetci sme z panelákov, či nie? Stále sa tam rada vraciam, je to pekné miesto a ľudia, ktorí tam žili tak nahusto, museli spolu vedieť vychádzať. Boli k sebe oveľa slušnejší.

So súčasným bývaním ste asi spokojná?

Bývame v lese, v nádhernej vile v Jevanoch. Máme jazero. Žijem v takom luxuse, že nikto ma preto nemôže mať rád. Čo mám s tým robiť? Je to nádherné miesto.

Ako veľmi vám pomáha, že spolupracujete s manželom?

Veľmi. Je to môj najlepší kamoš. Vzdelaný človek, študoval v L.A., má neuveriteľný rozhľad a pochádza z úplne iných pomerov ako ja. Máme takú rozdielnu minulosť, že sme jeden pre druhého zaujímaví. On nikdy nepoznal to, čo ja a naopak. Tým, že kreatívne tvoríme, je medzi nami istá tenzia, máme dve deti, zatiaľ teda náš štrnásťročný vzťah nestagnuje.

Radi cestujete, kde ste boli naposledy?

Vyše mesiaca sme boli v Thajsku, kde sme nakrúcali dokument. Bola som taká „šikovná“, že som so sebou zobrala aj deti. Vôbec som si neuvedomila, že necestujeme do turistickej zóny. Nakrúcali sme rozdiely medzi budhistickou časťou Thajska a tou južnou, moslimskou. Väčšinu času sme strávili na ostrovoch, kde bol sotva telefónny signál. Bez elektriny, bojovali sme s opicami a divokými psami. Často sme nemali čo jesť. Bolo to príšerné! Neviem, či sa tam chcem ešte niekedy vrátiť.

Ako vám napadne také pološialenstvo, ísť nakrúcať dokument do oblastí, ktoré môžu byť nebezpečné?

Nemyslím si, že je to pološialenstvo. Ľudia, ktorí idú po srsti, sú podľa mňa šialení. Ako prežijú svoj život, keď sa nechávajú viesť, nehľadajú, nenachádzajú, nemajú ideály, pre ktoré by žili? Každý nech si robí, čo chce, nech si žije, ako chce. Ja som sa rozhodla takto a provokujem toľko ľudí, že si to neviete predstaviť…

Ale zase máte slobodu.

Áno, Svobodu mám. A slobodu tiež. No dlho mi trvalo, než som sa oslobodila od všetkých pút, ktorými nás spoločnosť zväzuje. Každý z nás hrá rôzne úlohy, ale nie vždy musí. Keď chceme slobodu, keď chceme ísť ďalej, musíme strach prekonať.

Lucia Klein Svoboda

Herečka, speváčka a režisérka sa narodila 2. februára 1979 v Levoči, vyrastala v Spišskej Novej Vsi. Na VŠMU v Bratislave vyštudovala herectvo, potom absolvovala filmovú réžiu v Nórsku. Pokračovala v štúdiu sociálnej práce. Ako herečka pôsobila v divadle Astorka Korzo'90, v Štúdiu L+S aj v SND, tiež v Divadle Bolka Polívku. Hrala vo filmoch Milenci a vrazi, Kruté radosti, Bathory, Cinka Panna a v seriáli Rodinné tajomstvá. Na svojom konte má aj hudobné projekty – albumy Malá Zoe a Solitéři. Je autorkou scenára a režisérkou filmu Pirko, jej scenár k filmu Jako v ráji, ktorý začína nakrúcať, dostal na Filmovom festivale v Karlových Varoch hlavnú cenu. S manželom Petrom Klein Svobodom vychovávajú syna Ferdinanda Sonnyho a dcéru Gretu Elizabeth.

© Autorské práva vyhradené

13 debata chyba
Viac na túto tému: #Pirko #Jako v ráji #ucia Klein Svoboda