Tak sa prejavujú aj vojnoví veteráni z filmu Chlapi neplačú, ktorí sa zídu na terapeutickom pobyte v opustenom hoteli v horách.
Vojna bola pred dvadsiatimi rokmi na území bývalej Juhoslávie, teraz je pokoj, ale pod povrchom to stále vrie. Spomienky sú jatrivé, chlapi trpia telesne (jeden je na vozíku, druhý nemá nohu, iný má črepiny v hlave), ale najmä duševne. Život sa im rozbil, žijú s následkami, preto sa aj rôzne humanitné organizácie starajú o ich zdravie a pocity. Chcú im uľahčiť, ale aj ich skúmajú. Robí to aj terapeut z Mierového centra, ktorý chce, aby na seansách muži o svojich trampotách všetko povedali. Inscenujú dramatické situácie, ktoré sa im stali, spovedajú sa zo svojich previnení i drám, ktoré vo vojne zažili a ktoré ovplyvnili ich ďalší život.
Pôsobivá je už základná atmosféra filmu: Je po sezóne! Aj hotel sa vyprázdnil, všetko je pusté, prázdne, bez života. Priestory vyzerajú odcudzene, neosobne, neútulne. Príroda si síce zachováva svoj majestát, ale aj tam padajú hmly, všetko je sivé, nejeden strom sa zmenil na pahýľ. Skrátka, ani hory nie sú schopné povzniesť a rozveseliť utrápené duše pacientov s rôznymi psychiatrickými diagnózami. Nemôžu zabudnúť na krutosti vojny, čo vypukla medzi národmi, dovtedy zdanlivo tak družne nažívajúcimi. Všetko je poznačené, vzťahy sú pokazené, niet radosti. Ani len rakiju nepredávajú v tom smutnom hoteli, najmä nie účastníkom kurzu, ktorí majú za pobyt dostať aj peniaze. Muži sa k rakiji však aj tak dostanú, pri fľaši sa naozaj uvoľnia, bláznia sa, vadia sa, ničia sa, ale tú skutočnú traumu aj tak zo seba nedostanú. Darmo sa o to snaží aj kultivovaný, trpezlivý, korektný a uhladený slovinský terapeut z medzinárodnej mierovej organizácie, ktorý by ich chcel naladiť na zmierlivú nôtu. Darmo ich vyvedie k pomníku, kde by mali pochopiť, že všetky obete si zaslúžia úctu, že obete nepatria len k tej, či onej bojujúcej strane, že sú to jednoducho varujúce obete vojny. Veteránov však takéto výchovné rečičky nezaujímajú, tí, ktorých sa tento pomník priamo (po národnostnej či náboženskej linke) netýka, si radšej pozerajú na mobile porno.
Ľudia sú proste svojou výchovou vždy niekam zasadení a väčšinou nedokážu prekročiť svoj tieň. Národy bývalej Juhoslávie to majú o to ťažšie, že sa tam miešajú nielen národnosti, ale aj náboženstvá, a to ešte také protikladné – moslimské a kresťanské. Navyše, majú južanský temperament. Sú vášniví, bojovní, ale aj sa ľahko rozcitlivejú (pozri chvíle pri pesničkách vo filme). Zaujíma ich sex, kočky, ale zároveň si ctia rodinu – manželky, deti a matky. Toto všetko je aj vo filme Chlapi neplačú, ktorý nakrútil bosniansky režisér Alen Drljevič (narodil sa v roku 1968 v Sarajeve). Na filme spolupracovali kinematografie Bosny a Hercegoviny, Chorvátska, Slovinska a Nemecka.
Hoci je dej viazaný na jedno miesto – okrem cesty na pohreb mamy jedného z veteránov – dáva tušiť o rôznych spletitých osudoch. Divák sa nenudí aj vďaka vynikajúcim hercom: cítiť, že v ich postavách stále niečo horí, čo môže vzbĺknuť. V záverečnej scéne sedia všetci okolo stola v kaviarničke, oproti zastane autobus, ktorý vyklopí mladých športovcov. Chlapci sa bezstarostne bavia, sú priateľskí, pôsobia nezaťažene a slobodne. Zdá sa, že všetko je o.¤k. No aj tak z filmu cítiť: Vojna je preč, ale neodišla.
Bosna a Hercegovina posiela tento film na Oscary. Z 52. ročníka MFF Karlove Vary si už snímka odniesla Zvláštnu cenu poroty.
